Veža duší

Kodin bol najlepší zlodej v celom Zaridone. Myslel si to o sebe a všetci kamaráti mu to vraveli tiež. Rád s nimi chodil do krčmy po úspešnom love. Vtedy ich mal za čo pozvať.

Toho večera vylúpil dom bohatého mešťana a odniesol odtiaľ krásne vázy a bronzové šperky mešťanovej panej. Za to si mohol kúpiť celý podnik, no on sa len prepil do tej miery, že nerozmýšľal čisto.

Jeden z kamarátov mu potom povedal: "Stavím sa, že nevylezieš na vežu!"

Kodin nevnímal príliš na to, aby si uvedomil, že je vyzývaný na svätokrádež. Ochotne prikývol a odvetil: "Stavím sa, že vyleziem!" S tými slovami vybehol do noci a kolísavou chôdzou zamieril na hlavné námestie.

Tam stála, obklopená voľným priestorom, vysokánska veža. Mala šikmé steny

a v základni priemer skoro dvadsaťpäť siah. Nemala žiadne okná ani výzdobu. Dnu viedol jediný vchod.

Kodin sa pokúsil vyštverať po šikmej stene, no hladká maľovka, nedávno obnovená, mu nedovolila dostať sa vyššie než na krok od zeme. Nechtiac sa nechať zahanbiť, zlodej vošiel do temného vchodu.

Dnu panovala tiesnivá atmosféra. Doprostred veže viedla chodba a iná smerovala nahor po točitých schodoch. Kodin najprv vošiel doprostred. Ocitol sa v komnate plnej dohola očistených kostí. Väčšina bola pohádzaná po miestnosti, niektoré sa kopili na halde v rohu. Mnohé boli práchnivé na dotyk a rozpadali sa. Cesta tade nepokračovala.

Kodin potom začal vychádzať po točitých schodoch. Musel sa pridržiavať rukami stien. Nahmatal v nich malé, kruhové otvory. Netušil, že steny veže sú duté.

Ako postupoval, začul vôkol seba nepríjemné pišťavé zvuky. Sprvoti si myslel, že to budú komáre. Zaháňal sa jednou rukou okolo seba, no piskot nepoľavoval.

Kodin dorazil na druhé poschodie a cítil, že sa mu niečo zahryzlo do členku. Bolo to pomerne malé, tak sa to pokúsil striasť, no neúspešne. Vpadol do druhej veľkej kruhovej sály, ktorá bola rovnako plná kostí ako tá predošlá. Potkol sa o detskú kostričku a padol na zem. Pozrel aspoň na členok a zistil, že mu na ňom visí niečo prízračné a biele.

V tej chvíli pocítil ďalšie hryzance na zápästiach a na boku. Bojoval, koľko mohol, no tej noci z veže nevyšiel.

Mobad sa rozohnal papekom a jednou ranou skosil mohutnú pŕhľavu. Potom ďalšiu a ďalšiu. Na lúke ich bolo ešte dosť, mohol to robiť celé dopoludnie.

Lapit ho sledovala so zatajeným dychom. Občas vykríkla na povzbudenie: "Daj im!"

Napriek svojmu zápalu Mobad vládal menej, než si myslel. V letnej horúčave sa mu čoskoro pustili dolu tvárou kropaje potu. Keď cítil, že má dosť, prestal a opierajúc sa o papek si prisadol k Lapit. "Tak aký som bol?" Spýtal sa.

"Statočný," odpovedalo dievčatko. "Ako by mali byť všetci pastieri."

Chlapec vyceril zuby v úsmeve. "Len aby to stačilo. Tvoji rodičia chcú, aby si ťa zobral nejaký princ."

"Ale mne je dobre s tebou," namietla Lapit. "Ja si chcem zobrať teba a basta." Naklonila sa k Mobadovi a dala mu pusu na líce. Chlapča sa začervenalo, hoci to nebola ich prvá pusa.

Po chvíli spokojného mlčania sa Mobad spýtal: "Prečo vaši nechcú, aby si von chodila častejšie?"

Lapit sa obzrela vôkol. Za nimi ležalo ich rodné mesto - rozsiahla zástavba obohnaná masívnou kamennou hradbou, ponad ktorú vyčnievali niekoľkoposchodové domy s plochými strechami. Uprostred mesta stála mohutná veža, vyššia než všetky ostatné stavby. Veža bez okien dominovala svjou prítomnosťou myšlienkam ľudí aj tam, kam už nesiahal jej tieň.

Do ostatných strán sa rozbiehali polia a pasienky obklopujúce roztrúsené dedinky. Krajina tu bola slobodná a prostá hraníc, len občasný kopček narušil plochú líniu obzoru. Lapit odpovedala: "Nemá tu na mňa kto dávať pozor. A som princezná, a robia si

preto ťažkú hlavu, aby sa mi nič nestalo."

"A kňaz, čo ti robí pestúna?" Vyzvedal Mobad.

"Ten je niekde..." Lapit sa opäť obzrela k mestu - s určitou dávkou nevôle - a ukázala

na skalu stojacu ani nie dvesto krokov od mestskej brány. "Tam spí. Snáď ešte nejakú dobu bude."

Deťom však nebolo dopriate radosti. Od mesta sa k nim už hnal muž na statnom koňovi. Chlap sa tvárou ponášal na Lapit, tá jeho však bola staršia a plná starostí. Hranatý obličaj lemovali krátke striebristé vlasy.

"Hej, chlapče! Choď preč od mojej dcéry!" Zvolal jazdec.

Mobad vzdorovito vstal, pripravený sa brániť. Kôň však nespomalil; hnal sa priamo naňho. Chlapča na poslednú chvíľu uhlo.

"Vziať ju tak blízko ku konskej pŕhľave! Mohla prísť o zrak!"

"Ja som tú trávu všetku pobil!" Riekol chlapec s hrdosťou v hlase. Lapitinho otca však nepresvedčil. Jazdec znovu popohnal zviera proti nemu.

"Dám ti ešte jednu šancu. Zmizni, alebo ťa udupem."

"Choď!" Nabádala Lapit kamaráta. Mobad pochopil, že tu nepochodí. Vzal papek a nahnevane sa rozbehol na cestu do rodnej viesky.

"A už sa nevracaj!" Kričal za ním Lapitin otec.

Mobad si myslel, že má zlý deň. Jeho zlý deň však ešte len začal. Keď sa vrátil do pastierskeho tábora v rodnej dedinke, nenašiel ani živú dušu. Kotle ležali poprevracané

a porozbíjané na zemi, niekoľko chájd sa zmietalo v plameňoch a na zemi ležali mŕtvoly mužov, žien i detí.

Mobad sa rozbehol k chajde, v ktorej býval. Dnu však svojich rodičov, bratov ani sestričky nenašiel. Zúfalý vybehol znovu von a tam si ho všimol bandita, ktorý ostal pozadu. Starý, krivý chlap odený do prešívaného ľanového šatu, nápažníkov a náholeníc sa rozbehol za Mobadom, zvalil ho na zem, prefackal a zviazal. Prehodil si ho cez plece a s úlovkom sa pobral preč.

Mobad chcel vedieť, kde je jeho rodina, no jeho únosca mu nerozumel alebo nevenoval pozornosť. Chlapca zaviedol do tábora, no nedal ho k ostatným zajatcom. Šupol ho doprostred voľného priestranstva medzi stanmi a niečo o ňom hovoril ostatným, vysokým bledým mužom. Niektorí Mobada šťuchali ratiskami oštepov a smiali sa mu, no chlapec sa im bránil, ako len mohol, a neustále kričal, že chce vidieť svoju rodinu.

Ku koncu večera jeden z mužov vzal krivého banditu stranou a po rýchlej výmene názorov chlapca kúpil. Mobad už svojich rodičov nikdy nevidel. Miesto toho sa stal mágom.

Výuka

Saeman Pas-Teuken pochádzal z kmeňa Myr Keušov a bol mágom už dvadsať liet. Vzal Mobada k sebe do služby a výuky, lebo, ako mu neskôr povedal, "Mág potrebuje dve

veci zo všetkého najviac. Silu vôle a trpezlivosť. Ty si hneď v ten deň preukázal silnú vôľu. A teraz budeš so mnou chodiť dlhé roky, aby si sa naučil trpezlivosti."

Nešlo to ľahko. Prvých pár dní sa Mobad svojho vlastníka bál a snažil sa utiecť. Jedného dňa mu Saeman sňal povrazy zväzujúce ruky a nohy. Vložil naň svoje ruky a pritom hovoril akési zaklínadlá. Mobad potom vstal a rozbehol sa preč, no nedobehol ďaleko. Cítil, že sa potrebuje vrátiť. Nuž sa vrátil a ostal vo výuke.

Saeman bol zvláštny mág. Nezosielal blesky ani nevrhal ohnivé gule, ako si Mobad myslel, že to mágovia robia. Neúčastnil sa bojov, aby si vydobyl slávu. Neradil kráľom

v jednotlivých mestách Širokej zeme, ako majú vládnuť. On šiel po ceste na sever

a zastavoval sa v dedinkách a malých mestách, aby liečil. A rozprával.

Rozprával skoro toľko, čo sám počúval. Keď sa Mobad postupne naučil toľko

z keušskej reči, aby sa mohol svojho majiteľa pýtať, ten mu povedal: "Ja neviem o svete mnohonásobne viac, než viem. Všetko ma zaujíma. Keď sa staneš mágom, bude ťa to zaujímať tiež. Nie je nič vzrušujúcejšie, než porovnávať svoje vedomosti s inými."

Mobad taký pohľad na svet nezdieľal. Spočiatku mu Saeman dovolil chodiť po dedinách a hrať sa s deťmi. Tak sa rýchlejšie priučil jazyku a zároveň starému mágovi nebránil v rozlete.

Okrem rozprávania starý mág rád predvádzal všelijaké kúsky. Žongloval, tancoval s ohňom, napodobňoval hlasy iných. Často zhromaždeným dedinčanom na záver svojich predstavení hrobovým hlasom oznámil vôľu niektorého z ich dávnych starostov či pohlavárov, že sa im má dobre vodiť.

Mobad to považoval za šarlatánstvo, no zaujalo ho to a vždy sa v ďalšej dedine dopýtal na zvesti z miest, ktorými prešli. Doniesli sa mu samé dobré správy - úroda preplňovala sýpky, ovce mali neobyčajne veľa mladých, kráľ, ktorý vyberal vysoké dane zomrel a jeho nástupca dane výrazne znížil.

Prišla zima a učenie začalo. Saeman sa usadil v opustenej pastierskej chatrči v horách. Loviť chodil sám a zanedlho so sebou brával aj chlapca. Ukázal mu, ako sa narába s lukom

a oštepom.

Keď Mobad ulovil svojho prvého jeleňa, Saeman si s ním sadol na čistinku v lese

a popri porcovaní koristi hovoril: "Teraz vieš, ako učím. Dúfam, že mi teda budeš dôverovať. Mágia je zložitejšia vec, ako lov, a vyžaduje dôveru."

"Budem," sľúbil chlapec.

Saeman mu potom ukázal, ako očarovať šíp, aby vždy zasiahol cieľ. Nazad v chatrči mu ukázal jednoduché zaklínadlo, ktorým zabezpečil, že sa im nechytí strecha nad hlavou, aj keď nechajú v noci oheň horieť.

Mobad pochyboval. Pri love často míňal aj tri šípy a v chatrči sa nikdy nič zlé nestalo. Nechával si svoje myšlienky pre seba a starého mága počúval.

"Výsledky sa dostavia, až im začneš veriť," riekol mu Saeman. "To je nevyhnutná podmienka mágie. Na všetkých zúčastnených stranách."

Mobad chodil na lov sám a nahnevaný. Čím viac sa zlostil, tým menej sa mu darilo. Raz musel dokonca utekať pred medveďom. Prial si, aby vedel zosielať blesky, aby nemusel pred divou zverou toľko utekať. Alebo aby nemusel používať šípy vôbec.

Potom ho to napadlo.

Nepoznal zaklínadlo, no skúsil to i bez neho. Priplížil sa k jeleňovi a miesto šípu si vzal do ruky nôž. Jeleň ho spozoroval, no neutiekol.

Musíš tomu veriť, opakoval si Mobad. Veril, že sa dokáže k vysokej dostať na dosah ruky. Skutočne sa mu to podarilo. Vytrhol zo zeme chuchvalec zožltnutej trávy a nakŕmil ním

zviera. Pohladkal ho po srsti. Počúval, ako dýcha, ako mu bije srdce. Potom mu vrazil nôž do krku.

Jeleň sa vzopäl na zadné a kopytami a parožím mlátil navôkol. Mobad sa ledva stihol schovať za najbližší strom. Zviera sa rozbehlo na opačnú stranu a chlapec ho prenasledoval. Keď ho dobehol, ležal vyčerpaný jeleň na zemi a život z neho unikal.

Večer prekvapený Saeman pochválil svojho učňa. Povedal mu: "Nič si nerob z toho, ak tvoj šíp niekedy minie zver. Zvieratá nemajú vieru, alebo jej nemajú dosť. Nerozmýšľajú and svetom tak, ako my. Sú späté s inými silami."

V nasledujúcich týždňoch a mesiacoch učil Saeman Mobada jednoduchej mágii. Viac než zaklínadlá a správne pohyby v mladíkovi driloval základné princípy: "Mágia proti ľuďom, alebo pre ľudí, závisí od ich viery rovnako ako od tvojej sily. Preto vždy, keď sa to dá, vystupujem. Predstavenie vytrhne ľudí z bežného života a umiestni ich do sveta mágie, sveta, v ktorom je všetko možné. Oni sa nečudujú, príjmu to. V tú chvíľu ich máš v hrsti."

"Preto nezosielate blesky a ohnivé gule, ako mágovia z rozprávok?" Zaujímalo chlapca. "Je to nemožné, pretože ľudia tomu v skutočnosti neveria?"

"Čiastočne," odvetil Saeman. "Čiastočne je to obmedzenosťou priamej mágie. Je veľa druhov mágie a každá funguje inak. To, čo robím a viem ja, je jedným druhom. To, o čom hovoríš ty, patrí k inému druhu, ktorý ja neovládam a nestretol som nikoho, kto by niečo také dokázal. Vyžadovalo by to, myslím, byť ako zvieratá - spätý s prírodou odovzdanosťou

a spôsobom, akého človek nie je schopný.

Sú aj ďalšie druhy mágie. Niekto tvorí mágiu z vecí a substancií. Takých poznám a robia česť remeslu.

Iní sa rozprávajú s bytosťami z druhej strany sveta. Skúmajú, aké sú medzi nimi vzťahy. Je to nepriama mágia. Ak poznáš démona, ktorý dokáže niečo spraviť, tak ty len vytvoríš podmienky pre to, aby to spravil. Je to veľmi bezpečné pre mága ale nebezpečné pre ostatných.

Ďalší sa zase hrajú so šťastím - tvrdia, že poznajú bytosti z druhej strany, ktoré ovplyvňujú šťastie. To je všestrannejšia mágia, než by si si myslel."

Mobad sa usilovne učil. Spoznával nové zaklínadlá a s nimi zisťoval, že mágia má ďalšie pravidlá. Veľmi málo vecí sa dalo spraviť hneď. Čím viac času mal mág na to, aby jeho práca mohla pôsobiť, tým lepší a podstatnejší výsledok dosiahol.

Keď dosť vyrástol, Saeman mu prezradil, že aj samotný čas sa dá oklamať: "Sú čary, ktoré pôsobia naveky. Zanecháš stopu v čase tak silnú, že nik ju neodstráni, okrem teba. Ani samotný čas nedokáže bojovať proti takej mágii. Ale musíš byť nesmierne obozretný, pretože takú mágiu treba vždy po určitej dobe zrušiť a ona sa ruší ťažko."

"Nechápem," odvetil Mobad. "Ľudia nežijú večne. Aká mágia presiahne dĺžku ich životov?"

"Kliatby," upresnil Saeman.

Mobad nasledoval svojho učiteľa. Každý rok chodili od jari do jesene po cestách. Videli šíry svet a na zimu sa vracali do samoty hôr. Ich život mal príjemný rytmus, nie jednotvárny, no dosť pravidelný na to, aby sa cítili dobre.

Keď Mobad vyrástol, Saeman ho chcel poslať preč, no mladík sa rozhodol ostať. Starý mág bol tou dobou už starý a vetchý a potreboval opateru. V jedenástu zimu ich spoločného nažívania dostal Saeman zápal pľúc a zomrel.

Mobad svojho učiteľa pochoval pod chajdou, ako kázal zvyk jeho vlasti z detských liet. Potom sa vydal dolu do miest.

V mladom mužovi sa miesil smútok so ctižiadostivosťou a tak si Mobad zaumienil, že nebude ako jeho mentor. Miesto predvádzania kúziel po dedinách pôjde do miest. Miesto ohlasovania dobrej úrody bude radiť kráľom.

Králi jeho služby radi využívali, a keďže Mobad vedel, kam sa má pozerať, pri plnení svojich nových povinností sa neustále zdokonaľoval v magickom umení.

Svet okolo neho sa menil. Keušovia dobyli väčšinu jeho domoviny. V mestách teraz vládli ich kmeňoví predáci. Jeden z nich, Teimar, pojal za ženu vznešenú dámu z mesta Zaridon a keď mu jej rodičia odmietli uznať nárok na trón, vytiahol do vojny.

K Teimarovi sa pridalo mnoho keušských predákov. Dobrá polovica Šírej zeme tiahla do vojny. Na výzvu k obrane Zaridonu počúvli zas všetci ostávajúci vládci náležiaci

k pôvodnému obyvateľstvu.

Mobad sa boja účastniť nechcel. Zaridon bolo jeho domovským mestom a už len to meno v ňom vyvolávalo nešťastné spomienky. No vôľou osudu sa dostal do služby Teimara a tak bol prítomný bitky na Sorimskom poli.

Bitka na Sorimskom poli

Mobad šiel do boja s Teimarovou kompániou, takmer dvetisíc mužov silnou. Náčelník ubytoval mága s dôstojníkmi. Väčšina z nich bola poverčivá a s čarodejníkom odmietali prehodiť slovo alebo skrížiť pohľad.

"Boja sa, že by si ich uhranul a donútil, aby ti slúžili," smial sa takému správaniu Teimar.

"Boja sa oprávnene," odvetil Mobad. "Som toho schopný, ale o sluhov nemám záujem." Mágovi nevadilo, že sa nemal s kým rozprávať. Držal sa stranou vojakov a jedol osamote. To mu medzi mužmi vynieslo ešte väčší rešpekt.

Vojenské ťaženie netrvalo dlho. Za dva dni pochodu sa Keušská armáda stretla v kamenistej rozsadline so spriatelenými oddielmi. Odtiaľ viedla k mestu Zaridon ešte dvojdňová cesta.

Leto práve vrcholilo a Keušovia prichádzajúci zo severnejších končín neniesli dobre sparno. Teimarovho osobného lekára trafil na tretí deň pochodu šľak. Náčelník s nevôľou povolal mága do svojho osobného stanu.

Mobad tušil, koho tam stretne, a nechcel na to myslieť. Teimar však nástojil na tom, aby mág pobudol po boku jeho manželky tak dlho, ako to bude nutné.

Mobad sa podvolil. Vošiel dovnútra a našiel tam Lapit, svoju priateľku z detstva. Vyrástla v krásnu mladú ženu, no jej tvár skrivili vrásky starostí, keď spoznala starého známeho.

"Čo tu robíš?" Spýtala sa šeptom. "Ujdi, lebo ťa Teimar zabije."

"Som na ťažení. Teimar ma potrebuje; prečo by ma zabíjal?"

Lapit si pohladila brucho, ktoré jej napínalo voľný šat. "Teimar je žiarlivý. A ja...

nosím jeho dieťa."

Mobad nevedel, ako v tú chvíľu zareagovať. Prial by Lapit všetko dobré v jej živote,

no zároveň sa cítil ukrátený o niečo, čo mohlo byť jeho. Povzdychol si. Zmätenie bolo v jeho tvári vidieť. "Ty ho miluješ?" Spýtal sa.

"Nie, ale Teimar nie je zlý muž," namietla Lapit. "Mohla som sa vydať aj horšie." "Mohla si sa vydať aj lepšie."

Lapit vysvetlila: "Otec potreboval silného spojenca a nechcel začínať vojnu s Keušmi. Nepočítal, že Teimar bude mať ambíciu zasadnúť na jeho trón."

Po raňajkách armáda vyrazila vpred. Mobad pomohol zložiť vládcov stan a šiel pešo popri nosítkach, v ktorých prevážali Lapit. Teimar šiel na svojom tátošovi hrdo v čele armády. Cestou starí známi prehodili pár viet, no nie viac, než bolo nutné.

Večer vojsko pritiahlo k širokej rovine desať míľ od Zaridonu. Mobad ostal

v náčelníkovom stane aj po večeri so zámienkou, že dohliadne na jeho ženu. Teimar neochotne privolil a odišiel na bojovú poradu. Lapit sa tak mohla s Mobadom konečne do sýtosti vyrozprávať. Mladý mág jej vravel o svojich cestách, kým ona mu povykladala, čo všetko sa v meste a jeho okolí zmenilo.

Na dobrú noc Lapit pobozkala Mobada na líce a objala ho. "Zajtra buď statočný," nabádala ho.

Mobad na to v tú chvíľu nevidel dôvod, no ochotne prikývol. Po zvyšok večera a noci chodil od stanu k stanu a maľoval bojovníkom na štíty zaklínadlá, ktoré im mali pomôcť prekonať nepriateľa a ľahko ho zabiť.

Raňajšia páľava odhalila naproti keušskej armáde zoradené šíky obrancov Zaridonu. Početná výhoda náležala Keušom, no domáci boli odhodlaní biť sa do posledného muža. Teimar si dal Mobada zavolať do prednej línie a spýtal sa ho: "Ty si mág. Vidíš na nepriateľoch nejakú nadprirodzenú ochranu?"

Čo mal Mobad v tú chvíľu povedať? Vyrastal v okolí Zaridonu a poznal zvyky toho mesta. Vedel, že nad mestom bdie veža bez okien, v ktorej sídlia duše všetkých jej mŕtvych obyvateľov. Na štítoch a na hrudiach domobrancov videl namaľované znamenie veže. S tým nemohol nič spraviť.

Všimol si však, že zaridonskí spojenci majú na svojich štítoch iné znaky. Miestnu mágiu nepoznal tak ako keušskú, ale z pokrútených línií sa domyslel, že zaklínadlo má slúžiť k odrážaniu nepriateľských útokov.

"No, čo, bude to?" Okríkol ho nevrlý Teimar. "Nekúpil som ťa za stádo oviec, aby si klábosil s mojou ženou. Ukáž, čoho si schopný!"

"Môžem sa pokúsiť zrušiť niektoré ich ochrany," uznal mág.

"A ako to my ostatní poznáme? Zmeť ich z povrchu zeme! Zošli na nich blesky, alebo tak niečo!"

Mobad sa nemienil s netrpezlivým náčelníkom hádať. Ak chce mať predstavenie, dostane ho - také, aké bolo v mladíkových možnostiach. Vytrhol z ruky najbližšiemu vojakovi oštep a vyšiel pred vojsko. Hrotom zbrane začal na zemi kresliť znamenia. Hovoril v miestnej reči: "Vaše mesto bude stáť, ale vy sa do neho nevrátite! Sila vašich spojencov je spútaná so zemou, a ja ju obrátim proti nim, ako týmto hrotom obraciam prach pod vašimi nohami! Ako hrot oštepu sa Keušovia zaryjú do vašich línií. Týchto mužov chráni moja moc! Ukážte, statoční muži, kto chráni vás?"

Spomedzi zaridonských obrancov vystúpili traja mágovia. Dvaja boli starí, bielovlasí a odetí v bielych kňažských róbach. Tretí mohol byť Mobadovým rovesníkom.

Než zaridonskí čarodejníci stihli predviesť svoje zaklínadlá, Mobad sa načiahol

k prvému z nich. Akoby tým pohybom čosi bral z hrude a k tomu riekol: "Mám tvoje srdce." Podobne dvakrát bodol oštepom do vzduchu v smere druhého mága a riekol: "Mám tvoje oči." Napokon zbraňou rozťah vzduch smerom k tretiemu a povedal: "Mám tvoj hlas."

Zaridonskí čarodejníci sa tomu divili a na tvári sa im zračili obavy. Mobad neváhal

a po prvom z nich hodil svoju zbraň. Zasiahol svoj cieľ na diaľku, ktorá vyvolala v keušských bojovníkoch obdivné pokriky a hvizdy. Potom tasil nôž a rozbehol sa za druhým. Starec by

nebol utiekol. Palicou sa pokúsil mladíkovi čeliť, no Mobad sa jeho útoku vyhol s presnosťou lovca a zasadil starcovi smrteľnú ranu priamo do oka.

Tretí kňaz, mladík, sa rozbehol nazad ku svojim pobratimom. Od hrôzy nedokázal vydať ani hláska.

"Vaše obrany padli a patria mne! Ujdite alebo zomrite!" Zakričal Mobad na domobrancov. Niektorí z nich vzali nohy na plecia, no väčšina ostala stáť na mieste. Mladý mág sa k nim otočil chrbtom a riekol Teimarovi: "Títo už sú vaši."

Keušský predák sa krvilačne usmial a vydal povel k útoku.

Mobad sa nepotreboval pozerať. Odkráčal preč. Vedel, že za jeho chrbtom sa odohráva masaker. Došiel do náčelníkovho stanu a rozprával sa s Lapit.

"Prečo ho nechrániš?" Čudovala sa deva. Myslela na svojho manžela.

"Nechcem ho chrániť," priznal sa Mobad. "Ak zomrie, tak zomrie a bude lepšie pre nás. A ak nie, aspoň si vybojuje poctivé víťazstvo."

"Ty si nechcel bojovať?" Spýtala sa deva.

"Sú to moji krajania rovnako ako tvoji. Netúžim prelievať ich krv. Musel som zabiť dvoch ich kňazov a to mi stačilo."

Teimar poslal svojich mužov do útoku. On sám spolu s ďalšími keušskými predákmi a majetnejšími mužmi ostal pozadu, aby dohliadal na celú bitku z konského sedla. Čarodejník mohol odviesť svoj kus práce, no Teimar mu nedôveroval.

Zaridonská armáda dokázala držať usporiadanú bojovú líniu len chvíľku. Keušskí bojovníci na nich dopadli s vervou lámucou štíty a posielajúcou mužov do kolien. Obrancovia zakolísali a začali usporiadane ustupovať.

Zaridonskí vládcovia sedeli na koňoch podobne ako Teimar so svojím retinué. Vidiac blížiacu sa skazu svojej armády, rozhodli sa obísť ju po krídlach a vpadnúť nepriateľovi do tyla.

Teimar ich manéver zazrel a vyzval svojich spolubojovníkov, aby sa s nepriateľskými jazdcami stretli. Keušovia mali o dosť menej jazdcov a neprezieravo si neponechali žiadne pešie zálohy.

Jazdecké oddiely sa zrazili s citeľným nárazom. Obe strany bojovali krátkymi mečmi. Zvieratá i ľudia spolu zápasili s vervou náležiacou rozhodujúcemu stretu.

Teimar sprvoti čelil mladému, no agresívnemu mužovi. Utŕžil ranu do stehna, no preklal Zaridoncovi hrdlo. Potom si vyhliadol ďalšiu obeť - starého muža s krátkymi sčesanými striebristými kaderami. V hranatej tvári a upätom pohľade sa mu zračila námaha.

Teimar popchol koňa smerom k starcovi. Cestou sekal napravo a naľavo po Zaridoncoch.

Starec ledva stihol zabiť svojho prvého protivníka, keď sa k nemu Teimar prirútil. Stihol sa obrátiť a čeliť novej hrozbe, no mladší keušský náčelník dokázal pár ťažkými ranami prekonať slabnúcu obranu a zasadiť mu smrtiacu ranu.

Prežívajúci Zaridonci si všimli starcovej smrti. Zhlúčili sa okolo neho a nesúc jeho telo odcválali preč.

Kým ostatní Keuši sa radovali z víťazstva, Teimar si plnil povinnosti. Skontroloval pechotu. Než jazdecká bitka skončila, jadro armády rozprášilo zaridonských obrancov.

Potom náčelník obrátil koňa smerom k táboru. Vcválal doň a zosadol priamo pred svojím stanom. Dnu našiel, ako očakával, mága a svoju manželku, ako sa rozprávajú.

Teimarovi zbeleli hánky, ako zaťal päste. Nezdalo sa, že by jeho mladá žena čokoľvek namietala prítomnosti iného muža. Je možné, že ho s čarodejníkom podvádza?

Napriek zranenej nohe Teimar vkráčal dnu ako veľká voda, strelil mágovi zaucho

a vytiahol ho pred stan. Zhodil ho do prachu a zakričal naň: "Ešte raz ťa nájdem blízko mojej ženy, tak ťa zabijem!"

Mág vstal, oprášil sa a vzdorovito odvetil: "Ty by si ma nezabil, ani keby si sa o to pokúsil!"

Teimar tasil meč a položil ho mágovi na krk. "Nezahrávaj sa so mnou. Na mňa tvoje pouličné triky neplatia. Kým si mi užitočný, budeš robiť, ako ti kážem. Potom už ťa nechcem nikdy vidieť, rozumieš?"

Mág zapichol oštep do zeme a riekol: "Nie... ty nie. Ty ma už nikdy potom neuvidíš. Ale kto bude chcieť, tomu budem vždy nablízku."

Mesto sa poddáva

Birim zbehla zo svojich komnát dolu do rozsiahleho nádvoria zaridonskej citadely. Ani poludňajšie teplo, ani jej pokročilý vek jej nemohli zabrániť, aby sa pozrela, či sa jej zlá predtucha naplnila.

Na nádvorí stretla oddiel desiatich vojakov. Boli dobití a doráňaní. Zbrane odhodili a na štítoch niesli telo Biriminho manžela, vládcu mesta.

Birim sa rozplakala a objala nevládne telo. Trvalo jej dlhšiu dobu, než znovu nadobudla súdnosť.

"Čo moji synovia? Videli ste ich?" Spýtala sa vojakov.

"Nie medzi preživšími, vzácna pani," odvetil jeden z vojakov. "Vraj bojovali

v jazdeckej bitke. Jeden padol k zemi s prebodnutým hrdlom. O druhom mi nik nič nepovedal. Možno ho zabil niekto z našich vlastných, aby vás zbavil následníkov a zasadol na trón."

To sa dalo od bohatých zaridonských mešťanov a ich spojencov mimo mesto očakávať. Jeden Teiram bol dosť zlý, čeliť vnútornému nepriateľovi sa bez opory v rodine nedalo.

"Koľkých mŕtvych ste pozbierali?" Zaujímalo Birim.

"Koľkých šlo, vzácna pani. Keušovia nás hnali na pol cesty do mesta. Mnohí ešte hnijú pod slnkom." Odvetil vojak.

Birim prikývla. Kázala vojakom, aby telo jej manžela pripravili na pohreb vo veži. Sama ich doprovodí, len čo vydá dôležité prehlásenie. Sadla tak na trón patriaci jej mužovi

a zavolala k sebe svojich dvoranov, zástupcov všetkých kupeckých rodín v meste i spojencov Zaridonu, ktorí prišli vypomôcť s bitkou.

"Drahí poddaní a priatelia nášho mesta," riekla im. "Bitku sme prehrali a už s tým nič nenarobíme. Je teraz našou povinnosťou uctiť si padlých. Všetci Zaridonci musia skončiť svoju životnú púť v našej veži. Je to zvyk, ktorý dodržiavame po tisícročia. Vy ostatní sa môžete rozhodnúť, či si želáte sa k nášmu zvyku pripojiť."

Predstúpil jeden zo spojencov, muž v ľahkej letnej róbe sýtomodrej farby, a odvetil: "Naše mesto a naša veža sú priďaleko. Prijímam vašu čestnú ponuku." Uklonil sa a ponechal priestor ďalším. Väčšina sa rozhodla podobne.

Birim pokračovala: "Keď sme to vyriešili, musíme si priznať, že obrana mesta ďalej nemá zmysel. Keušovia by nás pobili všetkých a znemožnili by nám uložiť mŕtvych dosť skoro. Vydám naše mesto do ich rúk v dobrej viere, že ho nezničia."

Zhromaždenie ostalo ticho. Bolo to vážne rozhodnutie, nevratné.

"Nechcem, aby ktokoľvek ďalší zomrel kvôli mojej pýche," dodala Birim. Potom zosadla z trónu a pridala sa ku krátkemu sprievodu sluhov a dvoranov mieriacemu na hlavné mestské námestie. Na márach niesli omyté telo zaridonského kráľa. Mŕtvolu ozdobili zlatými šperkami a odeli do najlepších šiat.

Vchod do veže strážili dvaja kňazi. Každý z nich držal v ruke kadidelnicu. Prevzali telo a vošli dnu, do zakázaných miest, kam iná než kňažská noha nesmela vkročiť. Po dlhšej chvíli sa vrátili a svorne riekli: "Teraz leží vedľa svojho otca. Pozerajú sa na seba

a rozprávajú si príbehy o starých časoch a veľkých vojnách."

Birim sa poklonila kňazom.

Teimar pritiahol pred mesto hneď po bitke. Dúfal, že tamojší budú klásť odpor. Zúrivosť ho nestačila opustiť, potreboval si ju vybiť ešte na niekom. Kázal mužom pokácať stromy na širokom okolí a spliesť z ich kmeňov a vetiev rebríky.

Než sa Slnko sklonilo nad západný horizont, mestská brána sa otvorila a vyšla z nej pani mesta. Odená do smútočnej čiernej, no ozdobená krásnymi šperkami od hlavy k päte, niesla sa vznešene ako labuť. V jej pätách šiel sprievod mešťanov a spojencov. Medzi nimi nebol jediný vojak.

Teimar si povzdychol. Zosadol z koňa a vyšiel sprievodu naproti. Svoj meč neodložil.

Birim zastala a nechala Teimara prísť k nej. Privítala ho slovami: "Vitaj, zať. Dlho si nás nepoctil svojou návštevou. Neviem, či mám byť rada, keď k nám prichádzaš tentokrát ako dobyvateľ. Máš na rukách krv môjho manžela a synov a mnohých statočných ľudí nášho mesta."

"Nič z toho nemuselo byť, keby ste vypočuli moju požiadavku, matka," odvetil Teimar.

"Máme v Zaridone svoje poriadky. Naši ľudia sa nijak netúžia miesiť s Keušmi a byť pod ich jarmom. Nepoznáte naše zvyky. Neviete, ako si správne uctiť našich bohov. Vaša vláda by privolala na mesto iba katastrofy."

"To sú babské povedačky," namietol Keuš. "Vaše zvyky sa naučíme zachovávať. Ale my sa veľmi túžime miesiť s vašimi ľuďmi a vládnuť im. Máme to v povahe."

"Široká zem nie je dosť široká pre všetkých," usúdila Birim. "Vstúp teda do mesta ako víťaz a dobyvateľ. Mňa nechaj môjmu smútku. Prišla som skoro o všetko, na čom mi záležalo. Ak máš srdce, dopraj mi aspoň vidieť moju dcérku."

"Lapit je tehotná. Je v mojom stane. Neprajem si, aby ju ktokoľvek rušil v tomto stave. Až mi porodí syna, môžete sa s ňou vidieť." Odsekol Teimar.

Birim so smútkom v očiach prikývla. "Potom s tebou nemám o čom jednať." Otočila sa a odišla späť do mesta. Mestské brány kázala ponechať otvorené.

Teimar sa zatiaľ dohadoval s Biriminými nohsledmi a spojencami. Porazeným kráľom mimo Zaridon kázal zložiť zbrane a podriadiť sa jeho vôli. Všetci do jedného súhlasili

a prisahali na akúsi vežu.

Miestni dvorania zas prosili Teimara, aby im vydal telá padlých. Tomu Keuš privolil. Zároveň videl v nepeknej robote presúvania tiel vhodný trest pre svojho mága. Keď sa vrátil do tábora, nakázal Mobadovi, aby sa pridal k domácim a pomáhal im s čistením bojového poľa.

Mobad sa potešil, že môže tráviť čas so svojimi krajanmi. Zároveń mohol zastúpiť úlohu miestnych kňazov, ktorých na bojovom poli pripravil o život. Nakladal do kár telá padlých aj so všetkým, čo pri sebe mali - meče, oštepy, štíty, prilby. Pri toľkých mŕtvych

nebolo možné dopriať každému slušný pohreb s domácou výbavou, no pripomienka na statočný boj v poslednej bitke by mohla dušiam postačovať.

Čarodejník spolu s miestnymi pracoval po celý večer a celú noc. Smutne sa díval, ako Teimar káže rozkladať svoj stan a kráča po boku svojej mladej ženy do mesta.

Pri jednej z prestávok počas nočnej šichty sa Mobad dopýtal miestnych, ako si uctili pamiatku pastierskej dedinky, ktorú pred pätnástimi rokmi Keušovia prepadli. Málokto sa na takú udalosť pamätal, no jeden muž mu riekol, že do veže duší pohádzali aspoň po jednej ovci za každého chýbajúceho a s nimi nejaké osobné vlastníctvo, ktoré vo vyplienenej dedine našli.

Čarodejník vedel, že také zaobchádzanie bolo potupné, no tiež vedel, že v nič lepšie dúfať nemohol. Prial si, aby svojich blízkych ešte niekedy videl. Poďakoval sa Zaridoncom za ich službu.

Veža prehovorila

Ráno Mobad čakal na hlavnom námestí. Sedel pri päte mohutnej veže a striedavo sa pozeral na procesnú cestu vedúcu k citadele a hore na oblaky krúžiace okolo zahmlenej špičky vysokej budovy. Bol si istý, že nebude musieť čakať dlho.

Len čo Slnko vyskočilo nad obzor, po procesnej ceste schádzal početný oddiel Keušov na čele s Teimarom. Náčelník stanul naproti Mobadovi a podráždene sa spýtal: "Čo si mi chcel?"

"Robota je hotová," riekol nonšalantne Mobad. Skočil na rovné nohy. Dodal: "Počul som, že si bol včera na pani Birim veľmi hrubý."

"To je moja záležitosť, do toho ťa nič. Vravel som ti..." Začal Teimar, no mág ho prerušil. Švihol oštepom do vzduchu.

"Zvyky ponechajúc stranou, jestvuje základná ľudská slušnosť. Ak ťa tomu doma nenaučili, budem ťa musieť poučiť ja."

Teimar sa zasmial. V jeho hlase znela úprimná radosť. "Ty? Chceš sa mi postaviť? A s čím? Ja mám armádu, dobyl som toto mesto a podrobil som si každého až po koniec sveta!"

"Budú ti slúžiť, len dokým ostaneš nažive." Vyhrážal sa Mobad.

"Dobre, nedbám," odvetil Teimar. Vytasil meč a rozbehol sa proti Mobadovi. Ten napriamil oštep a uskočil vzad. Teimar bol príliš tvrdohlavý, než aby sa dal v rýchlosti boja zmanipulovať. Mobad vedel, že bojuje na smrť a jeho mágia mu nepomôže prežiť.

Teimar sa oháňal mečom s vervou šialenca. Keby bojovali na pravé poludnie, zanedlho by padol vyčerpaním. Zatiaľ sa však snažil prekonať hrot Mobadovho oštepu a jeho železnú vôľu a disciplínu. Mág sa stačil vyhnúť každej rane. Ladne ustupoval v kruhu.

Vo vhodnú chvíľu Mobad zaútočil oštepom na ranenú nohu. Zásah prinútil Teimara pokľaknúť. Do tváre sa Keušovi vliala krv a s ňou dodatočná zúrivosť. Teimar ihneď vstal a schytil súperov oštep za koniec ratiska.

Mobad nebol pripravený na tak rýchly protiútok. Kým sa snažil vymaniť svoju zbraň zo súperovho zovretia, Teimar mu zarazil meč do brucha. Mobad svojho protivníka bodol do druhej nohy, no Teimar sa len zviezol stranou a rozpáral mágovi brucho.

Mobadovi chvíľu trvalo, než si uvedomil, čo sa s ním deje. Cítil krv, veľa krvi. Život ho pomaly opúšťal.

Teimar vstal a položil mu nohu na chrbát. "Zalez do tej vašej veže a tam zdochni," riekol. Potom sa váťazoslávne obrátil ku svojim zhromaždeným vojakom.

Mobad sa plazil vpred, zanechávajúc za sebou červenú stopu. Dostal sa na dosah veže a napriek bolesti mal ešte dosť síl, aby svojou krvou začal na stenu maľovať zaklínadlo. Jedným uchom počúval Teimarovo chválenie sa a radostné pokriky keušských vojakov.

Napokon bol mág so svojou prácou hotový. Obrátil sa na chrbát a poddal sa temnote, ktorá ho vťahovala. Sotva na pokraji vedomia, už neschopný akejkoľvek akcie, pocítil príliv hnevu, ktor nevychádzal z neho. Bolo to, akoby sa zlostila samotná príroda a celý svet navôkol. Nasal tú zlosť do seba a zamieril ju tam, kam chcel.

Teimarovi museli pomáhať dvaja z jeho mužov, no nevadilo mu to. Konečne cítil, že jeho víťazstvo bolo úplné. "Takto zatočím s každým, kto sa mi postaví!" Kričal ako zmyslov zbavený. "Pozrite sa na toho úbožiaka ležiaceho v prachu! Môže sa mi nejaká mágia rovnať?"

Sotva dohovoril, zem pod jeho nohami sa otriasla. Na tvárach svojich mužov uvidel zdesenie. Obrátil sa, no otrasy sa stupňovali, až všetci zhromaždení popadali na zem.

V dláždení námestia sa objavili hlboké trhliny vedúce od veže. Vysoká budova sa nakláňala na jednu a druhú stranu a polovica z nej sa odlomila a zrútila sa dolu.

Z vchodu do slepej veže a z dier v zemi vyskákali obrovské biele slepé krysy

a rozbehli sa do ulíc mesta. Teimar k nim bol najbližšie a mnohé z nich sa ihneď vrhli naňho a roztrhali ho zaživa. Ďalšie si vyhliadli za obete keušských vojakov.

Zaridonci pred náhlym nešťastím, ktoré dopadlo na ich mesto, utekali do chrámu na okraji mesta. Tam kňazi pálili kadidlo. Silná vôňa odháňala krysy a ani jedna sa nedostala dnu. Vo zvyšku mesta neostal do večera ani človiečik živý.

Zaridonci obnovili svoju vežu, hoci im to trvalo veľa desaťročí. Ukladanie mŕtvych do nej pokračovalo, kým sa doba nezmenila a Keušovia neovládli celý Šíry kraj. Potom budovu strhli.

Medzi jej základmi našli mnoho dočista obhryzených ľudských kostí a ešte hlbšie sa rozkladal celý labyrint tunelov, zaplnený tisíckami kostičiek krýs. Nálezcov však viac než čokoľvek iné prekvapila dvojica ľudských tiel, obrátená tvárami k sebe a s rukami napriamenými, akoby sa objímali. Jedno telo patrilo mladému mužovi a druhé staršej žene, pri nohách ktorej ležalo niekoľko detí.

SAMOSTATNÉ PRÍBEHY