Na konci sveta

Prvá tu uverejnená poviedka mi leží vo virtuálnom šuplíku už vyše roka. Odohráva sa približne dvesto rokov po deji spomínaného románu.

V poviedke sa dozvedáme o páde jedného veľkého mesta a ako sa s jeho spustošením jeho obyvatelia vyrovnali. Značnú úlohu v tom, ako aj v príbehu celkovo, hrá veľmi šedá morálka, ktorá sa neustále obracia a aj keď nie je priamo predmetom konfliktu, je na čitateľovi, aby sa rozhodol, ktorá postava má správnejší názor.

Čo do pseudohistorického pozadia, príbeh sa odohráva na začiatku doby železnej. Objavujú sa teda prvé železné zbrane, ako oštepy a meče, a prístup ku zdroju železnej rudy hrá pre ľudskú spoločnosť podstatnú úlohu.

Cesta do Tieňokvetu

Osamelé Bradlo oddávna priťahovalo osídlenie. Najstaršie dediny priamo pod ním

máme už z neolitu, z obdobia žltej keramiky... Počas chalkolitu na kopci vyrástla mohutná

opevnená osada, v mladšom chalkolite rozdelená na dve samostatné jednotky... Raná doba

bronzová I, horizont zániku skorších empórií, tunajšie stredisko nepostihol vôbec. Boli to skôr

lokálne nepriaznivé podmienky ovplyvnené ústupom pobrežia, ktoré prinútili osadníkov

bradlo i jeho okolie opustiť a posunúť sa o kus nižšie, na opačný breh rieky...

Chadzirna bola založená podľa všetkého ako kupecká osada na modrý pigment

a tropické poživatiny, pestované vo veľkom na ostrovoch, ako to dokladajú nálezy ohorených

sladkých zemiakov a ohorené šupky tŕnistých hrušiek.

S rozšírením námorného obchodu pozdĺž pohoria Koppe vzrástol aj význam spočiatku

kontrolnej opevnenej stanice, ktorá sa rozšírila na malé mesto. Dokonca aj po tom, čo

v dôsledku klimatických zmien obchod so západom ustal, Chadzirna prekvitala, teraz ako

jediný prístav, cez ktorý na Pláne prúdilo vzácne indigo...

Spôsob, akým bolo mesto pretransformované v prechodnom období nie je ľahké zistiť,

pretože na väčšine miest citadely ostalo z tejto fázy maximálne päťdesiat čísiel neporušených;

za zvyšok sú zodpovedné rozsiahle malawantské zásahy počas ranej doby železnej.

Chadzirna, prvých dvadsať rokov vykopávok I (obecný prehľad)

Bakur sedel na pokojnom poníkovi, ktorý z času na čas zaerdžal iba z nudy. Šiel ako

posledný muž v karaváne počítajúcej na dvadsať mužov a takmer dvojnásobný počet zvierat.

V čele šla dvojica vojakov nasledovaná nádenníkmi a podielnikmi dohliadajúcimi na ich

účasť na bohatstve, ktoré sa prevážalo. Uprostred karavány sa niesol na oslíkovi ajiteľ zvierat

za čulého rozhovoru s obchodníkom vlastniacim tovar. Strážili ich ďalší dvaja vojaci. Bakur,

ktorý vojakom velil, šiel na samom konci.

Bakur sa nemal s kým rozprávať, pretože nechcel kričať na mužov vpredu. Užíval si, že

ho kôň nadhadzuje na svojom chrbte. Obzeral sa navôkol po poliach, usadlostiach a lesíkoch

kryjúcich početné potoky. Viac než na čokoľvek iné sa pozeral za seba na mesto, z ktorého

vyšli a kde sa narodil.

Medzi rozpukanými a rozpadnutými múrmi rástli ako huby po daždi nízke domčeky so

širokými podsteniami. Mocné hradby mesta noví obyvatelia použili na stavbu svojich domov,

chlievov a kurínov. Stará hradba citadely kde-tu nevydržala nápor vekov a zrútila sa. Otvory

v nej boli zahradené jednoduchou palisádou. Poniže bolo prístavisko, obmývané teplým

morom. Od jemných vlniek stúpal osviežujúci slaný vzduch, ktorý v teple neskorých jarných

dní príjemne uľavoval od páľavy.

Mesto sa kedysi volalo Chadzirna a býval v ňom národ, z ktorého pochádzal Bakur.

Teraz ho volali Nové mesto nad ústím a väčšinu obyvateľov tvorili Malawanti.

Svoje rodisko Bakur neopúšťal prvýkrát a nebolo to ani na najdlhšie. Jeho otčim ho

zvykol posielať ako svoju pravú ruku na výpravy značnej dôležitosti, zväčša aby uzavrel

zmluvy o neútočení s menšími pobrežanskými kmeňmi v povodí Mútnice. Táto výprava bola

iná. Kým inokedy šiel Bakur obklopený známymi a priateľmi, tentoraz mu robili spoločnosť

iba ťažné zvieratá. Konečne zistil, ako dlho v rovnej krajine trvá, než sa tridsaťstopový kopec

stratí z dohľadu.

Jeden z vojakov zakričal na Bakura: "Nespíš?!"

"Nie," pobavene odvetil kapitán.

"Ja ti neverím. Ideš tam vzadu sám, to je nebezpečné."

"Tak prečo ste vy Malawanti takú formáciu vymysleli? Ešte aj názov pre to máte - vlčia

svorka."

"Ale žiaden vlk nikdy nejde sám," odvravel vojak. "Keby nás náhodou prepadli, ten čo

je vzadu má najlepší výhľad a najľahšie utečie. Tým pádom môže rýchlo komandovať celú

kompániu s najmenším rizikom, že by ho niekto napadol."

Druhý vojak posmešne dodal: "Neboj sa, Bakur. Keby k tomu došlo, zobudíme ťa."

Veliteľ sa pozrel na prašnú cestu, po ktorej šli. Spýtal sa mužov: "Už ste tadeto šli?"

"Nie," odvetil prvý z nich, menom Mirlamuztsa-žorjok. "Nik z nás nevie žiadne

podhorské nárečie. Čo by sme tam porábali?"

Bakur prikývol. Karavánu čakali - pokiaľ sa dobre dopýtal - štyri dni cesty smerom na

západ, od všetkej jemu dôverne známej vody. Mierila do podhorských oblastí, kde Malawanti

ťažili železo. Ich samých bolo málo a tak čo potrebovali nad možnosti svojej výroby, získali

výmenou od miestnych.

Po miernej zime a priaznivej žatve ostalo Novomešťanom dosť jedla na zamieňanie

a tak pozvali obchodníkov zďaleka. Jedlo zamenili za železo, meď a drahokamy. Karavána sa

teraz vracala plne naložená sušeným ovocím, prosom a jačmeňom, balmi látky a drveným

pigmentom. Majiteľ zvierat pochádzal z Nového mesta. Sedel na oslíkovi v strede karavány

a po pravici mal muža, ktorému svoje stádo prenajal. Ten bol podľa všetkého z vrchov za

mestom Tieňokvet a nehovoril dobre malawantsky.

Sprievod dopĺňali nádenníci dohliadajúci na zvieratá. Ich úlohou bolo doprevádzať

karavánu do Tieňokvetu a tam preložiť náklad. Nebavili sa ani s vojakmi, ani s kupcami.

Popoludnie plynulo v tichosti. Mesto sa pomaly strácalo z dohľadu a jeho miesto v šírej

rovinatej krajine zastúpili dedinky. Bez výnimky v nich stáli typické pobrežanské poschodové

domy. Na poliach pomedzi hrudami obrátenej zeme rašili klíčky. Kde-tu rástol na pomedzí

chotárov lesík, umelo nasadený.

Stmievalo sa ešte dosť skoro. Nádenníci na čele karavány našli príhodné miesto na

utáborenie pri jednom z väčších lesíkov. Na noc zložili z ťažných zvierat náklad a potom

začali stavať stany. Bakur a jeho muži si stany postavili sami, oddelene. Predáci počkali, kým

nádenníci urobia prácu za nich.

Po zotmení sa pri lesíku rozhoreli dva ohne. Pri jednom sedeli nádenníci, pri druhom

ostatní. Bakur si pripadal opustený, keď začul od druhého ohňa vravu vo svojej rodnej reči.

Pozrel sa pred seba a započúval sa do vravy vojakov, ktorá ho obklopovala.

"...potom mi ani neposlala žiadnu odpoveď. Myslím, že ušla s nejakým námorníkom,"

povdychol si Mirlamuztsa-žorjok. Odhryzol si z posúcha so zabaleným sušeným mäsom.

Druhý vojak mu odvetil: "Z toho si nič nerob. Beztak to bola Pobrežanka. Zradná, ako všetky

ich druhu. Musíš si nájsť nejakú peknú Malawantku. Moja mamka by ti určite nejakú

dohodila."

Bakur sa zamiešal: "Mirzu," tým myslel Mirlamuztse-žorjoka, "takže preto si šiel na

výpravu?"

Nešťastný vojak odvetil: "Poslal ma sem tvoj otčim, keď som nakopol chlapa, čo mi ju

prebral."

"Ľahko sa ti kope do veľkého námorníka, keď mu držíš pod nosom meč!" Zasmial sa

iný vojak.

"Choď kam slnko nesvieti," odvetil Mirzu.

"Pôjdem, ale tvojej milej," nedal sa vojak.

Bakur vzdal akúkoľvek ďalšiu snahu o normálny rozhovor. Už si vypočul na svoj národ

dosť urážok. Zodvihol sa a radšej si prisadol k obchodníkovi z podhorí.

Obchodník bol nižší muž mohutnej stavby. Na tvári sa mu vynímal veľký bacuľatý nos

a zvedavými, bystrými očami olivovej farby skákal pohľadom od muža k mužovi. Neodvratne

sa jeho pohľad skrížil s Bakurovým, keď si ten sadal.

Podhorčan riekol: "Nehovoria normálne, pravda?" Povedal to chadzirnsky.

Bakura to zarazilo. "Ismets Chadzirnmenta?" Spýtal sa pre istotu.

"Nere, ittemets," odvetil obchodník.

Keď si Bakur sadol, riekol s úsmevom: "Hovoria normálne, ale trepú somariny.

Nechcem ich počúvať."

"Prečo si nesadneš k nádenníkom?"

Bakur si povzdychol: "Nemyslím, že by ma brali medzi seba. Mal som v istom zmysle

viac šťastia, než oni."

Podhorčan odvetil na svoju pôvodnú otázku: "No vidíš, ja musím počúvať všetkých

navôkol. Malawanti sa tu teraz rozťahujú a chcú, aby každý ovládal ich reč. Vládnu ruinám

ale tvária sa, že to niečo skutočne znamená."

"Nemáte ich rád."

"Nikto ich nemá rád!" Podhorčan zdvihol hlas. "Vy Chadzirňania ste tiež boli zlí, ale

boli sme na vás zvyknutí. Prišli ste si raz ročne po tribút a obchodovali ste radi. A ešte skorej,

pred tým... keď po mori ešte prúdil obchod... no, to je jedno. Malawanti nám nič nedajú len

tak a obchodujú iba s najnevyhnutnejšími vecami. Tak to ďalej nejde."

"Ale prispôsobili ste sa, ako vidím."

Podhorčan sa zasmial. "To áno, prispôsobili." V jeho hlase bolo poznať smútok. "Ale

zvyk je ako železná košeľa. Neprederieš, neprepichneš, nerozžuješ."

"Ale nemusíte si ju obliekať," podotkol Bakur.

"Veď vidím," odvetil Podhorčan pohŕdavým pohľadom.

"Niektorí z nás nemali na výber," obhájil sa Bakur. Živo sa pamätal na obliehanie

Chadzirny a čo po ňom nasledovalo. Ako všetci jeho súkmeňovci, aj on robil, čo mohol, aby

prežil.

"Ani vaši niekdajší predáci nám nedali na výber. Museli sme im odvádzať toľko, koľko

povedali."

"Šľachtu v starej Chadzirne nenávideli mnohí. Neboli naklonení novoprišelcom, ktorí

utekali pred Malawantmi."

Podhorčan odvetil: "Vy pobrežania máte odpoveď naozaj na všetko."

To už Bakura nasrdilo, tak povedal: "Vám sa asi páči Nové mesto a to, čo s ním

Malawanti spravili."

"Nie, nepáči. A v starej Chadzirne som nikdy nebol. Netuším, ako vyzerala predtým.

Mám dojem, že bola väčšia. Teraz je z toho pár slamených domcov medzi ruinami."

Podhorčan prihodil papek na oheň. Zahľadel sa doň, než sa spoločníkovi znovu prihovoril:

"Aký je to pocit?"

"Čo myslíte?"

"Zažiť koniec sveta. Vedeli ste, že na vás Malawanti pôjdu. Obsadili všetko na Pláňach.

Zničili kohokoľvek v ich ceste. Vy ste boli poslední." Podhorčan sa na Bakura uprene pozrel.

Jeho vlastný pohľad bol nečitateľný, za maskou tváre prebleskovalo mnoho rôznych pocitov.

"Stále to tak pociťujete. Svet, ktorému ste rozumeli, skončil."

"Čo vy o tom viete?" Odvrkol Bakur.

"Aj my sme mali vlastné kráľovstvo, ohromnú ríšu. Dávno, dávno v minulosti. Keď ešte

v horách nebolo také teplo a sucho, aké vládne teraz. V dolinách uprostred horských chrbtov

boli veľké mestá, zavlažované vodou z horských potokov. Pri tých najväčších sme postavili

ohromné vodné nádrže.

Nič z toho dnes v kopcoch nenájdete, iba kočovné kmene. Mestá sú v ruinách - niektoré

z tých ruín je stále vidieť. Priehrady sa zrútili, lebo ich nik neudržoval, a vyschli. Údolia sú

zase hlboké a svahy dlhé. Je nás len pár, čo si predávame staré povesti, lebo chodíme tými

miestami. Kmene z pobrežia sa dali na zboj. Žiadna loď kopce neobopláva. Dlhá rieka na

opačnej strane vyschla dákych dvesto míľ od pobrežia. Pustina..." Pobrežan hlboko vydýchol.

Bakur nevšedné ticho prerušil otázkou: "Čo sa stalo?"

"Teplo a sucho. Niektoré povesti hovoria, že naši králi sa odsťahovali preč z hôr. Iní

tvrdia, že sa zakopali do zeme medzi svoje poklady. Tak či onak, nedokázali sme naše mestá

udržiavať a museli sme ich opustiť."

Bakur odvetil: "Väčšinu našich z Chadzirny vysťahovali do otvorenej krajiny, aby

obrábali polia a lovili ryby. Teda tých, čo nezabili."

Podhorčan sa uškrnul a podal Bakurovi pravicu na pozdrav: "Razzem-Taspnumse,"

predstavil sa.

"Bakur." Znela prostá odpoveď.

"Bakur, čo ťa priviedlo na túto cestu?"

Bakur mal rozkazy od svojho otčima, ktoré nesmel prezradiť. Malawantské mesto

podhoriach, Tieňokvet, bolo obeťou stupňujúcich sa útokov domácich kmeňov. Jeho otčima

ako vládcu Nového mesta to veľmi znepokojovalo a chcel sa presvedčiť, či nemôže svojmu

miestnemu náprotivku nejako pomôcť.

Zo všetkých účastníkov výpravy však o tom mal Podhorčan vedieť najmenej, preto si

Bakur vymyslel príhodnú lož: "Ešte nikdy som do podhorí nešiel. Jakživ som poriadne vrchy

nevidel. Chcel som vidieť nový kraj."

"Nepochybne bude tvoj otčim rád, že má takého svetaznalého syna. Ktože to vlastne

je?"

"Letzuzinu-pwaše, vládca Nového mesta."

Razzem-taspnumse zabručal ako medveď. "To mnohé vysvetľuje. Rozhodne si mal viac

šťastia než iní.

Nepochybujem o tom, že tvoj otčim má svoje plány. Mňa zaujímaš ty."

"Netuším čo čakať," priznal Bakur. "Naozaj som kopce nikdy nevidel. Ani som sa

predtým so žiadnym podhorčanom nestretol, tobôž rozprával."

"Nevyzeráš byť zhovorčivý typ. S vojakmi z tvojho mesta si reč nenašiel."

"Jednému odišla priateľka za mužom z nášho ľudu. Predháňali sa v tom, kto na ňu

vymyslí horšiu nadávku. Nechcel som to počúvať."

Razzem precedil medzi zuby: "Námorníci sú špinaví. Žijú medzi potkanmi. Silou

mocou sa držia nad hladinou vody."

"Vidno, že ste sa nikdy neplavili. Viete vôbec plávať?"

Podhorčan pokrútil hlavou. "Nechcem a nepotrebujem to. A netúžim stretnúť tie

monštrá z ostrovov, ktoré vás zabijú jednou ranou z fúkačky alebo jediným kopnutím."

"Preto sme s nimi nikdy nebojovali. Ale dovážali sme od nich modré farbivo a tŕnisté

hrušky."

Podhorčan zmenil tému: "Tvoj otčim nie je priamy človek. Neprijal ma ani ako

seberovného, ani ako obchodníka."

Bakur spozornel. Domýšľal sa, že Podhorčan sa nebadane snaží zistiť jeho úmysly.

"Prečo by vás mal brať za seberovného?"

"Tiež som kmeňový predák. Zodpovedám za ľudí tak ako on."

"A povedali ste to niekomu? Karavánový obchod je vaša súkromná záležitosť, otčim sa

nebude pristavovať pri každej karaváne."

"Bola jediná. Pochybujem, že k vám ďalšieho pol roka niekto zavíta. Mohli ste sa aspoň

podozvedať novinky." Razzem sa potmehúdsky usmial, keď to povedal.

"Máte nejaké novinky? Tak sem s nimi."

Razzemovi zažiarili oči: "A prečo si myslíte, že cestu tam aj späť prežijete? V horách

a lesoch vo vyľudnených oblastiach číhajú mnohé nebezpečenstvá. Povedať vám to teraz je

ako volať do vetra. Počkajte si na prekvapenia."

Bakur na to nemal čo odvetiť. Mal nepríjemný pocit, že ho Razzem prekukol. Snažil sa

zachovať pokoj a riekol len: "Ja si rád počkám. Na dvore žiadne prekvapenia neboli, už som

sa tam nudil."

"Je to skutočná pocta viesť unudené princiatko," sarkasticky poznamenal Podhorčan.

Bakur mal toho dosť. Vytiahol meč. Elegantná železná čepeľ, nepríliš dlhá a rovná ako

prút, sa skvela v plameňoch ohňa a žiare hviezd. "Toto je už môj tretí meč, a mám len

dvadsaťdva rokov. Zabil som ním troch mužov v osobnom súboji a mužov, ktorých skolím

v bitke, nepočítam."

To posledné tvrdenie bola polopravda; od obliehania Chadzirny ku žiadnej otvorenej

bitke nedošlo; Bakur zvykol akurát bojovať s pár mužmi z ktorejsi zapadnutej dedinky

v bažinách pozdĺž pobrežia. Pamätal si na jediné rozsiahlejšie povstanie, a v tom sa

Malawantom pod jeho vedením podarilo nepriateľa rozohnať salvou oštepov, ešte než došlo

na skutočný boj.

"Koľko to bolo mužov predtým?"

"Sedem a desať."

Razzem uznanlivo prikývol. Ukázal na svoj jazyk: "Týmto vydávam príkazy, ktoré

poslúchajú dve stovky mužov. Každý z nich zabil aspoň piatich mužov, keď to

spriemerujeme."

Bakur sa začudoval, že pri sebe nemá zbraň. Razzem mu odvetil: "Ty si môj meč.

Takisto tvoji spolubojovníci. Kým máme rovnaký cieľ, mal by som sa snáď o svoj život

obávať? Sám tvrdíš, že si schopný vojak."

Bakur potom zmĺkol a šiel spať medzi prvými. Zababušil sa do hrubej prešívanej deky,

aby mu nebola zima a hlavu oprel o strom. Aj tak sa necítil pohodlne. Všimol si, že majitelia

karavány zdieľali stan a šli spať nedlho po ňom.

Než na druhý deň karavána vyrazila, šli nádenníci do lesa pohľadať huby. Zásoby by

mali karaváne na cestu vystačiť, no malé spestrenie jedálnička by všetci uvítali. Našli len pár

menších dubákov, ktoré zabalili do vzdušnej látky a vložili do prenosného kotlíka.

Bakur sa im neunúval pomôcť, miesto toho skontroloval všetky zvieratá a ich postroje.

Prehodil zo slušnosti pár slov s majiteľom zvierat a pochválil ich výdrž.

Mirzu nevyzeral, že by sa bol dobre vyspal. Prišiel za Bakurom a poprosil ho, či by

mohol na ten deň prevziať zadnú stráž. Vo vojakovom výraze sa dalo čítať ľahko - večer si

z neho jeho spolubojovníci uťahovali.

"Snáď ste sa večer nepobili?" Spýtal sa Bakur.

"Nie, len... potrebujem byť sám. Inak by sme sa možno pobili," odvetil vojak a chabo sa

usmial. Bakur mu teda prenechal miesto na samom chvoste karavány.

Veliteľ sa spočiatku viezol v spoločnosti vojakov. Po ráne si spievali pochodové

pesničky, aby sa prebrali, no keď sa začali nudiť a doberať svojho nadriadeného pre jeho

pôvod, poslal ich na čelo zástupu a sám sa rozprával s Razzem-taspnumsem.

Tentokrát chcel Bakur vyzvedať: "Prečo ste otčimovi nepovedali, že ste kmeňový

predák? Mohol vám dať zľavu na tovar a pozvať vás na večeru."

Podhorčan odvetil: "Chcel som vedieť, aký je chytrý - či sa domyslí."

"Je to chlap, nie ženská, aby sa domýšľal. A vy mi nehovoríte pravdu."

"Pravda je vzácna vec," mudroval Razzem. "Často závisí od toho, ako sa na vec

pozeráte."

Bakur to skúsil z inej strany: "Prečo Malawantov nemáte tak radi?"

"Závisí ako ktorých. Tí z Nového Mesta mi nevadia, sú od nás ďaleko. Tí z Tieňokvetu

sa rozťahujú po našich kopcoch. Ryjú a kopú do zeme tam, kde by nemali. Ťažia železo

a vyrábajú z neho rovnakou mierou nástroje a zbrane. Cítime sa nimi ohrození. Ako dlho

potrvá, než sa rozhodnú vstúpiť do našich kopcov?"

"Je vás snáď stále viac, a máte na svojej strane duchov."

Razzem vysvetlil: "Duchovia sú vrtkavé stvorenia. Nie vždy doprajú a cena za ich

náklonnosť je často vysoká. Duchovia neochránili tvoje mesto pred Malawantmi. Ako by

mohli pomôcť nám?"

Bakur tomu rozumel veľmi dobre. Spomenul si, aká panika zavládla v Chadzirne, keď

prišli poslovia z podmanených osád nejakých stopäťdesiat míľ na sever, že sa k nim dovalila

ohromná malawantská armáda, pochodujúca priamo na mesto. Všetci vyšli do ulíc

a predstavení mesta museli posilniť stráže. Do platnosti vstúpil zákaz vychádzania za hradby.

Všade po domovoch sa vytratil úsmev a radosť, nahradili ich obavy. Potom začali znovu

prichádzať utečenci, tak ako v časoch keď Malawanti zrovnali so zemou Hortu a po nej

mnohé iné staré mestá.

Bakur na vlastné oči videl, ako jeden z najatých žoldnierov z východu rozpáral rybára

od pupka k uchu za to, že sa pokúsil nasadnúť na svoju loď a preplaviť sa mimo hradby. Na

deväťročného chlapca, ktorý dovtedy sníval o tom, že sa stane vojakom, to urobilo strašný

dojem.

Bakur si všimol bronzové vybíjanie opasku, ktorý mal Razzem na sebe. Bola to práca,

akú ešte nevidel, drobná a precízna a predsa sa mu zdala akosi hranatá a neumná. "Toto nie je

práca našich remeselníkov."

Razzem sa usmial. "Nie, to mám z nákupu na opačnej strane vrchov." Rozopol si

opasok a podal ho Bakurovi. Spona bola masívna, s motívom akejsi nízkej, podsaditej rastliny

so širokými listami. Nákončie bolo zas zdobené motívom jazdca na koni, ktorý vyzeral, že sa

obzerá za seba, zvierajúc akýsi nástroj.

"Je to pekné," uznal Bakur. "My také veru nerobíme. Otčim má pár pekných v truhlici,

je to korisť zo starej citadely. Je to... iný štýl." Bakur sa takmer podvedome chytil nákončia

svojho opasku. Malo tvar ryby a malo prinášať nositeľovi bohatstvo a mrštnosť v boji.

"Na kmeňového predáka veľa cestuješ. To je nebezpečný zvyk."

"Je to nevyhnutný zvyk. Ak chceme naše veci predať na opačnej strane vrchov, ako i tu

v Chadzirne, potrebujeme dôveryhodnú tvár s postavením. To som ja. Skôr sa čudujem, že

vaši predáci necestujú. Teda, myslím malawantskí predáci, neuraz sa."

Bakur sa to pokúsil vysvetliť: "Nemôžu. Medzi Malawanmi veľmi záleží na

následníctve. Keby sa kmeňovému vodcovi v cudzine čosi stalo, niekto z vedľajších

príbuzných by sa mohol pokúsiť zasiahnuť do následníctva vo svoj prospech."

Druhý deň cesty sa krajina príliš nemenila. Dvanásť rokov po pustošení Malawantov

stále boli medzi dedinami značné vzdialenosti, niektoré polia ostali neobrobené a zarástli.

Večer zastihla karavánu náhla búrka, rozhodli sa preto zastať skôr a vyhľadať úkryt

v hustom lese. Najbližšia dedina bola pobrežanská a nik by sa v nej necítil bezpečne.

Čo sa stalo kedysi

Výskumy v širšom okolí Chadzirny nepreukázali známky prítonosti malawantských

osadníkov až do polovice ranej doby železnej; stopy ich osídlenia však máme z iných nálezísk.

Pahorok Weččop neďaleko Pobrežných vrchov ukrýva sebe minimálne dvojfázové osídlenie

z ranej doby železnej, v ktorom sa našlo množstvo malawantskej keramiky typickej pre

neskoré prechodné obdobie. Vzhľadom na čas, ktorý musel malawantským kmeňom zabrať

presun z ich domoviny a vzhľadom na tých pár správ v legendách, ktoré máme, osídlenie

weččopu môžeme spoľahlivo zaradiť do prvých desaťročí po páde Chadzirny.

Najväčšie mimochadzirnské sídlisko Malawantov v ranej dobe železnej leží nižšie na

pobreží, ale žiaľ je zastavané súčasným mestom...podľa limitovaných prieskumov v mestskej

zástavbe plocha sídliska zaberá minimálne tridsať hektárov...

Posledný z malawantských kmeňov ktoré obliehali Chadzirnu sa usídlil vyššie po toku

Bahnivej rieky. Kvôli blízkosti súčasnej hranice sa v oblasti konali predovšetkým zbery... zdá

sa, že Malawanti sa usídlili na priestore nevyužitom inými kmeňmi, alebo odtiaľ nejaký kmeň

Pobrežanov vyhnali...

Po páde Chadzirny ustávajú písomné zdroje na niekoľko storočí. O osude mesta nás

informujú predovšetkým legendy a neskoršie opisy historických kódexov ako Úsvit našej jari

alebo O pôvode vojny.... Nový písomný systém prišiel neskôr z východu, kde Malawanti

adaptovali haské písmo na jednoduchú abecedu, inšpirujúc sa mierne aj pobrežanskou

adaptáciou, ktorá bola o čosi staršia.

Búrlivákovo kráľovstvo a história Malawantského osídlenia Dlhého brehu

Bakur tomu nemohol odolať, aj keď vedel, že ho mamka za to bude hrešiť. Keď zaznelo

poplašné trúbenie, položil vedro s vodou na kraj cesty a rozbehol sa smerom na hradby. Znel

odtiaľ krik, no nedalo sa poznať, čo sa skutočne deje.

Obliehanie bežalo už druhým týždňom. Bakurov otec sa prihlásil ako dobrovoľník do

okrskovej stráže, aj keď bol povolaním tesár a staviteľ lodí. Svaly mal a cítil, že bude pre

svojich najbližších užitočnejší ako jeden z obrancov mesta. Bral si vždy ranné stráže a kým na

nich bol, Bakur musel pomáhať okolo domu. Občas v tom chlapcovi pomohli susedia a vtedy

Bakur využíval čas, tak ako v túto chvíľu, a bežal na hradby za otcom.

Po všetky predošlé dni slušne pozdravil nižšieho veliaceho pre úsek hradby a ten mu

dovolil sa ísť hore pozrieť. Deň za dňom rástol mohutný násyp, ktorý obliehatelia vŕšili

smerom k chadzirnským hradbám. Toto ráno však bolo iné. Nižší veliaci sa na chlapca pozrel

modrými očami, v ktorých sa miešalo zdesenie a odhodlanie a pokrútil hlavou, keď mu zastal

cestu. "Vráť sa, chlapče. Tu iba prekážaš."

"Ale oco..."

"Tvoj oco je hore na hradbe a bráni mesto. Až už nebude môcť, pošlem ho za tebou.

Viac ti sľúbiť nemôžem. Hybaj nazad!"

Bakur s nevôľou odchádzal. Cestou nazad k vedru vody sa nevdojak zrazil s jedným zo

žoldnierov z východu, mohutným, nepríjemným chlapom strhaných rysov a tmavých očí.

Žoldnier mal pri sebe svoj meč, dlhý a zahnutý dopredu ako mačací pazúr. To, a to že Bakura

na mieste nezabil, bolo jasné znamenie, že je zle.

Chlapec vzal vedro a pokračoval v ceste k domu. Veľmi túžil aspoň vidieť, ako prebieha

obrana hradieb. Sám mal rozporuplné pocity. Videl na tvárach všade navôkol, ako sa ľudia

boja o svoje životy. Na druhej strane vedel, akí sú ľudia v Chadzirne, a hlavne tí z vonkajších

štvrtí ako bol aj jeho otec, silní a statoční. Nedokázal si predstaviť, že by ich akíkoľvek iní

ľudia dokázali poraziť. Ale kto vravel, že títo Malawanti boli ľudia? Mohli to byť príšery

odkiaľsi zo studeného a suchého severu.

Kúsok od Bakurovho domu začul chlapec výkrik. Položil vedro a obzrel sa smerom ku

hradbám, no nič nevidel. Na ulici nik nebol, všetci susedovci už zašli dovnútra do domov

a zatarasili sa tam. Bakur sa s námahou vyštveral na plot jedného z príbytkov a odtiaľ

preliezol na podstenie a na samotnú strechu. Pridržiavajúc sa rukami aj nohami klzkých,

machom porastených došiek, s údivom sledoval zo sedla strechy bitku.

Malawanti boli skutočne ľudia. Podarilo sa im prísť s obliehacím krytom až do

bezprostrednej blízkosti hradby. Nepochybne pracovali na násype celú noc, pretože

predošlého večera im ešte chýbalo dosť. Z krytu teraz skákali jeden za druhým muži odení do

šupín aké mali ryby, ale z kože. Z pliec im splývali krátke plášte nie z látky, ale z kožušiny.

A boli obrovskí, o hlavu vyšší než bežní Chadzirňania. Mali okrúhle štíty, niektorí krátke

vrhacie oštepy a všetci železné meče, štíhle a krátke, ktoré nemilosrdne bodali do všetkého

navôkol.

Mohutný žoldnier z východu sa rozohnal svojím mečiskom a jedného Malawanta poslal

k zemi. Rozohnal sa na druhého a prerazil mu lebku, tretieho potom zhodil z hradby. Vyzeral

nezastaviteľný, než doň štvrtý Malawant zabodol oštep a potom mu vrazil meč do očnej

jamky.

Bakurovi sa spravilo zle. Chcel i nechcel vidieť, kde je jeho otec. Zatiaľ ho nikde na

hradbe nevidel a bol si istý, že nie je ani medzi padlými. Ešte chvíľu sa po ňom obzeral

a potom začal opatrne zliezať. Keď zišiel na ulicu, zazrel, že z druhého konca beží jeho

smerom hlúčik vojakov.

Chlapcove obavy vystriedalo na okamih nadšenie, keď v jednom z nich spoznal otca.

"Choď za mamkou, na vodu kašli," riekol zadychčný otec. "Niekoľko malawantských

oddielov oboplávalo hradbu a dostalo sa do prístavu. Idú týmto smerom." Vidiac Bakurove

rozpaky, dodal: "Ja sa nikam nepohnem. Budem brániť náš domov. Ale ty choď prvý,

rozumieš?" Chlapča prikývlo a rozbehlo sa. Zaklopalo na dvere a vkĺzlo dnu, keď mu mamka

otvorila.

Malá sestrička tíško spala v kolíske. Mamka vzala Bakura a schovala sa s ním pod

lavicu, umiestnenú za dvere, aby na ňu bolo čo najmenej vidieť. Spolu ticho dýchali

a načúvali zvukom okolia.

Hrobové ticho za chvíľu vystriedal dupot nôh a huriavk bojového stretnutia. Vzduchom

sa rozľahli výkriky a kliatby v chadzirnčine i neznámej reči obliehateľov. Konečne sa dvere

otvorili a dnu sa vrútil otec, zatresol za sebou a zaistil dvere závorou. Z nohy mu trčal kus

oštepu, tvár mal pokrytú krvou a ľavica krvácala tam, kde z prstov ostali len kýpte. Bakurova

matka už-už chcela vyjsť spod lavice, no jej muž jej gestom naznačil, nech tam ostane. "Ešte

nie je po všetkom," riekol.

Rodina ticho čakala, čo sa stane ďalej. Krik prichádzal a odchádzal po vlnách.

Nervózny otec čakal s tasenou dýkou na akéhokoľvek útočníka a keď sa ulica utíšila,

netrpezlivo hľadal akýkoľvek kus látky, ktorým by si zafačoval poranenú ruku.

Potom sa zo susedstva ozval tupý úder nasledovaný výkrikmi tak hrozivými, že sa

Bakurovi navždy vryli do pamäte. V tú chvíľu pochopil, že víťazstvo už nie je možné, že sú

ďalší na rade. Schúlil sa do klbka, kryjúc si hlavu rukami a tíško vzlykal. Mamka ho rovnako

ticho chlácholila.

Batoľa sa zobudilo a začalo z plných pľúc nariekať. Otec sa nevdojak obrátil ku dverám

chrbtom, prešiel ku kolíske a začal svoje dieťatko hojdať, aby ho upokojil.

Vtom začal ktosi sekať do dverí sekerou. Iný hlas ho napomenul a vzápätí doľahol na

dom náraz baranidla. Všetko dnu sa otriaslo a závora povolila. Dnu vbehli dvaja Malawanti.

Rozhliadli sa, pristúpili ku zranenému Bakurovmu otcovi a jeden z nich mu preklal srdce.

Zranený muž s batoľaťom v rukách sa nedokázal brániť. Zviezol sa v kŕčoch na podlahu.

Batoľa začalo vrešťať ešte viac, až ho jeden útočník umlčal nadobro jediným úderom.

Bakurova mamka nevdojak vzlykla, čím na seba upútala nechcenú pozornosť.

Malawanti si niečo pošepli a odvalili stranou lavicu. Jeden z nich chytil Bakura za vlasy

a hodil ho na opačnú stranu domu, akoby bol z páperia. Druhý chytil pod krk jeho mamku.

Bakur by si bol veľmi želal, aby v tú chvíľu omdlel, alebo aby bol schopný čokoľvek

spraviť. Z hlavy mu stekal cícerok teplej krvi, no jasne videl všetko, čo sa pred ním

odohrávalo. Nepriatelia jeho matku fackovali a škrtili, kým neprestala klásť odpor. Potom

z nej strhli šaty, hodili ju na stôl, vytasili údy a robili veci, ktoré Bakur nechápal. Vedel len,

že sa to mamke nepáči, pretože jačala ako šialená. Ešte vedel, že to tým chlapom robí dobre,

a tomu nechápal už vôbec.

Keď skončili, odtiahli Bakurovu mamku na ulicu. Jeden z útočníkov sa zrejme spýtal

druhého, čo urobia s chlapcom, no nedočkal sa jasnej odpovede.

Bakur v sebe pozbieral sily a pokúsil sa pohnúť, no nevyšlo mu to. Malawant k nemu

podišiel a pozrel sa naň. Mal hlboké tmavozelené oči z ktorých vyžarovalo až prekvapivo

veľa sebaovládania a sústredenia. Tvár mal úzku a ostro rezanú, úsmev až nepekne široký

a nos drobný a vzhľadný. Riekol čosi vo svojej reči, zafunel a udrel chlapca tak, aby omdlel.

Bakur sa prebral až večer. Jeho prvá myšlienka, keď si uvedomil, že žije, sa upierala

k mamke. Pozviechal sa na nohy a zistil, že jeho domov leží v troskách. Všetky veci navôkol

boli rozbité. Dokonca stôl pod ťarchou vecí, ktoré si chlapča nechcelo predstavovať,

nevydržal a zlomil sa.

Otcovo telo ležalo pri kolíske, chladné, strnulé, zvierajúce dýku. Malá sestrička ležala

obďaleč, rovnako bez pohybu. S revom tak hlasitým, že tomu ani sám neveril, vypotácal sa

Bakur na ulicu. V rozvalinách susedovie domu naproti cez ulicu našiel mamku. Pod krkom sa

jej tiahli červené zuby zaschnuej krvi, stekajúcej na bledú, vystrašenú tvár. Bakurovi sa

chcelo zvracať, no nemohol - celý deń nemal ani sústa. Tak pokračoval v plači a trmácal sa

ulicou ďalej.

Cez slzy nejasne videl, ako sa v citadele ešte stále bojuje. Z viacerých častí mesta stúpal

dym, ktorý štípal v nose. Kaluže na zemi neboli modré ani hnedé, ale červené. Na polceste

k hlavnej ulici ležalo na zemi baranidlo, jednoduchý nástroj narýchlo zhotovený z kmeňa

stromu.

Bakur nebol jediný preživší. Z ruín navôkol sa vynárali ďalší - starci, deti, ženy, ktoré

mali viac šťastia, muži ranení natoľko, že nebojovali a nekládli žiaden odpor. Jeden taký sa

vyteperil spod trosiek strechy len za pomoci rúk, pretože nohy mu vôbec neslúžili. Zastal

naprostred cesty - plakal a nevedel, čo ďalej.

To nevedel nikto.

Bakur by sa bol rád pridal k nejakej skupinke lamentujúcich, koniec koncov takmer

všetkých poznal. Nikde ho však neprijali. Všade bola bolesť, strata príliš veľká.

Chlapec podišiel ku studni a chcel sa napiť vody. Stále ešte plakal a kričal, tak

inštinktívne, akoby mu nič iné neostávalo. Možno aj tým odstrašil od seba všetkých navôkol,

žeby sa ostatní báli, že sa Malawanti vrátia a pobijú ich?

Bakur svojím krikom naozaj upútal pozornosť. Došiel k nemu jeden z obliehateľov, nie

muž, ktorého by predtým videl. Zrejme sa ho pýtal, čo chce a kto je, no Bakur nič nerozumel

a nebol v stave, v ktorom by s ním bola rozumná reč. Proste kričal ďalej, kým vládal.

Malawantovi došla trpezlivosť a vrazil mu facku. Bakur stíchol.

Malawant, muž v stredných rokoch s okrúhlou tvárou a širším pupkom než hrudníkom,

vzal vedro, pripevnil k nemu špagát a nabral zo studne vodu. Podal ju Bakurovi. Kým chlapec

pil, muž si k nemu sadol. Utrel mu slzy, podal ruku a riekol: "Letzuzinu-pwaše."

Chlapča zrazu videlo pred sebou tmu, nie tvár svojho nového otčima. Strhlo sa a sadlo

si v tele dospelého mladého muža spiaceho v háji. Dážď ustal a chladný nočný vzduch po

ňom prenikavo voňal. Bakur už nezažmúril oka, zo spomienok ktoré mal ho striaslo. Bál sa,

že ak by zaspal, znovu by sa vrátil do bolestných chvíľ, ktoré zúfalo túžil nechať minulosti.

Na druhý deň ráno však nad nimi nedokázal prestať premýšľať a premietli sa aj do jeho

rozpravy s ostatnými členmi karavány:

"Ty si Malawant, pravda?" spýtal sa vojaka, ktorý predošlého dňa držal stráž na konci

karavány.

"Mirlamuztsa-žorjok k službám. Prečo?"

"Vravel si, že tvoja priateľka ti utiekla s námorníkom. Nebolo to preto, že obaja boli

z miestnych?"

Malawant si povzdychol. "To si nemyslím. Prečo by sa potom so mnou v prvom rade

dávala dokopy?"

Bakur odvetil so smutným úškrnom: "Lebo z nás Chadzirňanov veľa neostalo živých."

"Za to už ja nemôžem. Do Chadzirny som vstúpil držiac mamku za ruku. Nikoho som

vtedy nezabil." Mirlamuztsa-žorjok so zamyslením dodal: "Domýšľam sa, čo sa asi stalo

tvojej rodine, a je mi to ľúto."

Bakur odvetil: "Ďakujem." Pozdržal koňa, aby šli s Malawantom zarovno na konci

karavány. "Mám na to... zlé spomienky. Nedá sa na to zabudnúť. Myslím, pre nás miestnych

obecne."

"Čudujem sa, že ste Malawantov nepobili v spánku, po dobytí mesta, ale asi mali tábor

dobre strážený."

"To netuším, tou dobou už som bol v malawantskom tábore. Ak sa dobre pamätám,

usadili sa hore v citadele a uzavreli do nej všetky prístupy. To je každopádne jedno. Po

skončení bitky vás bolo priveľa a my sme zbierali našich padlých.

Neznamená to ale, že sa k vám budeme vždy správať pekne. Ber to ako čestné

varovanie." Mirlamuztsa-žorjok prikývol.

Tiene pod slnkom

Pokxu-sarľate, vodca svojho kmeňa, predstúpil - pred ním sa týčili do výšin Pobrežné

vrchy, obrovské a mĺkve. A predsa z nich jasne počul hlas ducha, ktorý ho predvolal na toto

miesto. Pokxu-sarľate riekol: "Tu, na tomto mieste, chcem si ja a môj ľud postaviť príbytky.

Budú mať štyri steny a strechy. Budú medzi nimi ulice, ktoré povedú po správnosti od jedného

konca k druhému. Ohradíme svoje domy vysokou hradbou, za ktorou necháme každého

votrelca. Pošliapeme trávu a rozvinieme polia. Vyklčujeme stromy na trámy a rukoväte

nástrojov. Zavŕtame sa hlboko do hôr a vyťaháme z nich všetky poklady, ktoré nájdeme.

Teraz si ty, mocný Tieňovrh, povedz, čo chceš na oplátku."

Pokxu-sarľate sa začal triasť ako osika, nebolo mu pomoci - zachvátil ho duch. Pokxusarľate hľadel s vycivenými očami pred seba, nevnímal ľudí navôkol. Točil sa a triasol, pena

mu išla. Keď sa dotriasol, povedal: "Jeden kus dobytka na mesiac musíme požičať horalom,

aby mali z čoho žiť a uctievať Tieňovrha tak, ako si zaslúži a praje. Tri noše kameňov za

mesiac máme poukladať k ceste do hôr, aby sme ju značili a s ňou aj miesto, kde je jeho moc

najsilnejšia. To je jediný vstup, cez ktorý môžeme chodiť do hôr. A naše mesto bude sa pyšniť

jeho menom, pretože bude ako kvet, ktorý vykvitol vďaka tieňu vrchov."

Úsvit našej jari

Štvtý deň cesty priviedol karavánu do blízkosti jej cieľa, Tieňokvetu. Z krajiny zmizla

väčšina lesov a hájov, miesto toho všade vyrašili prosné políčka a záhradky so zeleninou

obklopujúce početné dediny. Väčšina domcov tu nemala pobrežanské črty, boli to nízke

budovy s výrazným podstením, aké stavali aj Malawanti. Keď však karavána prechádzala

okolo a jej členovia sa miestnym zdravili, odpovedi sa im dostalo v reči, ktorej rozumel iba

Razzem.

Podhorčanova nálada sa tiež výrazne zlepšila. Užíval si blízkosť svojho domova a dával

to vedieť. Ochotne prijal pozvanie v jednej z dedín na obed a nástojil, aby sa k nemu ostatní

pridali. Vojaci z toho nemali dobrý pocit, no naveľa súhlasili a vošli za ním do jedného

z príbytkov. Razzem hovoril rýchlo a dlho s pánom domu, ktorý nečakal až toľko duší, koľko

sa nezmestilo do jeho hosťovskej izby a na podstenie dovedna. Ukázal rozhodným gestom

von a Razzem vysvetlil, že si majú sadnúť na lúku, kde sa k nim dedinčania pripoja na piknik.

Jedla bolo veľa - hosťom sa dostalo placiek chleba, syru, bôbovej nátierky, olivového

oleja a praženice. Miestni sa poväčšine držali stranou, no niekoľkí si porozumeli s vojakmi

a jali sa hrať s nimi mlyny s papekmi a kamienkami.

Razzem predstavil Bakura ako "hlavu karavány" a miestny predák Kudjiztše-prut mu

mocne potriasol pravicou a spýtal sa ho, koľko karaván v Chadzirne vlastní. Razzem sa na

Bakura pozrel s úškrnom, keď mladík odvetil, že päť. Razzem to ochotne potvrdil a prihodil

k tomu ešte desať lodí.

Keď sa ho po obede počas cesty ďalej Bakur na to pýtal, Razzem mu vysvetlil: "Ty si

dobrá duša, ktorá by sa na tých chudákov dedinčanov nebola vyvršovala. Vďaka tebe si

trochu poupravili názor na Chadzirňanov. Buď rád."

Tieňokvet ležal priamo pod úpätiami vrchov. Kopce stáli za ním ako vojaci na stráži,

mohutný dvojrad pokračujúci v oblúku do nevidených diaľok tým smerom, ktorým sa

nachádzalo pobrežie. Vrchy boli mnohonásobne väčšie než pahorok v Chadzirne, mohli hostiť

celé lesy. Na ich strmých svahoch však rástli hlavne kríky a traviny, nepochybne dôsledok

pravidelného spásania stádami patriacimi miestnym Podhorčanom.

K mestu viedla prašná cesta, ktorá sa postupne rozširovala, ako sa na ňu nadpájali

vedľajšie cestičky z okolitých dedín. Po nej sa šlo až k mestskej bráne, mohutnej stavbe

o výške asi troch ľudí. Na oboch stranách brány vybiehala hradba trochu vpred, tvoriac

koridor. Podobné výbežky potom šli v pravidelných rozostupoch pozdĺž zvyšku hradby až

k ďalšej bráne.

Mesto samotné bolo za vysokým múrom schované a Bakur si ho mohol prezrieť až od

vnútornej strany brány. Nepripomínalo Chadzirnu ani v najmenšom. Priestor vnútri hradby

nebol ničím delený na štvrte a obytné a úžitkové stavby stáli pokope. Domce boli všade

rovnaké. Väčšina nemala poschodie, iba široké podstenie. Miestami sa strechy domov na

protiľahlých stranách dotýkali a tvorili tunel. Steny neniesli žiadnu maľovku. Tvoril ich

výplet zamazaný hlinou, ktorej vrchná vrstva tu a tam opadávala.

Bakur začul zo všetkých strán hovor v malawantčine a uľahčene si vydýchol

s vedomím, že sa tu dohovorí. Od strážnika pri bráne zistil, ako sa karavána dostane

k verejným skladom i k príbytku kmeňového predáka. Oslíky odstavili na okraji námestia

v samom prostriedku sídliska. Dostať sa tam trvalo dlhšie než sa dalo čakať, pretože úzke

uličky neposkytovali zvieratám veľa priestoru.

V meste nebolo tou dennou dobou veľa ľudí, väčšina pracovala na poliach alebo sa

schovávali v dielňach. Kým nádenníci vykladali zo zvierat tovar pod dohľadom vojakov

a majiteľa oslíkov, Bakur a Razzem šli pozdraviť vládcu mesta.

Príbytok vládcu Tieňokvetu bol oveľa rozsiahlejší, než by Bakur čakal. Domisko

ohradzovala vlastná hradba a dnu sa dalo dostať viacerými vstupmi, každý z nich však strážila

aspoň dvojica strážcov. Návštevníkov vpustili na rozsiahly dvor bez jediného stebla trávy.

Miesto jedného podstenia tu z troch strán spadala na dvor široká arkáda. Uprostred domáci

vyhĺbili studňu. Tak ako každé z priedomí dvora, aj studňa niesla maľované motívy.

Zobrazovali silného muža bojujúceho v tme s monštrami, aké Bakur jakživ nevidel.

Nedokázal si povesť zaradiť ani k malawantským legendám, ktorých počul už veľa.

"Krásna práca našich ľudí," konštatoval Razzem. "Je to príbeh o Farjiztše-lakovi.

Mocnom mladíkovi, ktorého rodina jedného dňa dokočovala do pustiny na horských

úbočiach, kde nebolo vody. Prenasledoval ich znepriatelený kmeň a oni sa do pohostinnejších

oblastí neodvážili. Dlho hľadali v doline vodu, ale žiadna tam nebola. Obdobie sucha

vrcholilo a na zrážky sa nemhli spoliehať. Farjiztše-lak sa rozhodol vykopať studňu pri

posledných zelených kríkoch. Horskí duchovia mu však nedopriali a vždy keď mal vodu na

dosah, vpili ju do zeme. Farjiztše-lak neúnavne kopal ďalej. V hlbinách bez svetla narazil na

ducha, ktorý si hovoril Dzukan a prisahal hrdinovi, že ho zavedie za podzemnými duchmi

vody. Farjiztše-lak kopaľ ďalej a jeho príbuzenstvo zatiaľ začalo umierať. Napokon sa dostal

k podzemnému moru, kde sídlia mŕtve duše. Duchovia mu odmietli vodu vydať, ale Dzukan

nabral sily z hrdinových mŕtvych príbuzných, premohol nepriateľských duchov a vodu mu

vydal. Farjiztše-lak sa vrátil na povrch a zo studne vytryskla voda.

Zachránil aspoň niektorých. Je to smutný príbeh, ale mohol dopadnúť oveľa horšie.

Také príbehy sú vzácne."

"Keby bol Farjiztše-lak vedel, koľkí z jeho príbuzných pomrú, nebol by sa radšej

usmieril s nepriateľským kmeňom?"

Razzem na to odvetil: "To je veľká záhada vodcovstva. Aká obeť je prijateľná, aby

vodca ostal vodcom a čo sú ochotní jeho poddaní urobiť pre to, aby si svoje postavenie

udržal?"

"Nič," rozhodne namietol Bakur.

"Rozhodne nie vedome."

Rozhovor prerušil zvuk krokov. Obaja návštevníi sa otočili. Bakurovi padol pohľad

okamžite na muža uprostred - po stranách mal stráže, tie ale neboli podstatné. Muž uprostred

vládol Tieňokvetu a Bakur jeho tvár už predtým videl. Dokonca veľmi rýchlo prišiel na to,

odkiaľ presne.

Zo svojich nočných mor. Tmavé, hlboké zelené oči a široký, posmešný úsmev sa nedali

zameniť. Muž bol pravda starší, vráskavejší, tlstejší a holohlavý, no Bakur si bol istý, že je to

jeden z tých, čo zabili jeho rodinu.

Premýšľal, čo bude robiť, no videl, že pri všetkých vchodoch a východoch sú dvojice

stráží. Priamy útok by bol samovraždou a nemusel by vyjsť. Zhlboka sa teda nadýchol,

prinútil sa prestať na muža zazerať a počkal, než sa rozhovorí Razzem.

Domáci pán začal prvý: "Zdravím vás. Moje meno je Pokxu-sarľate. Vitajte v mojom

príbyku. Smiem vedieť vaše mená?"

Podhorčan s ujal slova: "Som Razzem-taspnumse, vraciam sa z Nového mesta

s nákupom pre svojich ľudí. Som tu, aby som dostál vášmu rozhodnutiu, že všetky karavány

smerujúce do kopcov vám musia predložiť tovar."

Pokxu-sarľate sa zaškeril ešte viac: "Tak výborne, konečne sme ťa naučili chodiť tade,

kade máš." Potom sa otočil na Bakura.

"Som Bakur, chránenec Letzuzinu-pwašeho. Prišiel som, aby som, ehm... doprovodil

karavánu bezpečne do jej cieľa."

Pokxu-sarľate odvetil: "Počul som o tom, že máš prísť. Ak dovolíš, ponajprv sa

vybavím s tvojím spolucestovateľom."

Bakur sa uklonil a odišiel stranou.

Predák Tieňokvetu sa spýtal: "Tak, čo si nám doniesol?"

"Nič, ako obyčajne. Cenné veci som predal cestou tam. Veziem hlavne zeleninu

a proso."

"Ani žiadne ostnaté hrušky?"

Razzem odvetil: "Samozrejme že nie. Nie som tak bohatý, aby som míňal na luxusný

tovar, ktorý mi beztak zabavíte."

"To je síce prezieravé, ale aj nešťastné. Prosa a zeleniny mám dosť."

"Tak nemusíte nič kupovať. Nik vás nenúti. Aspoň ostane dosť pre mojich ľudí."

Pokxu-sarľate pokrútil hlavou. "Nie, to nemôžem. Akú disciplínu by si potom mal?

Beztak, jedla nikdy nie je dosť. Normálne mi desatinu odlož stranou. A beda, ak zistím, že

predo mnou schovávaš nejaké cennosti!"

Razzem sa poklonil a dal sa na odchod. Vo dverách sa obrátil k Bakurovi a ticho mu

riekol: "Počkám ťa von." Bakur si nebol istý, čo to má znamenať, ale opatrne prikývol.

Pokxu-sarľate už vtedy naň uprene hľadel a hovoril, takže si myslel, že pokývnutie

patrilo jemu, na dôkaz toho, že Bakur počúva. "Som rád, že ťa tvoj otčim poslal. Máme

nejaké záležitosti, ktoré by sme potrebovali vybaviť s tvojou pomocou."

"Počul som. Miestni Podhorčania prepadávajú baníkov, ak tomu dobre chápem."

"Presne tak. Nevieme ale, ktorý z ich kmeňov to robí. Možno to dokonca robia niektorí

dedinčania z tesného okolia Tieňokvetu. Snažím sa mať všade rozostavené stráže, ale to,

pravda, nejde. Ak pošlem dvoch mužov samých doprostred dediny plnej podhorčanov, už sa

živí nevrátia. A to je jedno, ktorá dedina to je."

"Možno by ste nad nimi nemali vládnuť železnou päsťou. Mne prídu skôr vydesení."

"Mám pocit, že tvoji predkovia z Chadzirny (pri tých slovách sa Bakur skutočne urazil)

to už skúšali, s nevalným úspechom. Dodnes sa v krčmách s obľubou rozpráva o tom, ako

vaše vojsko detašované v starej pevnosti, pár míľ na juh odtiaľto, bolo obkľúčené a do

jedného pobité, len čo Chadzirna padla."

"Tak by možno bolo dobré, aby ste sa nejak s miestnymi zbratali. Malawanti si predsa

svojich otrokov podrobili tiež len tak, že im umožnili sa vydať či priženiť na lepšie miesto,

podľa ich schopností. Ak to fungovalo vo vašej domovine, prečo to neskúsiť tu? Dokonca si

myslím, že by to šlo ľahšie. Podhorčina a Malawantčina sú si veľmi podobné.

Prosím, zvážte že v Chadzirne táto taktika zabrala rovnako dobre."

"Ja sám už manželku dávno mám, krásnu a z našich ľudí. Ak sa niektoré z mojich

mladších detí pre to rozhodnú, nebudem im brániť. Naša najstaršia línia však musí ostať

malawantská, na tom trvám."

Bakur otvetil: "A môj otčim by s vami úplne súhlasil. Čo viac, rád by navrhol, aby sa

práve naše dve rodiny - ak tak smiem povedať - spojili, v ich nasledujúcej generácii.

Zjednotili by sme naše územie a možno by ste mali potom dosť stráží na obchádzanie každej

dediny v Podhorí." V posledných slovách bola značná dávka sarkazmu. Bakurov otčim už

dlhšie uvažoval, že by sňatkom zjednotil ostatné malawantské kmene v okolí Chadzirny pod

svoju vládu, avšak docieliť to bolo ťažké. Od vzájomnej výpomoci ku sňatkovej politike

viedla dlhá cesta.

"Tvoj otčim je múdry muž a ďaleko do budúcna dovidí," uznal miestny predák. "Ja sám

som nad podobným návrhom uvažoval. Ako nepochybne aj ostantí naši náčelníci v okolí

Chadzirny."

"Je vás málo a musíte si pomáhať," neodpustil si Bakur. Vedel, že vodcovia

malawantských kmeňov by sa najradšej pozabíjali, no nemajú na to guráž.

"To je zložitá vec, ktorú môžeme prediskutovať v niektorom z nasledujúcich dní.

Pálčivejším problémom je otázka bezpečnosti našich baníkov, ktorá istoiste zasahuje aj vás."

"To je pravda," uznal Bakur. "Ako teda budeme tento problém riešiť?"

"Pošlem ťa s nimi na jeden výkop. Môžeš so sebou zobrať všetkých mužov, ktorých si

z Chadzirny priviedol, no vlastných ti nedám. Zaujíma ma, či vás napadnú, a ak áno, či ich

spoznáš alebo s nimi niečo vyjednáš. Pokiaľ by si rád, kľudne choď najprv s karavánou ďalej

do kopcov."

"A čo ak ich bude príliš veľa a pobijú nás?" Bakur sa toho až tak nebál, chcel hlavne

vládcu Tieňokvetu popudiť; nepočítal, že by proti neozbrojeným baníkom napochodovala

horda nepriateľov. Navyše tesné prostredie tunelov poskytne výhodu tým, ktorí budú v nich -

teda malawantským baníkom.

"Dúfajme, pre tvoje vlastné dobro, že sa to nestane." Znela odpoveď s výrazne syčavým

podtónom.

Bakur využil nasledujúcu chvíľku ticha a riekol: "Už nemám ďalšie otázky. Odídem sa

teda pripraviť." S tým sa uklonil a odporúčal sa k bráne.

Von naň vskutku čakal Razzem, ležérne opretý o roh najbližšieho domu a skúmajúci

pohľadom okolie. Na Bakura sa prívetivo usmial, no prešiel priamo k veci: "Takže to bol

on?"

Bakur samým prekvapením nerozumel, tak Razzem pokračoval: "Nebolo ťažké dať si

dve a dve dokopy. Si rodilý Chadzirňan, no odmalička vychovávaný na malawantskom dvore.

Jediné vysvetlenie je, že ti pri obliehaní vybili rodinu a Letzuzinu-pwaše ťa našiel a vzal

k sebe. Tvoj prvý pohľad na Pokxu-sarľateho potom prezradil ten zvyšok."

Bakur prehltol horkú slinu. Do hlavy mu udrela páľava. "Znásilnil moju matku pred

mojimi očami. Zabil mi otca a sestru. Bol jedným z nich, teda."

"Hm-hm-hm..." Razzem zámerne naťahoval konverzáciu, akoby dával svojmu

partnerovi priestor na premýšľanie.

Bakur skutočne premýšľal, ako šli ulicou smerom k trhu, kde zanechali karavánu. Zatiaľ

nič nehovoril.

Razzem sa teda ujal slova: "Je jasné, že by si najradšej toho muža zabil."

"Pomyslel som na to, ale bola by to samovražda. Sám to určite nespravím."

"Vedel by som ti pomôcť," uznal Razzem.

"Čo za to?" Rázne sa spýtal Bakur. V hlave si stále usporiadaval myšlienky.

"Nuž... mohol by som poslať svojich mužov, aby Pokxu-sarľateho dom prepadli a jeho

zabili. Ale chcem všetky cennosti, ktoré sa tam nájdu. Všetko, čo vylúpil z našich hôr, čo

nakradol karavánam, a všetko jedlo. A chcem mať istotu, že sa budúcim vládcom stanem ja

alebo niekto, koho odobrím."

Bakur odvetil: "S tým nemám problém, ale to posledné nedokážem zaistiť. Som v meste

len na pár dní a nemám tu žiadnych známych a žiadnu moc. Môžem za to orodovať u otčima."

Razzem vehementne prikývol. "Dobre, to bude stačiť." Než však došli ku koňom,

z ktorých už bol tovar poskladaný a rozmiestnený v okolí narýchlo postaveného stánku, slova

sa ešte ujal Bakur: "Potom prestanete útočiť na baníkov? Veď železo potrebujete rovnako ako

my."

"Ak zaň dostaneme rovnú cenu, tak áno," pritakal Razzem. "Takže si sa napokon

domyslel. Predpokladám, že to bol vlastne hlavný účel tvojej cesty sem."

"Tak je. Ak obaja dosiahneme svojho, verím, že budeme spokojní a vyrieši sa to dobre."

Podhorčan prikývol. Potom už sa venoval malawantskému spoluvlastníkovi karavány

a nádenníkom. Vyplatil ich, oznámiac, že ďalej už mu pomôžu jeho vlastní súkmeňovci.

Takisto sa poďakoval strážam a zaprial všetkým šťastnú cestu.

Bakur sa zatiaľ popýtal na najbližší hostinec s lôžkami, avšak v meste nič také nebolo.

Nemienil využiť pohostinnosť vraha svojej rodiny, a tak si rozložil stan v lesíku najbližšie

k mestu. Našiel dobré miesto, blízko zurčiaceho potôčika, v ktorom sa mohol umyť či uloviť

si rybu. Majiteľ pozemku, miestny roľník, naň natrafil podvečer a po stručnm vysvetlení

a zaručení, že za pár dní Bakur odíde, ho nechal tak.

Večer dostal ešte Chadzirňan rýchlu návštevu - Razzema, ktorý za sprievodu desiatich

Podhorčanov s oslíkmi opúšťal mesto a vydával sa domov. Náčelník riekol: "Očakávaj ma

zajtra večer. Pri zmene stráží zaisti západnú bránu."

Brucho duchov

Ani Chadzirňania, ani Malawanti nemali v obľube nosenie kruhového šperku, čo

potvrdzujú ako kódexy, tak aj vykopávky najrozsiahlejších miest (Nové mesto - Chadzirna,

Ketsemkal čiže Platanovisko povyše Chadzirny, Rint čiže Skok pri vodopádoch na Skokovici

a Mudsasop čiže Tieňokvet). V Tieňokvete však napriek tomu objavujeme kruhový šperk

pomerne bežne v úlomkoch nachádzaných na uliciach či v smetiskách domov, chýba však

jediný celistvý exemplár.

Archeologické kontexty Pobrežných vrchov, časť štvrtá - doba železná.

Koppe čiže Pobrežné vrchy skrývali v sebe množstvo nomádskych kmeňov, ktoré si

vypestovali veľmi vyskú remeselnú zručnosť v obrábaní bronzu a tvorili z neho nádherné

nápažníky, náramky a nánožníky. Tieto šperky bývali zdobené rastlinnými motívmi, pričom

možno na nich rozoznať asi dvadsať rôznych bylín a krov... ...zo zvieracích motívov sa

objavuje vlčia hlava požierajúca hada. Podľa všetko tento motívv bol silne štylizovaný a nie je

po ňom ani náznaku v miestnej ľudovej slovesnosti. Môžeme preto predpokladať, že ho robili

jednoducho preto, lebo sa im páčil a ľahko sa na kruhový šperk vmestil.

Umenie prekandalskej epochy.

Ďalšie ráno bolo krásne a slnečné, v príjemnom vetríku sa dali cítiť závany letného

tepla. Horúci vzduch vanúci od vnútrozemia a z kopcov postupne nabral na sile.

Ráno sa Bakur stretol s podriadenými vojakmi, ktorí sa očividne vyspali lepšie ako on.

Prespali v dome Pokxu-sarľateho a svojmu nadriadenému dopodrobna opísali štedrú hostinu

a kvality miestneho vína. Tieňokvetský vládca očividne nemárnil čas v snahe získať si

u vojakov priazeň.

Bakur za chodu mužom objasnil, čo ich v ten deň čakalo. Zišli k západnej bráne, pri

ktorej sa od svitania zhromažďovali nervózni baníci. Nebolo ich veľa, snáď dva tucty. Vacerí

niesli na svojej tvári i tele rozpoznateľné bojové zranenia. Muž vedúci oslíky naložené jedlom

a pitím mal z pravej ruky iba kýpeť.

Bakur sa predstavil predákovi baníkov, drobnému, bradatému mužovi. Ten mu riekol:

"Dnes pôjdeme preskúmať štôlňu, kam sme sa minule nedostali. Objavili sme čiastočne

zasypaný vchod asi päť míľ od mesta, hen na úbočí." Starý baník sa rozmáchol rukou so

štyrmi prstami kamsi neurčito pred seba. "Nepôjdeme ďaleko, ale niesú tam žiadne lesíky ani

kroviská. Nemáme sa kam schovať, ak na nás zaútočia."

"Ako na vás útočia?" Spýtal sa Bakur, keď sa baníci vydali na pochod do roboty.

"Počkajú si na nás pri východe zo štôlne alebo sa dostanú dnu skôr než my a zaútočia zo

slepej chodby. Nebýva ich veľa, tak zo päť mužov. Väčšinou ich pobijeme, ale

v rozsiahlejších banských systémoch sa jednoducho stratia. Strieľajú do nás v najužších

chodbách. Keď blokujú východy, čakajú so sekerami a snažia sa nás pobiť čo najviac. Potom

odbehnú vyššie do kopcov a naši unavení muži len utekajú domov s prianím, aby sa im

zblúdilý šíp nezaryl medzi lopatky."

"Robia to aj miestnym? Nie ste predsa všetci Malawanti. Určite naberáte aj ľudí

z okolitých dedín."

"Skúšali sme to," súhlasil predák, "a na istú dobu to zabralo. Potom ale začali zabíjať

miestnych prednostne a vypálili dokonca jednu dedinu. Nevieme vôbec, kto. Horské kmene si

kočujú sem a tam, môže to byť ktorýkoľvek z nich."

Najbližšiu dvojhodinu strávila cháska baníkov a prospektorov cestou. Bakur s vojakmi

behali, čo im sily stačili, hore a dolu svahom v márnej snahe zaistiť im bezpečie. Pod

rozpáleným slnkom však neobjavili žiadnu známku nebezpečenstva.

Pocit bezpečia aspoň baníkom zdvihol náladu. Polozasypaná štôlňa sa zdala byť

nedotknutá. Predák k otvoru umiestnil horiacu lojovú sviečku. Knôt zablikal a ohol sa

smerom ku vchodu.

"Je to súčasť nejakej väčšej jaskyne. Možno starej bane. Kedysi sa tu všade ťažilo

zlato."

Bakurovi podali baníci pripravenú pochodeň a nechali ho vstúpiť do temnoty pod horou

ako prvého. Než sa Pobrežan dobre rozhliadol, vnímal iba odlesky svetla pochodne na skalách

vôkol. Naslepo postupoval vpred. V nohách cítil, že chodba pozvoľna klesá kamsi do

netušených hlbín.

Keď si jeho oči zvykli na šero prerývané plameňom, konečne sa rozhliadol. Pred sebou

mal do temnoty zejúci tunel sotva akurátny pre vzpriameného dospelého človeka. Započúval

sa do zvukov hory a odpovedalo mu ticho stáročí.

"Poďte opatrne za mnou!" Pokynul baníkom. Večnú tmu pod horou prežiarili lojové

sviečky.

Bakur podišiel vpred. Tunel sa ďalej stáčal a v zákrutách mieril do srdca hory. Po

stranách na širších miestach našiel Bakur odhodené polámané kusy medených a bronzových

nástrojov, zrejme určené na presekávanie sa do hlbiny. Prácu potrebnú na vyhĺbenie hoc aj

takéhoto jednoduchého tunela si nedokázal predstaviť.

Náhle sa chodba rozšírila a on vstúpil do ohromnej, prírodou vytvorenej jaskyne. Ticho

tu prerušovalo pravidelné odkvapávanie vody. Popri vápencových stĺpoch vystavaných časom

sa kľukatila zošliapaná cestička.

Starý predák pristúpil k Bakurovi a riekol: "Na tento systém sme už predtým narazili,

ale boli sme v jeho nižších častiach. Aby sa sem človek dostal, musel by zdola vyšplhať po

lane - a to sme nemohli - alebo nájsť lepší prístup."

Bakur napredoval jaskyňou a po jeho ľavici sa objavila ohromná temná priepasť. Nahol

nad ňu pochodeň a v hĺbke zazrel od vody sa jagajúcu zem na nižšom poschodí.

Stará banská cestička sa kľukatila pomedzi prírodné stĺpy na opačný koniec jaskyne,

odkiaľ viedla tunelom vyhĺbeným spola vodou a spola otesaným človekom. Znovu sa

v slepých vetvách hromadili použité nástroje, ktoré nik nemienil využiť.

"Prečo je tu toho toľko?" Začudoval sa Chadzirňan.

"Myslím, že ich obetovali duchom hôr. Určite väčšinu z hôr vyniesli a pretavili; za

sebou mohli starí baníci nechať tak každý dvadsiaty."

Bakurovi také plytvanie prišlo zbytočné, no vedel, že Malawanti zvyknú duchom

odkladať z času na čas niektoré pekné remeselné výrobky, aby im dokázali svoju vernosť.

Chodba sa postupne rozširovala do dlhého tunela, ktorý pretínal doterajší smer pochodu

takmer priamo. Miestnosť zrejme sledovala niekdajšiu zlatú žilu. Po okrajoch tu boli v stene

vysekané výklenky, do ktorých dávni baníci umiestňovali svoje kahany. V celej miestnosti,

kam len oko dovidelo, neostal ani jediný zlomok kopáčskeho náčinia.

"Zlodeji nechcú, aby sa zistilo, odkiaľ kradnú," okomentoval to jeden z baníkov.

Na hornom konci miestnosti cesta pokračovala ďalšou štôlňou. Táto bola úzka a nízka,

akoby nie poriadne prekopaná.

Štôlňa vo svojom najširšom mieste nečakane končila závalom. "Tadeto sa asi vpred

nedostaneme," lamentoval Bakur. No len čo to dopovedal, stíchol a započúval sa. Popri

zvukoch tečúcej vody rozoznal šepot, ktorý prichádzal spredu, srz zával. Zdvihol prázdnu

ruku a pokynul ostatným, aby boli ticho.

Banícky predák sa bezhlasne opýtal: "Čo sa deje?"

Bakur si zatiaľ prehliadal zával. Sprvoti mu prišiel prirodzený, no po chvíli si všimol, že

nie je ani veľmi hrubý, ani veľmi tesný. Bola to skôr masa rozmerných kameňov poukladaná

na seba.

"Čakajú nás," odvetil tak ticho, ako len vedel. Hlasy z druhej strany zatiaľ utíchli.

Nepochybne Bakura začuli.

Ako veliteľ pokynul Bakur svojim spolubojovníkom, aby podišli vpred. Nemali strelné

zbrane, ale štítmi by mali byť schopní baníkov ochrániť. Potom Bakur nakázal baníkom, nech

sa pokúsia odpratať zával. Nešlo to v tichosti a tak sa počas roboty on sám s predákom

rozprával nahlas.

"Ako sa tam dostali?" Dumal predák.

"Jedine z druhej strany. Odtiaľto sem iná vetva neviedla, aspoň myslím. To sa

dozvieme, až ich chytíme."

Baníci vo dvojstupe vyberali kamene a podávali ich svojim kolegom dozadu, až tí

najzadnejší ich vyniesli do veľkej miestnosti. Len čo odvalili hornú tretinu balvanov, okolo

ucha jednému presvišťal šíp. Vojaci zdvihli štíty, aby zakryli vzniknutý otvor. Ďalšie šípy

neprileteli.

Len čo bol zával natoľko nízky, aby sa dal prekročiť, vojaci cezeň prešli do širokej,

kruhovej komnaty. Ocitli sa proti dvojnásobnej presile mužov, ktorí na nich mierili oštepmi

a lukmi. Kým sa Malawanti držali pri sebe štít na štíte, nič im nehrozilo.

Bakurovi medzičasom dohorela pochodeň a tiež si zapálil lojovú sviečku. Stojac na

zátarase, kahančekom posvietil na nepriateľov - boli pripravení na útok, no nevrhali sa doň

bezhlavo. Pohľadom si ich všetkých premeral a odhadol, ktorý z nich bude najstarší. Na toho

sa obrátil vo svojej rodnej reči:

"Zdravíme vás! Nemáme v úmysle kohokoľvek z vás zabiť a dúfame, že vaše úmysly sú

rovnaké. Ako ste sa tu ocitli?"

Podhorčan, štíhly postarší muž so šticou šedivých vlasov a vpadnutými lícami, odvetil:

"Z druhej strany. Pokiaľ sa vrátite tou vašou stranou pekne nazad, nikoho nezabijeme."

"Prečo by sme sa mali vracať? Miesta je tu očividne dosť..." Bakur plameňom sviečky

osvietil miestnosť. Všimol si, že za líniou podhorčanov sa v rohu krčí kopa starých medených

a zlatých predmetov. Tieto nevyzerali ako bežné nástroje.

"S touto pôdou sú spätí naši predkovia. Ukladali sem svoje nádeje. Nechceme, aby ste

nám ich zase zobrali."

Bakur sa nahnevane pozrel na malawantského predáka, ten však len pokrčil plecami:

"Kto prv príde, ten prv vezme. Oni si tie tretky z hôr berú tiež."

"Patria nám po práve," odvetil na námietku veliteľ podhorčanov.

"Patria tisíc rokov mŕtvym ľuďom, ktorí ich opustili. Ak by ich duchovia chceli, boli by

si ich už zobrali." Rozhodol Bakur. "Táto dišputa je len medzi ľuďmi. Keď si chcete tie veci

nechať, prečo nepôjdete s nami do Tieňokvetu a neprehodíte pár slov s kmeňovým

náčelníkom?"

"Neveríme mu," odvetil Podhorčan. "Je zlý a vraždí ľudí."

To mi nemusíš dvakrát hovoriť, pomyslel si Bakur. Lepšiu možnosť ako ukončiť

nepriateľstvo medzi Malawantmi a miestnymi však nevidel. "Dávam vám svoje slovo, že sa

vám nič nestane a ak áno, ak sa trebárs do zajtrajšieho dňa nevrátite, potom si robte

s horskými pokladmi, čo len chcete."

Podhorčan prikývol a jeho muži zložili zbrane. Spýtal sa nadôvažok: "Čo s týmto

jedným pokladom?"

"Berieme ho s nami. Keď vyhráte spor, pripadne vám."

"Ale my sme tu boli prví..."

"A nepochybne nie kvôli pokladu, ale tomu, aby ste nás prepadli!" Bakurovi dochádzala

trpezlivosť. Nemal rád ľudí, ktorí mu klamali do očí. Podhorčan sa po chvíli váhania podvolil.

Rozhodol sa poslať s Bakurom troch mužov a on sám sa pridal tiež. Ostatní podhorčania

odišli do tmy cestou, ktorou sa do hory dostali.

Malawantskí baníci zabalili poklad do vriec. V tme sa skrývalo viac predmetov, než

čakali.Väčšinou to boli sošky ľudí a duchov v pokrútených, nemožných tvaroch s nepárnym

počtom končatín a očí. Niektoré naopak vyzerali, že spia a každú chvíľu sa môžu prebudiť.

Na kope boli medené dýky a meče vytepané tak natenko, že sa nedali na nič použiť

a keramické nádoby umne vytvarované do podôb kozorožcov.

Štyria podhorčania odložili zbrane a vzali si vrecia s pokladom. Bakur s nimi šiel sám

za doprovodu dvoch vojakov; zvyšným dvom svojim mužom nakázal, aby strážili baníkov.

"Choďte dolu hlavnou štôlňou. Tadeto pre istotu nepokračujte. Nechceme miestnych

nahnevať," prízvukoval predákovi baníkov, než sa s ním rozlúčil.

Sedemčlenná skupinka opatrne preliezla nazad cez chodby a štôlne do denného svetla

a vydala sa na cestu do mesta. Lampy Bakur nechal pri vchode.

K domu kmeňového vodcu dorazili počas prvej poobednej výmene stráží. Skupinka

zastala pred vchodom a Bakur sa ohlásil. Jeden zo strážcov odbehol dnu a rýchlo sa vrátil.

Riekol: "Môžete prejsť na nádvorie, pán Pokxu-sarľate vás onedlho príjme. Teraz obeduje."

Bakur voviedol mužov dnu. Kým čakali zahľadel sa znovu na výzdobu fontány. Jeden

z podhorčanov naň kývol a lámane chadzirnsky povedal: "Pekno."

"Poznáš tú povesť?"

Muž pritakal. "Všetci poznáš."

Chadzirňan odtušil: "Je to pekná práca." Ďalej sa na nič nepýtal.

Pokxu-sarľate vyšiel zo svojho príbytku neobyčajne dobre naladený. "Tak ste ich

pochytali!" Riekol naradostene.

"Prišli s vami vyjednávať," opravil ho Bakur.

Kmeňový náčelník ho nepochybne počul, no napriek tomu ukamžite tasil meč a ladným

pohybom ním jednému z pobrežanov podrezal hrdlo. Na nádvorie vbehlo desať ďalších

vojakov. Zvyšným preživším vzali vrecia s pokladom a donútili ich kľačať.

Pokxu-sarľate odvetil: "Toto je jediné vyjednávanie, ktorému rozumejú. Treba všetkých

tých psov pobiť, aby sme mali pokoj."

Bakur sa naň prekvapene zahľadel. Rozmýšľal, či je opitý, alebo nie. Náčelník podišiel

k šedivému podhorčanovi, ktorý ako jediný vedel chadzirnsky, a prebodol mu srdce. Keď

z mŕtveho muža vyťahoval meč, nohou ho skopol na zem.

"Ako si myslíte, že docielite mier, keď sa takto správate?" Zahriakol ho Bakur. "S kým

myslíte, že budú držať obyvatelia okolitých dedín - s tyranom, ktorý nezmyselne vraždí,

alebo..."

Pokxu-sarľate teraz podišiel s vytasenou zbraňou k nemu. Schytil ho za golier a šmaril

na zem. "Takto so mnou nehovor, červ. Tvoj otčim ťa možno má rád, ale nie si Malawant.

Máš byť v mojej prítomnosti slušný."

"Tak si riešte svoje problémy sám. Verím, že skôr či neskôr na to doplatíte životom

a potom sa všetkým uľaví."

Pokxu-sarľate sa zasmial. "Myslíš, že som neschopný? Dohodol som sa s miestnymi

duchmi. Som pod ich ochranou. Nezabíjam nevinných ľudí, ale takíto... banditi prekročili môj

zákon aj dovolenie svojho ducha. Nezaslúžia si žiť.

Máš však pravdu. Bolo by zbytočné zabíjať všetkých. Zvyšní dvaja nás môžu doviesť

k ich druhom. Tým sa očistia od poškvrny na svojom svedomí."

Náčelník schoval meč a pokynul strážam, aby preživších podhorčanov sputnali

a uväznili. Bakurovi už nik nevenoval najmenšiu pozornosť. Malawanti, ktorí s ním prišli

z Nového mesta, naň ohromene hľadeli. Jeden z nich, Mirzu, povedal: "Netušil som, že ten

chlap má takú guráž."

"Zlá krv je ako zlé víno. Je lepšie z nej nepiť," pripomenul Bakur porekadlo svojej

domoviny.

"Myslím, že týmto naša úloha končí," podotkol Mirlamuztsa-žorjok. "Nechcem už

v tomto dome stráviť ďalšiu noc."

"Vydrž do zajtra rána. Ešte nás tu čaká jedna povinnosť, a budem s ňou potrebovať

tvoju pomoc."

Nočný útok

Chov koní bol na Pláňach rozšírený od konca neskorej doby bronzovej. V dobe železnej

pokračoval rozvoj chovu a tréningu týchto zvierat primárne pre vojenské účely, preto bol

stále čo do škály obmedzený. Oproti oslom a zdomácnenému hovädziemu dobytku nemali

kone veľké ekonomické využitie a na mäso ich tiež nebolo treba chovať. Sprvoti sa používali

hlavne ako nosné zvieratá pre poslov a prieskumníkov. Za atghešovského štátu dosiahli

svojho prvého širšieho vojenského uplatnenia...

...Umenie streľby z konského chrbta sa podľa nálezov umeleckých predmetov prvýkrát

vyskytlo na Malej pláni, odkiaľ sa rýchlo rozšírilo do Pobrežných vrchov. Trvalo však dlho,

než sa z triku stala vojenská disciplína. Materiál predaný ústnou tradíciou a zapísaný neskôr

naznačuje, že streľbu z konského chrbta až do strednej doby železnej používali výhradne pri

hrách a oslavách ako test ostrostrelectva...

...Výskumy DNA potvrdzujú, že kone používané kandalskou elitou majú oveľa bližšie ku

koňom používaným Skalipčarcami, než národmi Malej pláne. Pritom ich genetická diverzita je

menšia, než by sme očakávali. Zdá sa, že väčšina pochádza iba z niekoľkých stád, ktoré

podhorčania museli ulúpiť svojim susedom dakedy v ranej dobe železnej...

Jazdecké umenie a vojenstvo kandalskej ríše

Mirlamuztsa-žorjok nasledoval Bakura skrz spletité mestské uličky k západnej bráne.

"Na čo presne čakáme?" Vyzvedal.

"To ti zatiaľ nepoviem. Povedzme, že odtiaľto neodídem, kým sa záležitosť s miestnymi

nevyrieši, a zavolal som si na to pomoc."

"A ako ju chceš vyriešit?"

Bakur odvetil: "Primäjem Pokxu-sarľateho, aby zmenil svoje rozhodnutie.

"Ale... to je skoro to isté, ako keby sme pristúpili na podmienky podhorčanov!" Ohradil

sa Mirzu. Dvojica sa uchýlila v žiare zapadajúceho slnka do hrnčiarskeho dvora neďaleko

brány. Poprosili domácich o prichýlenie iba na pár hodín a domáci pán súhlasil.

"Podhorčania sú v práve a je ich mnohonásobne viac ako vás. Poznajú krajinu a nemajú

vás ani váš jazyk radi. Nemáte nad nimi žiadnu výhodu."

"A ako by si to teda vyriešil? Veď poklady z hôr tam ich predkovia beztak nechali,

a duchovia ich nechcú. Inak by sme ich neboli našli."

"Ja viem," pritakal Bakur. Na chvíľu prerušil rozhovor, aby pochválil hrnčiarove

výrobky, sušiace sa pozdĺž jednej strany dvora. Potom dokončil myšlienku: "Buď by som ich

nechal tam, alebo ich rozdal na dražbe. Mesto by tak od miestnych získalo viac zásob alebo

viac železnej rudy a zbavilo by sa bezcenných tretiek."

"Ale videl si ich! Koľko práce a umu do tých sošiek a nádob šlo! Rozhodne nie sú

bezcenné..." Namietol Mirzu.

"My Chadzirňania sme poľnohospodári. Nedokážeme oceniť pekný ornament, pretože

sa z neho nenajeme."

Slnko pomaly ale isto zašlo za obzor. Dvorom sa rozhostilo šero a ticho prehlušované

iba rytmickým točením kruhu.

"Už je čas," pokynul Bakur svojmu druhovi. Vyšli k bráne.

Pred bránou sa zhromaždil hlúčik ľudí. Prišli privítať baníkov, ktorí sa až teraz vracali

zo svojej šichty. Pôsobili unavene, no šťastne. Bakur v dave našiel svojich dvoch

podriadených a povypytoval sa, ako sa im darilo.

"Dobre. Za celý deň sme nestretli ani živáčika. Nik nás neobťažoval, dokonca ani

cestou späť. Chlapi - teda, baníci a prospektori - boli radi, že sa môžu konečne do roboty

oprieť. Veľa toho nenašli, no prekutrali veľa zákutí v horných častiach jaskyne."

"To rád počujem," odvetil veliteľ. "Chlapi, ja s Mirzum tu chvíľu pobudneme. Vy sa

nevracajte do náčelníkovho domu, vysvetlím vám neskôr prečo. Zíďte sa s ostatnými v šenku

na námestí."

Muži pritakali a odišli do mesta. Po zotmení prebehla výmena stráží, no trvalo ešte

nejakú dobu, než sa dav úplne rozišiel do svojich domovov. Napokon ostali stáť oproti dvom

strážcom iba Bakur a Mirlamuztsa-žorjok.

"Čo tu chcete?" Nevrlo na nich zrúkol jeden strážnik. Mirzu zvedavo prebiehal

pohľadom z vojaka na svojho veliteľa, ktorý sa k nemu pomaly približoval, meč schovaný

v ohybe cestovného plášťa.

"Prišli sme sem na striedanie stráží," odpovedal Bakur.

"Hm, to už prebehlo. Podľa poriadku teraz máme mať smenu my."

Bakur sa na muža usmial. Vytiahol meč a uchopiac ho za čepeľ, ovalil strážnika

rukoväťou. "Sladké sny." Druhý strážnik síce vytasil meč, no Mirzu k nemu pristúpil

z druhého boku a rýchlo ho odzbrojil a zavrel mu ústa rukou.

"Iba ho omráč," prikázal veliteľ.

Malawant domáceho vojaka uspal úderom do hlavy. Telá strážnikov potom odsunuli

nabok do najhlbšieho tieňa.

"Dúfajme, že to vydrží aspoň hodinku."

"Začínam sa domýšľať," oznámil Mirlamuztsa-žorjok, "a veľmi sa mi to nepáči."

"Otčim chcel mať bezpečný prísun železa. To dostane."

"Šuškalo sa aj niečo o sňatkovej politike."

Bakur zdvihol obočie.

Mirzu vysvetlil: "Bratranec bol minulý týždeň v Skoku. Tiež sme tam poslali len pár

mužov a vyslanca. Ten bol natoľko úspešný, že sa nehanbil a pri prvej príležitosti sa tam napil

a vytáral svojim strážcom, čo len mohol. Samozrejme ho neboráka museli zabiť a vypýtali si

od Letzuzinu-pwašeho prídavok za mlčanlivosť."

"Si si istý, že ťa nezabijem?" Zažartoval veliteľ.

"Aj keby. O dievča som už prišiel. Veľa horších vecí sa mi nemôže stať."

Dvaja vojaci z Nového mesta ešte čakali pri bráne dosť dlho, než na ňu ktosi zvonku

zabúchal.

"Kto tam?" Spýtal sa Bakur.

"Razzem-taspnumse." Podhorčanov hlas bolo aj cez hrubé drevo dobre poznať. Bakur

teda odhasproval jedno krídlo bránky a vyzrel von. Stál tam Razzem s asi tuctom mužov, ak

nie viac.

"Kade máme ísť?" Spýtal sa horal.

"Dom má tie dva vchody, čo sme videli. Služobnícky je strážený viac a hlavný má

zdvojenú stráž na nádvorí. Na každom nezdvojenom poste sú dvaja muži. V rohu na dvore je

strážnica, kde sa ich strieda asi desať. Kasárne tu nemajú, ale neradil by som robiť veľký

hluk."

"O to sa neboj. Vieme, čo je našou úlohou."

Bakur odstúpil a vpustil podhorčanov dnu. Bolo ich viac, než čakal, snáď dvadsať.

V tme nerozoznal obrysy všetkých. Muži mali na sebe tmavé plášte, ktoré ich celých skrývali.

Jeden z podhorčanov si všimol uspaných strážnikov a vydal sa k nim.

"Hej! Tých nechaj, sú omráčení!" riekol Bakur tak hlasno, ako sa len odvážil. To ale

postavu v plášti nezastavilo. Čo viac, iný zahalený muž k nemu hneď priskočil a zasadil mu

úder päsťou, až omdlel.

Bakur sa prebral v tieni, dezorientovaný. Pocítil, ako ho niekto prefackáva. Otriasol sa

a sadol si.

"No, konečne." Bol to hlas Mirlamuztse-žorjoka. To bolo upokojujúce.

"Nič sa ti nestalo?" Spýtal sa omámený Chadzirňan.

"Nie. Odtiahol som ťa na podstenie a o iné som sa nestaral, takže mi dali pokoj."

"Prišlo ich strašne veľa..." Veliteľ si mnul boľavý spánok. "Prečo?"

"Prečo asi?" Mirzuho hlas sa zmenil z ustarosteného na podráždený. "Oni si s ním

neprišli pohovoriť, však? Oni ho prišli zabiť. A nezabijú iba jeho. Zabijú každého Malawanta,

na ktorého narazia..."

Veliteľ sa pomaly zviechal na nohy. Uvedomoval si, že ho Razzem trochu oklamal. "On

mal... mal rodinu..."

"Pokxu-sarľate? Samozrejme, ženu a malé decko..."

Bakur sa prehmatal. Meč našiel. Obrátil sa k vojakovi: "Choď za ostatnými. Berte svoju

výstroj a čakajte ma pred hlavným vchodom do náčelníkovho sídla. Nechoďte dnu. Ja to tam

vybavím." S tým sa odpotácal z podstenia. Hlava sa mu točila a mal problém udržiavať

rovnováhu, no podarilo sa mu natrafiť na stenu, podľa ktorej mohol ísť.

Bakur šiel úzkymi uličkami tak rýchlo, ako mu len nohy dovoľovali. Cestu samotnú si

nepamätal alebo neuvedomoval, zrazu len zastal pred palácom. Bránka v opevnení slúžiaca

ako únikový východ a vchod pre služobníctvo ležala vyvalená na zemi. Zdnuká sa ozýval

hurhaj, prerývaný bolestivými výkrikmi.

Bakur sa vpotácal dnu. Na zemi našiel štyri telá padlých Malawantov. Dokázali zabiť

dvoch podhorčanov, no to ani zďaleka nestačilo. Miestnosťou sa rozliehalo šero - lojové

sviečky zhasli, keď sa stôl s nimi prevrátil.

Z tmy zaznel výkrik: "Ahe!"

Bakur sa obrátil smerom, z ktorého šiel hlas. V kúte miestnosti čakal schovaný

podhorčan. Plášť už na sebe nemal. Jeho telo pokrývala ľahká vzdušná tkanina, zapásaná za

bedrové rúško. V ruke zvieral železný meč.

"Nechcem ti ublížiť!" Zvolal Bakur, no nepomohol si tým. Podhorčan sa naňho vrhol,

no Bakur jeho čepeli obratne uhol a nabodol ho na svoj meč. Útočník sa zviezol na zem

s pohasnutými očami a viac problémy nerobil.

Bakur prešiel z predsiene do komnát služobníctva, kde to vyzeralo ako po masakre. Pri

stenách ležali odkopané telá mužov i žien, niektoré bez končatiny, niektoré sa ešte triasli

a zvíjali. Na konci komnát držali dvaja Podhorčania hliadku.

"Idem za Razzemom. Pustite ma," riekol Chadzirňan po dobrom. Útočníci sa na seba

pozreli a rozostúpili sa.

Ďalšou miestnosťou bola dlhá chodba. Podhorčania po nej chodili hore a dolu, skúšali

rôzne dvere. Z jednej komnaty vynášali v súvislom rade všetky cennosti a poklady nalúpené

v horách.

Iné dvere stále pevne držali a z ich druhej strany prichádzali vzlyky. Bakur podišiel

k mužom, ktorí sa ich snažili otvoriť: "Nechajte to tak. Je tam len žena s deckom."

"Je to jeho žena!" Odvetil jeden z útočníkov.

"A kde je on sám? Žije ešte?"

Podhorčan sa zasmial. "Nežije. Vyhnali sme ho na nádvorie a Razzem ho podrezal ako

sviňu. Mal si vidieť, ako kvíkal."

"Dobre, ale jeho príbuzenstvo snáď nemusí..."

"Razzem tak nakázal. Každý v tomto dome musí zomrieť. Aj teba by sme zabili, keby si

nás nebol pustil. Teba si pamätám."

Napokon sa podhorčanom podarilo vyvaliť dvere. Dvaja sa hneď vrhli na Pokxusarľateho ženu a ďalší dvaja na dieťa, malého chlapčeka, sotva päťročného. Bakurovi stiahlo

žalúdok. On si tým prešiel a nemienil dopustiť, aby sa to stalo ešte niekomu - tobôž na jeho

popud. Vrútil sa do miestnosti a od chrbta preklal jedného z mužov, čo chceli zabiť chlapca.

Druhý padol podobne rýchlo, len sa stihol otočiť a Bakura prekliať.

Ďalší dvaja žene už vyhŕňali sukne, keď zbadali, ako dopadli ich pobratimovia. Tasili

zbrane. Jednému sa žena zahryzla do krku, čím odlákala ich pozornosť.

Bakur vzal zo zeme meč. Jednou zbraňou zblokoval útok jedného protivníka a druhou

čepeľou ho bodol, naučeným pohybom, do brucha. Muž so zakrvácaným krkom nekládol

veľký odpor.

"Držte sa ma, ak chcete prežiť!" Skríkol Bakur na ženu. Tá ihneď pribehla k chlapcovi

a vzala ho na ruky. Potom vo Chadzirňanovom doprovode vyšli z izby.

"Na konci chodby doľava a cez jedáleň sa dostanete na dvor," oznámila pani domáca.

Bakur šiel teda tým smerom. Cestou podhorčanov odstrkoval. Všimol si, že v celom dome

výkriky ustali. Už nebol nik, kto by kládol odpor.

Keď vyšiel na dvor, snažil sa prejsť cez podstenie k bráne. Zbadali ho.

Razzem-taspnumse zakričal: "Bakur! Stoj! Poď sem!"

Bakur sa otočil, no pokračoval smerom k bráne. Svojich chránencov poslal napred.

"Tých ľudí musím dostať!" Nástojil Razzem-taspnumse. Pokynul svojim mužom:

"Priveďte mi ich!"

"Len cez moju mŕtvolu!" Nedal sa Bakur.

Razzem sa smutne usmial. "Naozaj to všetko robíš iba kvôli svojim rodičom? Chápem,

že asi tak nejak zomreli aj oni... Ale táto žena mala na výber. Slobodne si zvolila, že sa vydá

za Pokxu-sarľateho, a tým spečatila svoj osud. Aj ona musela vedieť, aký chlap to je.

"Bol to dobrý manžel!" odvetila manželka mŕtveho náčelníka. "Vždy na mňa dal pozor!

Nezaslúžil si toto!"

"Si krátkozraká, tupá hus! Nevidíš za hranice svojej spálne. Nevšimla si si, ako tvoj

muž zaobchádza s ľuďmi? Tuto Bakurovi znásilnil matku a zabil rodinu!"

"Ale... to bolo strašne dávno. Prečo za to mal platiť teraz?"

Podhorčania sa blížili. Bakur si ich držal od seba pomocou mečov, no oni mali oštepy.

"Mne nemôžeš vzdorovať! Moji muži sa obetovali Dzukanovi, aby mi zaistili

víťazstvo!" Kričal Razzem.

Už len kúsok... Bakurovi od brány chýbali tak tri kroky, keď sa z budovy prirútilo

ďalších päť chlapov. Obstúpili ho a zabránili mu v úniku. Žena s dieťaťom sa krčili za ním

a takisto nemali ako ujsť. Jeden z oštepiarov ho vyprovokoval do protiútoku a jedným

pohybom mu odsunul meč stranou a prebodol rameno. Potom sa oštepiar rozbehol vpred

a prišpendlil Bakura k múru.

Chadzirňan zreval nečakanou bolesťou. Zbrane mu pri náraze vypadli z rúk.

Razzem-taspnumse k nemu pristúpil, očividne spokojný s výsledkom. Jeho muži teraz

mierili zbrane na matku s dieťaťom. "Tak vidíš. Je to smutné, chápem. Neželám ti to. No

teraz sa budeš druhýkrát vo svojom živote pozerať, ako niekoho znásilňujú a vraždia. A to

všetko iba vďaka tebe. Je škoda, že necítiš také zadosťučinenie, ako ja. Ale rozumiem, ty si

trpel iba jednu noc. Môj ľud trpí každý deň, už vyše desaťročie. Predtým trpel skoro storočie

pod vami chadzirňami. Potrebujeme sa nejako uvoľniť."

"Keď už musíš niekoho zabiť, zabi radšej mňa."

"Ale to by nemalo zmysel! S tvojim otčimom chcem naďalej udržiavať dobré vzťahy.

Ale ak zabijem toho malého a jeho matku, nebude jasný nástupca a budem si môcť nárokovať

vládu nad mestom. Ja narozdiel od Pokxu-sarľateho nezabíjam zbytočne."

Bakur odvrátil tvár, pretože nič iné nemohol robiť. Začul výkriky - sprvoti ženské.

Potom sa však ozvalo aj niekoľko mužských hlasov. Keď sa Chadzirňan znovu pozrel

smerom k bráne, videl svojich piatich vojakov, ako tvoria kordón, ktorým náčelníkova žena

s dieťaťom preliezajú. Nik z podhorčanov nezomrel - zrejme ich príchod čerstvých

bojovníkov iba zaskočil a tak nevdojak dovolili svojim zajatcom utiecť.

Razzem sa na to pozeral s neveriackym výrazom. Zdvihol zo zeme meč a zavolal na

novomestských vojakov: "Stiahnite sa, ináč vám podrežem kapitána."

Mirlamuztsa-žorjok odvetil: "Kľudne si ho nechajte. Máme, po čo sme prišli." S tým

namosúrene odpochodoval a jeho pobratimovia s ním.

"Nabaľte všetok poklad! Zožente toľko ťažných zvierat, koľko len môžete!" Pokynul

podhoranský náčelník svojim mužom. Tí čakali len chvíľu, než sa piati odvážni bojovníci

z Nového mesta stratia z dohľadu, a potom vybehli do tichých ulíc mesta.

Razzem zvesil Bakura a vytiahol mu oštep z rany. "Daj si to obviazať a ošetriť, až

odídeme. Sval máš síce natrhnutý, ale o ruku neprídeš."

"Ďakujem," hlesol Bakur. Duševné vypätie ho vyčerpalo. Bol rád za uistenie, že túto

noc prežije.

"Mimochodom, koľko mojich mužov si zabil pri svojej spanilej záchrane? Určite aspoň

tých štyroch, ktorých som nechal, aby tú ženštinu našli. To ťa nemrzí? Štyri ľudské životy.

Počúvali iba rozkazy. Neboli to zlí ľudia."

Podhorčania pracovali rýchlo a usilovne. Za chvíľku pri bráne do statku stálo niekoľko

somárov. Pri náčelníkovom dome stála stajňa pre kone, odkiaľ vyviedli zo sedem nádherných

silných zvierat. Muži naložili korisť na ťažné zvieratá a osedlali žrebcov. Nevyšlo na

každého, no Razzem sa krásnemu tátošovi veľmi potešil. Než odišiel, na rozlúčku zamával

Bakurovi.

Nádvorie spustlo a vyčerpaný novomestský kapitán ostal ešte chvíľu sedieť. Skrz dvor,

pri fontáne, ležalo telo Pokxu-sarľateho. Niekdajší kmeňový náčelník sa nehýbal a pôsobil

pokojne, skoro až uvoľnene.

"Tak si to dostal," vydýchol si Bakur. V tú chvíľu zadosťučinenie pocítil. Bolo temné

a chladné, no prišlo mu opojné.

Vyrovnávanie

Výskum prvého malawantského štátu - ľudovo zvaného Búrlivcovo kráľovstvo, podľa

ducha vládnuceho kmeňa - je odvetvím archeológie často prehliadaným a inokedy, žiaľ, až

prehnane vystrčeným na výslnie. Určite netreba pripomínať nešťastné expedície predošlej

generácie a ich nálezy, ktoré viedli k nárastu národného radikalizmu. Buďme radi, že tieto

veci patria minulosti.

Séria našich nových výskumov je zameraná na potvrdenie viacerých hypotéz, ktoré

o Búrlivcovom kráľovstve kolujú...(jednou z nich je)... miera štátnosti tohto politického celku.

Bez priamych písomných zdrojov je veľmi ťažké overiť mieru integrity moci a úlohu, ktorú pri

delení moci zohrávali jednotlivé regionálne centrá....

...počas svojej dvestoročnej histórie Búrlivákovo kráľovstvo skonsolidovalo držbu krajín

okolo Chadzirny Malawantmi. Vytvoril sa spoločný dialekt, ozvenu ktorého počujeme aj dnes

v našej reči - teda mojej, zahraniční hostia prepáčia. Vďaka legendám sa takisto vytvoril

precedens získavania a odovzdávania moci, ktorí dodržiavali lokálni vládcovia po zvyšok

doby železnej a opäť jeho ozvenu môžeme badať v miestnom folklóre dodnes. Samotný štát

však nemal valný vojenský či ekonomický dosah. Naše prvé objavy naznačujú, že k rozpadu

došlo pozvoľne a bez veľkého krviprelievania, akoby jednotlivé konštituenčné regióny sa

rozhodli naďalej spolupracovať na uvoľnenejšej báze, než tomu bolo prv.

Príspevok do medzinárodnej konferencie Moderné archeologické metódy pri skúmaní

Dlhého Brehu II.

Bakur sa dopotácal do šenku na námestí. Bol si istý, že vojakov nájde práve tam,

a nemýlil sa. Pani náčelníková s chlapcom tam boli tiež. Zdalo sa, že celé osadenstvo naň

čaká.

"Takže ťa nezabili," riekol Mirlamuztsa-žorjok smutne. "Zaslúžil by si si to."

Bakur pokrčil plecom a zosunul sa na najbližšiu voľnú stoličku. Riekol žene náčelníka:

"Pani, je mi to ľúto. Nemali ste si tým prejsť." Žena vstala a promptne mu uštedrila facku tak

silnú, že vypľul krv.

Náčelníkova vdova riekla: "Tvoj otčim - dopočula som sa, od koho si - sa môže hanbiť.

Rozhodne so žiadnym zväzkom nesúhlasím. Mor a sucho na vás. Hneď ráno ťa nechám

popraviť."

"Čo si si vôbec myslel, že robíš?!" Zrúkol Mirzu. "Mal si tu splniť nejakú úlohu..."

"Tá je splnená."

"... ale nie tak, že rozvrátiš poriadok celého mesta a zabiješ jediného človeka, na ktorom

záleží!"

"Ten bastard mi zabil rodinu."

"No a čo! Koho to zaujíma! Náš problém to nebol!"

"Chcel by som vidieť tvoj výraz, keby zabili rodinu tebe."

"Mal si... najlepšieho otčima, akého si si mohol priať! Sám si vravel, že sa ešte medzi

vašim ľudom považuješ za šťastného!"

"Rovnako som ti hovoril, že neodpúšťame," riekol Bakur apaticky.

Mirlamuztsa-žorjok od zlosti tresol do stola. "S tebou sa nedá normálne hovoriť. Nie, to

teda nedá."

"A čo by si po mne chcel? Ráno ma dajú zabiť, ako si sám počul. Otčim ma určite nejak

potrestá, aj keby som prežil. Ospravedlnil som sa. Ospravedlňujem sa aj tebe, že som bol

nedôvtipný a nechal sa podviesť a zatiahol vás do toho."

"Čo si si myslel, že urobia? Že zavolajú jedného vraha, ktorý sa potajme vkradne do

paláca a odkrágľuje jedného človeka?"

"Asi hej, niečo také... Hej, keď to takto hovoríš, bola to hlúpa myšlienka."

Ostatní vojaci sedeli ticho a očividne ich rozhovor viac bavil, než že by boli podráždení.

V nastalom tichu vstala vdova po Pokxu-sarľatem. Podišla k Bakurovi a uprene sa mu

zahľadela do očí. "Dám ti ešte jednu šancu. Povedz, čo môžeš spraviť, aby si moju stratu

odčinil."

Bakur sa dlho zamyslel, než odvetil: "Chcete ten poklad nazad?"

"A načo by mi bol?"

"Vynútite si autoritu, ak ho získate späť. Potom im ho môžete podarovať alebo ho

rozpredajte. Miestni budú radi a Razzema to naučí."

"Ako ho chceš dostať nazad?"

"Dobehneme ich," odvetil Bakur. Bol rád, že jeho návrh padol na úrodnú pôdu.

"Jaskyňa, ktorú sme včera objavili, vedie na opačnú stranu kopca. Útočníci pôjdu pomaly,

majú pár peších a plne naložené oslíky. Dobehneme ich."

Mirzu podotkol: "To slovíčko my sa mi nepozdáva."

Bakur sa obrátil ku svojim mužom: "Bez vás to nedám. Pomôžte mi, bude to pamätná

akcia." Jeden po druhom novomestskí vojaci prikývli. Mirlamuztsa-žorjok ale vyhlásil: "Celý

plán si prejdeme spolu. Do najmenších podrobností. Žiadne tajnosti."

Bakur sa usmial: "Možno si odnesieš z boja fajnovú jazvu. Všetky dievky za tebou

pobežia."

Mladý Malawant sa zaškeril.

Vyrazili nadránom, ešte než začalo svitať. Každý zo šiestich mužov si vzal štít, dva

vrhacie oštepy a svoj meč. Mali po čutore vody a po pláte sušeného mäsa, ktorý museli zjesť

za pochodu. Bakur považoval za zásah prozreteľnosti, že predošlého dňa odložil pri vchode

do jaskyne nespotrebované lojové sviečky. S kremienkom a trúdom by mali ísť znovu zapáliť.

"Tak, aký je plán?" Vyzvedal Mirzu.

"Prejdeme jaskyňou na druhú stranu. Nájdeme cestu. Použijeme akýkoľvek príhodný

predmet na to, aby sme sa zamaskovali. Prekvapíme ich zo zálohy. Zahádžeme ich oštepmi.

Dúfajme, že sa trafíme dosť veľa krát. Potom zahradíme cestu, aby nám neunikli na koňoch.

Zrejme sa rozutekajú do hôr, ale aspoň nám tak dajú šancu získať naspäť poklad a zvieratá."

Malawantovo dychčanie sa zdalo byť súhlasom.

Slnko vystúpilo nad obzor a ožiarilo pláň a vrchy skôr, než sa Bakur s partiou dostali do

polovice cesty. Na pozeranie krásnej scenérie ani malebných skalných útvarov v okolí nebol

čas. Rozhliadli sa až pri jaskyni, kým sa pokúšali zapáliť lojové sviečky.

Od hôr sa pláň rozliehala do nekonečna. Miestna riečka obtekajúca Tieňokvet sa

kľukatila do východných diaľav, kde sa napájala na Bahnivú rieku, ústiacu pri Novom meste.

Pozdĺž riečneho toku bola krajina obrobená. Striedali sa tu prosné polia a záhradky. Ďalej od

vody zas pozdĺž ciest ležali ovocné sady, v skorej jari na stromoch rašili prvé lístky. Tam,

kam ľudská noha bežne nevkročila, ležala pustatina s vysokou trávou, ktorú spásala striedavo

divá zver a kozy s ovcami. Bakura udivil postupný prechod farieb od sýtozelenej do

vyprahnutej žltej. Tá koniec koncov dominovala aj horským úbočiam.

Než skupina vošla do tmy jaskyne, Bakur sa ešte zahľadel smerom k moru, no nenašiel

ho.

Veliteľ opäť šiel v čele a svojich mužov viedol. Väčšinu cesty si pamätal dobre a okrem

miest podomletých vodou postupovali rýchlo. Prešli cez zvyšky závalu do komory

s pokladom. Na skalných stenách tu ktosi pradávno načmáral jednoduché obrázky zvierat

a ľudí. Vyššie v chodbe zas steny v celej ich výške zdobili rastlinné motívy. Bakur rozoznával

mnohé kvetiny svojej domoviny - šafrán, levanduľu, podbeľ, záružlie, myší chvost, horec,

materinu dúšku a iné. Strop sa zdali pokrývať vetvy stromov, od smreku cez platan po dub

a céder.

"Vyzerá to, akoby si tu kedysi miestni vyberali mená," napadlo Bakura. Jeho spoločníci

tomu nerozumeli.

Stúpali jaskyňou ešte dosť dlho. Bližšie k ústiu ryté výjavy zmizli. Buď tam nikdy

neboli, alebo ich čas a vandali zmazali do zabudnutia. Napokon šestica novomešťanov uzrela

východ, z ktorého k nim prenikali ostré slnečné lúče.

Vyšli von a ocitli sa na úbočí kopca. Hneď pred nimi sa čnela ďalšia hora. Naľavo

pokračoval horský hrebeň a vpravo sa otvárala strmá roklina.

"Cesta tu nie je," podotkol jeden z vojakov.

"Musí sem byť odniekiaľ prístup!" Namietol Mirlamuztsa-žorjok. Pokynul oštepom

smerom k polámaným kríkom. "Tade."

Okolo krovia skutočne viedla tenká, nepoužívaná cestička šikmo cez úbočie druhého

kopca. Na zemi ležali samé skaly, ktoré sa húfne uvoľňovali pod nohami. Podrast tu nebol

skoro žiaden.

"Človek by si bol myslel, že po období búrok v zime vrchy chytia viac zelenej farby,"

mudroval Mirzu.

"Možno bližšie pri brehu. Túto časť vetry obchádzajú a idú v smere riek, rovno hlbšie

do vnútrozemia," odvetil Bakur.

Za ohybom kopca sa cestička rozširovala. Pridávali sa k nej ďalšie tenké stružky,

vedúce z horných i dolných častí úbočia. Teraz sa hlboká kotlina otvorila po ľavici. Kdesi

v jej hĺbke sa leskla voda z prameňa a ako muchy na mŕtvole sa okolo zdroja vody húfali

kočovnícke stany.

Poľná cesta sa napokon skutočne napojila na širokú, používanú a dobre vyšliapanú

hlavnú cestu, smerujúcu k horským priesmykom. Bakur si bol istý, že Razzem so svojimi

mužmi tadeto pôjde. Začal teda hľadať vhodné miesto na nastraženie pasce. Trochu dolu po

ceste stála vetrom ošľahaná skalná veža a naproti nej balvan dosť mohutný, aby sa zaň

prikrčil dospelý muž. "Tam - to by malo stačiť."

Vojaci sa skryli za kamene a čakali. Netrvalo dlho, kým sa ich korisť zjavila. Ľudské

hlasy, rozjarená vrava mnohopočetnej kompánie, sa ozvali ešte skôr, než sa dalo začuť fŕkanie

koní a rytmické klopanie oslích kopýt o skalný terén.

Bakur vyzrel spoza balvanu. Razzem nešiel na čele. Prví šli dvaja jazdci na tátošoch

držiaci oštepy. Za nimi ďalšia dvojica mala cez plecia prehodené luky a k sedlu priviazané

tuľajky so šípmi. Predvoj nasledovali peší podhorčania, strážiaci oslíky s korisťou. Pozdĺž

nich sa prechádzal sem a tam Razzem a povzbudzoval ich.

Bakur stiahol hlavu. Chvíľku počkal, aby sa uistil, že prvých šesť až osem nepriateľov

bude bezpečne na dostrel. Potom svojim mužom rukou pokynul, aby zaútočili.

Malawanti vyskočili spoza skál, ktoré ich kryli. Každý z nich vrhol prvý oštep.

Nepriatelia útok nečakali a nestihli sa brániť. Jazdci zleteli z koní, dvaja pešiaci taktiež padli

k zemi.

Malawantská kompánia sa potom kryla štítmi a zahradila cestu. Odvážnejší podhorčania

však vyštvali kone do kopcov a obišli ich. Niektorí z nich držali kone iba lakťom, kým si

zakladali šíp do luku.

"Nechoďte za nimi! Čakajte, kým spomalia, a hoďte po nich druhý oštep!" Komandoval

Bakur. Muži ho poslúchli, hoci zvyšok podhorčanov na nich už-už doliehal.

Vzduchom zasvišťala druhá salva oštepov a takisto našla svoj cieľ. Traja lukostrelci

padli k zemi. Zvyšné tri oštepy svoj cieľ nenašli.

Bakurovi muži mali aspoň na chvíľku krytý chrbát. Skryli sa za rozmerné štíty, na ktoré

nechali nepriateľov dorážať. Vo vhodnej chvíli potom štít máličko odsunuli stranou a von

prekĺzla čepeľ meča. Jedno bodnutie zväčša stačilo, aby sa nepriateľ zviezol k zemi.

Nepriatelia na koňoch si všimli, že ich pobratimovia sa cez Malawantov len tak

neprebijú. Strhli uzdy a rozhodli sa zaútočiť odzadu.

Bakur si manéver podhorčanov všimol. "Rozdeliť na dve skupiny! Ústup do strán!"

Skríkol. Muži ho cvičene poslúchli a stiahli sa na nerovný terén pri kraji cesty. Peší

podhorčania ešte chvíľu dorážali, no poslední dvaja sa radšej rozhodli vyšvihnúť do sediel

koní, ktorých jazdci padli. Počty boli takmer vyrovnané.

Malawanti nemali ako jazdcov zabiť. Výhoda výšky a sila konských kopancov

predstavovala pre ich krátke meče priveľkú prekážku. Rozdeľovali sa, každý si berúc jedného

jazdca, a ustupovali do svahov.

Mirzumu sa vo chvíli duchaprítomnosti podarilo odbehnúť od svojho súpera. Vprostred

cesty ležal oštep, ktorý pustil z ruky jeden zo zabitých podhorčanov. Mirzu ho vzal a otočil sa

proti jazdcovi. Tupou stranou oštepu mu zasadil úder a vyhodil ho zo sedla. Ladným

pohybom si zbraň v ruke pretočil a teraz ležiacemu protivníkovi zasadil smrtiacu ranu.

Vtom sa prihnal Razzem-taspnumse a Mirlamuztsa-žorjok mal čo robiť, aby včas

sklonil hlavu a vyhol sa úderu meča.

"Hoď mi oštep!" Skríkol Bakur. Mirzu mu ho hodil. S pomocou dlhej zbrane sa

Bakurovi podarilo zraniť jazdca, s ktorým bojoval, a poslať ho na zem. Pobrežan pustil zbraň

a vzdal sa. Bakur ho teda nechal tam. Zdivený kôň kopal všade navôkol.

Mirzu zatiaľ odrážal Razzemove útoky, no mal namále. Bakur s oštepom pribehol a tak

ako predtým jeho spolubojovník, aj on tupou plochou Razzema udrel a vyviedol z rovnováhy.

Potom namieril oštep na koňa, ten sa ostria zľakol a svojho jazdca striasol.

Razzem dopadol na zem s hlasitým žuchnutím a ťažkým výdychom. Zanadával na svoj

chrbát a rýchlo vstal, stále v ruke meč.

Mirzu odbehol pomáhať ostatným spolubojovníkom.

"Ako sa ti to mohlo podariť?!" Hlesol Razzem. "Však som... schválne som poslal

s vami štyroch mužov..."

"Dúfal si, že ich Pokxu-sarľate pobije všetkých? Že to bude dosť obetovaných duší, aby

ti Dzukan doprial víťazstvo?"

"Poslal som ich, aby prebili počet tvojej povraždenej rodiny! Keď sa jedná o duchov,

nemienim nič riskovať."

Bakura to zaskočilo. "Čo s tým mám ja?"

"Neviem, ale duchovia sú vrtkaví. Dzukan má očividne záľubu v cudzincoch. Aj náš

legendárny hrdina, ktorý sa s ním stretol, bol vyhnanec na cudzej pôde."

Bakur sa schuti zasmial. Čudný rozhovor ho pripravil o zvyšky bojového zápalu.

"Pokxu-sarľate zabil iba dvoch z nich!"

"Viem, ďalších dvoch som musel zabiť ja, keď sme ich našli v cele..." Razzem sa

poškrabal na hlave a odhodil zbraň. "Na tom už nezáleží."

Na horskú cestu doľahlo ticho. Vidiac, že sa ich predák vzdal, zvyšní podhorčania sa

vyhli ďalšiemu boju a na ukradnutých koňoch radšej odcválali preč.

"Ty ma nezabiješ?" Spýtal sa Razzem s lišiackym úsmevom. "Ver tomu, že som si požil

dosť. Nehanbím sa za svoj život."

Bakur tiež odhodil zbraň. "Nie, kamarát. Až zomrieš, stretneš sa s dušami tých štyroch

mužov, ktorých si poslal nezmyselne na smrť. Budeš im to musieť vysvetliť. Ja som si zažil

niečo podobné dnes v noci. Ver mi, nechceš, aby to trvalo celú večnosť. Budeš potrebovať

dobrú výhovorku."

Razzem-taspnumse sa neprestal usmievať. Podišiel k najbližšiemu tátošovi a zašepkal

mu do ucha, aby zviera upokojil. Hladil mu hrivu a chrbát. Keď sa kôň ukľudnil, vyšvihol sa

naň.

"Opatruj sa, Bakur. Dúfam, že sa ešte stretneme. Trebárs pri ďalšom dobrom obchode."

Zamával a Chadzirňan mu odmával späť. Potom podhoranský náčelník odcválal po ceste do

neznámych krajov v srdci vrchov.

Bakur skontroloval svojich mužov. Mali pár menších zranení, no nič, čo by vyžadovalo

okamžité ošetrenie alebo im znemožnilo chôdzu. "Musíme si pohnúť. Naša robota zďaleka

neskončila."

"Myslíš, že sa Razzem vráti?" Mirzu o tom presvedčený nebol.

"Určite. Šiel si len pre posily. Prídu na koňoch, s lukmi a oštepmi. Musíme im zmiznúť

z dohľadu, a to znamená, že nemôžeme ísť nazad po ceste. Musíme oslíky previesť jaskyňou.

Mali by to zvládnuť, sú to rozumné zvieratá."

Mužstvo našlo ťažné zvieratá vyľakane stojace na kraji cesty. Pásli sa na steblách akejsi

zožltnutej trvalky. Zošikovali ich a odviedli po úzkej cestičke ku vchodu do podzemia.

Bakur sa posledýkrát obrátil ku kopcom. Boli to Razzemove slová, alebo niečo iné?

Cítil však, že ho táto krajina neodbytne priťahuje. Rozhodol sa, že sa sem určite jedného dňa

vráti.

Po návrate do Nového mesta otčim Bakura tvrdo pokarhal a v súkromí mu poďakoval

za dobre odvedenú robotu. Vdova po Pokxu-sarľatem súhlasila so sobášom medzi svojim

synom a Letzuzinu-pwašeho dcérou. Niekoľko rokov vládla Tieňokvetu v mene svojho syna

a využívala bohatstvo z horských pokladov. Potom abdikovala a vzala zo sebou toľko

vzácností, koľko len mohla.

Letzuzinu-pwaše poslal na jej miesto Bakura. Jeho zverenec sa nedlho po Bakurovom

návrate rozhodol, že vladárčenie nie je preňho a označil svojho zástupcu za zákonného

vládcu.

Bakur sa dobre oženil a založil svoju dynastiu. Vďaka jeho politickým machináciám sa

nástupcovi Letzuzinu-pwašeho podarilo zjednotiť štyri malawantské kmene a vytvoriť prvý

rozsiahlejší štát doby železnej.

SAMOSTATNÉ PRÍBEHY