Nesmrteľný protivník

Dhaun sa hnal vlhkým lesným podrastom za tieňom, ktorý sotva videl. Odvrátilo to jeho pozornosť od práce, ktorú mal vykonať, a to preň ako Seiř kun, Pevného vojaka, stálu a platenú ozbrojenú silu, mohlo znamenať smrť.

Lenže tieň, ktorý prenasledoval, spoznal zo dňa, keď stratil svojich rodičov. Vtedy v poludňajšej páľave jasne videl bledé záhyby a tmavú chrbtovú kožu s nenapodobiteľnou vzorkou. Keď to dostalo otca, videl len plochú papuľu trčiacu nad vodou. Keď to zabilo mamu, zahliadol aj ono hybké telo, vrtiace sa na brehu rieky.

Dhaunovi pripadalo, že mu snová spomienka splýva s realitou v horúčosti behu. Lužina sa rozkladala len v úzkom páse pozdĺž rieky, vsúkaná do svojej podoby ostrými vápencovými bralami. Tvor dával dobrý pozor, aby nezachádzal na suchú zem, po ktorej by sa mu určite ťažko chodilo. Dhaun naopak sa snažil vyhýbať príliš podmáčanej pôde. Vedel aj to, že vo vode je onen tvor nebezpečnejší, než by sa zdalo.

Prenasledovaný tvor sa z času na čas obzrel, škeriac sa na Dhauna svojou širokou, zaoblenou papuľou a veľkými očami, v ktorých pohrával škodoradostný žltý plamienok. Pri jednom takom zastavení dokonca našuchoril mäsitý ohyb, ktorý mu obopínal krk.

Dhaun zastavil. Hmlistá spomienka mu prezrádzala, že teraz musí byť obzvlášť opatrný. Pripravil si vrhací oštep nair a pozdĺžny štít hreig. Hreig siahal od zeme až

k ramenám.

Prenasledovaný zver sa chvíľu nehýbal, akoby premýšľal, čo urobiť. Celý svet zastal, iba jeho krčný záhyb sa nepatrne triasol.

Odkiaľsi priletel oštep nair a zabodol sa Dhaunovi do jeho štítu. Na náraz z toho uhlu nebol hliadkar pripravený a zapotácal sa. Keď sa obzrel, videl, že po brehu rieky k nemu uteká pätica mužov. Túto formáciu poznal, bežne ju používali na lapanie nepriateľských hliadok. Päť mužov sa rozostúpilo, dvaja po stranách hnali hliadkara určitým smerom, kým zvyšní traja sa približovali pomalšie s nairmi pripravenými.

Dhaun premýšľal, či sa mu oplatí utekať. Nechcel stratiť tvora z dohľadu, no nemienil ani padnúť do zajatia. Napokon sa rozbehol z lužného lesa smerom na čistinu na pevnejšej pôde. Jeho zaváhanie ho však pripravilo o čas. Dvaja muži vpredu ho ľahko dohnali

a predbehli. Vediac, že už neutečie, Dhaun zastal a zložil zbrane.

"Berte ho," riekol jeden z pätice. Zrejme aby vyzeral vážnejšie, nechal si narásť na tvári široké fúzy. S jeho úzkymi rysmi však vytvárali zvláštny kontrast a na tmavej pleti sa strácali. Ostatní muži však nič nenamietali a ani sa neškerili.

Veliteľ sledoval, ako Dhauna spútavajú. Skontroloval, či mu dobre utiahli lano okolo rúk.

"Odkiaľ si?" Spýtal sa veliteľ, keď Dhauna pobádal do kroku naspäť smerom k rieke.

"Drain Soóth," odvetil Dhaun. V duchu len prosil veliteľa, aby nešiel na podmáčaný terén. Keď ucítil, že šliapol do vody, zovrel sa mu žalúdok. Prenasledovaný tvor však očividne nablízku nebol, pretože Dhaun dokráčal až k rieke, kde ho pätica sotila do malého riečneho člnu a odveslovala s ním na druhú stranu.

"To je od Pigh Soóth dosť ďaleko," riekol veliteľ žoviálne. "Povedal by som, že priďaleko na to, aby vás táto oblasť mala čo zaujímať."

"Prišli sme tu o niekoľkých obchodníkov," vysvetlil Dhaun. "Aj my," kontroval veliteľ a usmial sa popod svoje bajúzy.

"Náš správca trhu je presvedčený, že sa tu ukrývajú banditi a rozhodol sa kraj od nich vyčistiť. Miestni nám za to budú určite vďační," pokračoval Dhaun. Vysvetľovanie mu mohlo dopomôcť vyhnúť sa mučeniu.

"Náš si myslí to isté," riekol veliteľ.

Dhaun skúsil svoju poslednú šancu ako byť užitočným bez toho, aby prezradil príliš veľa o svojich spolubojovníkoch: "Myslím, že pokiaľ to tu neprešetrím, príde nás sem viac."

"Och, o to by som sa nebál, byť tebou. Naša armáda už je na ceste. Prečešeme každý kút a vyženieme odtiaľto všetkých banditov - vrátane tvojich spolubojovníkov."

Hjer cmúľal list pokojky a pozeral sa na scénu pred sebou. Riečny brod, pustý života. Žiadna ochrana z ktorejkoľvek strany. Najbližšia dedina, aspoň čo mu hliadkari oznámili, ležala míľu a pol cesty odtiaľ, a ani nie na rieke. A potom by sa mal čudovať, prečo po brehu jeho muži nachádzajú roztrúsené bronzové nádoby, látky až z kjéskeho kráľovstva, modré kamene z tropických ostrovov a škoricu zo Záhoria.

Rastlina jeho myseľ uvoľnila a ukľudnila. Nechal sebou prestupovať prvé dojmy, než si začne utvárať myšlienky, nebodaj názory. Roztrhaný kôň nižšie po prúde posypaný škoricou vyzeral nadmieru absurdne. Ďalšie zvieratá sa, tuhé ako laty, prevracali vo vode

a pomaly ich splavovalo. Ľudské telá už zrejme voda odniesla.

Napokon Hjer usúdil: "To neurobil žiaden človek." Zavolal si k sebe dvoch hliadkarov a riekol im: "Preskúmajte druhý breh. Potrebujeme vedieť, kto tam je." Úlohu šli splniť dvaja mladí bratia, Ďřej a Twun. Obaja mali dlhé nohy a s prieskumom na vlastnú päsť mali skúsenosti. Hjer tiež bral do úvahy, že sa budú spolu rozprávať a nebudú dávať taký pozor na rozkazy dávané ostatným. Ak ich niekto na druhom brehu chytí, nebudú môcť toľko prezradiť.

Ďalší rozkaz patril zvyšným hliadkarom. Štvorica mužov sa rozdelila - jeden mal ísť na sever do vnútrozemia do najbližšej dediny, druhý podobne v opačnom smere, a dvaja mali hliadkovať breh. Zvyšných dvadsať mužov začalo stavať tábor a sekať vetvy na provizórne opevnenie.

Napokon si Hjer zavolal svojho zástupcu, starkého Traja. Traj možno šedivel už krátko po tridsiatke - zato dostal svoju prezývku - a nepatril medzi najrýchlejších bežcov či najlepších vrhačov nairu, ale úsudok mal rezký a vedel myslieť dopredu. Hjer mu riekol: "Trápi ma, že Dhaun zmizol. Po tom, čo predviedol v minulej kampani, som mu už začínal veriť."

"Mladí sú ľahkovážni," pritakal Traj. Mal však aj čo dodať: "Nie je zbabelec. Ak zutekal, skôr niečo nasledoval - stopu, povedzme - než aby zbehol."

"Uvažujem podobne," súhlasil Hjer. "Myslím, že sme prišli druhí. Už tu budú nepriatelia. Musíme ale zistiť kde a v akom počte."

"Čo kupec a jeho náklad? Zabili ho čerstvo. Musel sa sem dostať sotva pred pár hodinami. Bolo by dobré zistiť, z ktorého mesta bol a či sa nám oplatí pozbierať jeho tovar." Účinky drogy začínali odznievať, ako Hjer prikyvoval. Návrat do reality preň pôsobil

dojmom víchru, ktorý ho znenazdajky odniesol. "Dedina," rozhodol. "Dopýtame sa miestnych, než čokoľvek podnikneme."

Traj zdvihol obočie.

"Dobre, dopýtam. Ty tu ostaň a daj pozor na chlapcov," ustúpil mu Hjer. Traj načiahol ruku. Veliteľ mu neochotne podal váčok s drogou.

"To mi mohlo pomôcť pri jednaní," posťažoval sa Hjer.

"Jedna na deň stačí. Potrebujeme mať veliteľa, nie sa oň starať," pripomenul Traj. "Alebo sa nauč na drásavku tak ako ostatní."

Vysvetľovať, že jemu je to takto lepšie, že tie zvuky, ktoré človek počuje, keď si dá drásavku, sú neznesiteľné, pripadalo Hjerovi zbytočné. Pokúšal sa o to už viackrát. Vojaci nemali radi novinky a odlišnosti. Nasadil výraz pevného odhodlania a Traja prepustil. Sám sa pustil do skúmania stôp na brehu. Na rozmočenej, bahnistej pôde vôkol brodu pozoroval popri koňoch i mužoch aj niečo iné. Pripomínalo mu to jaštera - možno riečneho varana alebo jaskynného theuža.

Stopovanie priviedlo Hjera k vojenčine a túto časť svojej práce si skutočne užíval. V mysli mu vyvstával obraz zoradených koní s obchodníkom a tromi pacholkami. Kmotor obchodník odbehol stranou, pretože balvanom zakryl skrýšu vymletú medzi koreňmi starej vŕby. Načiahol sa po balvan, no už sa nezodvihol.

Pacholkovia sa rozbehli - jeden ukľudňoval kone, ďalší dvaja šli pomôcť svojmu chlebodarcovi. Aj tí dorazili k brehu, kde ich stopy končili. Potom sa splašili zvieratá

a hromadne vošli do vody. Posledný člen výpravy sa snažil prebrodiť. Možno sa mu to podarilo, no jeho stopy ďalej vidieť nešlo.

Zanedlho sa vrátil jeden hliadkar. Dedina povyše nejavila známky nepriateľov. Hjer sa rozhodol, že sa popýta tam. Hneď hliadkara obrátil a v jeho doprovode sa vydal hľadať odpovede.

Dhauna na druhej strane rieky očakával oddiel podobnej sily, ako bol jeho vlastný. Pomyslel si, že to mohol očakávať. Či nemalo každé väčšie mesto v celej krajine svoju vlastnú armádu pevných vojakov? Neviedli snáď nekonečné vojny a potýčky medzi nimi k vytvoreniu už zaužívaných pravidiel boja a stavby armád?

Zajatca vojaci priviedli na čistinku sotva sto krokov od brehu. Na jej druhej strane stál už rozložený tábor so stanmi a ohniskom. V okolí stáli do zeme zarazené koly a naostrené vetvičky prepletené malinčím. Tie mali spomaliť kohokoľvek, kto by na tábor zaútočil.

Muž s fúzmi sa predstavil ako Kíirš. Dhauna predviedol pred svojich podriadených

a riekol im: "Vojaci z Drain Soóth už prišli. Chcú si nárokovať brod poniže a celý tento kraj, ako sme aj počuli, že budú. Než dorazí náš hlavný voj, potrebujeme zaistiť, že nepriateľ nebude mať taktickú výhodu."

Jeden z mužov sa prihlásil. "Pane, a čo Malokamky? Sú na druhej strane a tamojší sa hlásia k nám."

"Ty si odtiaľ, že?" Spýtal sa vojaka veliteľ. Vojak prikývol. Kíirš povedal: "Malokamky som nechal nestrážené, pretože ich môžeme využiť. Nepriateľský veliteľ bezpochyby bude chcieť pozbierať správy z okolia. Predpokladá, že nám rieka bráni

v dosiahnutí druhej strany. Počkáme, až nepriateľská patrola prejde, a päťčlenná skupina sa preplaví, prejde do Malokamiek a zabije nepriateľského veliteľa."

Dhaun si pomyslel, že Hjer na takú pascu nepochybne skočí. Mal svojho veliteľa rád, ale nepripadal mu ako najbystrejšia hlavička pod slnkom.

Vojak, rodák z Malokamiek, sa do päťčlenného družstva prihlásil ako prvý. Po ňom Kíiršov zástupca a traja ďalší. Kým sa oddiel pripravoval, Kíirš odviedol zajatca stranou. Priviazal ho k jednému obzvlášť robustnému kolu na najsvetlejšom mieste čistiny. Nedal mu vody ani jedla, miesto toho mu povedal: "Necháme ťa tu chvíľu vyhrievať. Uvidíme, či nám večer budeš chcieť niečo povedať."

Dhaun odvetil: "Niečo vám môžem povedať aj teraz. Nemali by ste chodiť do vody."

Kíirš na to riekol: "Máš na mysli tú príšeru, čo obchádza v rieke? Sme na ňu pripravení. Je nás príliš veľa, netrúfne si."

Dhaun na to radšej nepovedal nič. Silná žiara predpoludňajšieho slnka z neho čoskoro vytiahla väčšinu síl. Sotva zodvihol hlavu, keď sa päťčlenné družstvo znovu vydalo na rieku, aby ju prekročilo.

V najhlbšej časti rieky sa zrazu vratký čln otočil a všetci piati vojaci popadali do vody. Ich krúžkové brnenie, oštepy, meče a štíty ich ťahali dolu. Ani jeden z nich sa nevynoril na hladinu.

Hliadkar z brehu sa ihneď vyzliekol do spodnej suknice a vbehol do rieky. Preskočil

z nohy na nohu trikrát, než sa s krikom zrútil. To už sa na brehu zhromaždil celý oddiel

a s nachystanými oštepmi sledoval hladinu. Potvora iba na okamih vystrčila svoj ňufák, než sa zase ponorila.

Kíirš sa na všetko pozeral s pohoršením a prekvapením. Ešte viac ho zasiahlo, keď rieka začala na breh vyplavovať mŕtve ryby.

Veliteľ sa uistil, že jeho muži na brehu sú v poriadku. Každý z nich bol otrasený. Jeden pošeptal, že netvor vládne Thúur tháánovou silou. Kíirš nakázal, aby vodu z rieky naberali iba čutorami alebo kotlíkom a nedotýkali sa jej. Tiež zmenil názor na taktiku: "Teraz sme v nevýhode. Ostaneme na tomto brehu a aspoň zabránime nepriateľovi prekročiť brod," hútal.

Po zvyšok dňa boli Kíiršovi muži v zlej nálade. Sedeli okolo ohňa a pozerali na kotlík, akoby im chystaná večera z dusených húb mala priniesť záchranu. Dhaunovi jeden z nich priniesol trochu vody krátko pred západom Slnka. Tou dobou už zajatcovi brnelo v hlave

a sotva sa držal pri vedomí.

Večerné zore prekryli husté mraky, ženúce sa k horám z pobrežia. Takmer súčasne s nimi z opačnej strany prišiel jeden hliadkar a oznámil, že posily dorazili. Kíirš nakázal svojim mužom zbaliť tábor a presunúť sa dolu k brodu. Dhauna vzali so sebou. Než krátky pochod zakončili obklopení niekoľkými stovkami pevných vojakov z Pigh Soóthu, temné mraky pohltili oblohu úplne a vytesnili posledné známky svetla. Začalo silno pršať.

Kíiršovi muži sa krčili okolo vyhasínajúceho ohňa a vedno spievali - nahlas, bez starosti o to, kto ich počuje - a vyprevádzali tak duše zosnulých kamarátov k hromovládcovi Thúur Tháánovi, ktorý mal rozhodnúť, do ktorej z posmrtných ríší poputujú. Potom sa dohadovali, čo to v rieke vlastne číha. Väčšina sa klonila k názoru, že je to obrovský jaskynný theuž. Jeden vojak vravel, že mu otec rozprával o zvieratách, ktoré dostali od bohov osobité dary tak, ako ich dostávali ľudskí hrdinovia. Niektoré sú potom neskutočne rýchle, iné veľmi veľké.

Všetci vojaci sa zhodli na tom, že čo bohovia požehnali, by sa malo nechať tak. Kíirš bol ticho a jeho zanovitosť sa dala vycítiť aj v úplnej tme.

Nadránom Kíirš zobudil zajatca. Zo šedivej oblohy stále vytrvalo popŕchalo. Veliteľ

Dhaunovi rozrezal putá. V šere umierajúcej noci nebolo dobre vidieť Kíiršovi do tváre, no Dhaun si bol istý, že odhodlaný výraz z večera by na nej stále našiel.

"Čo sa deje?" Spýtal sa Dhaun.

"Ty si sa s tým tvorom už predtým stretol, pravda?"

Dhaun prikývol. "Zabil mi rodičov."

Kíirš vysvetlil svoj plán: "Pustím ťa, pretože ku svojim sa nevrátiš. Aj keby si sa

dostal cez rieku, myslíš, že by ti verili? Považovali by ťa za prebehlíka a rovno zabili. Takže tvoja najlepšia šanca je ostať s nami. Ak sa osvedčíš, možno ťa zaradím do jedného

z oddielov.

Muži pod mojim priamym velením pôjdu a pokúsia sa tú beštiu vypátrať a zabiť. Ak chceš, poď s nami. Ale musíš nám povedať všetko, čo vieš."

Dhaun odvetil: "Chcem svoj nair a hreig. Pôjdem s vami. Potrebujete dobrého hliadkara a stopára."

Kíirš sa zasmial. "Učil ta Hjer?"

"Učil som sa sám," kontroval Dhaun s patričnou hrdosťou. Hjerovi nikdy nedovolil ho niečomu priučiť, čo viedlo k rozporom medzi ním a veliteľom.

Kíirš zaváhal. Očividne výučbe svojho rivala prikladal značnú váhu.

"S Hjerom už dlho súperíte?" Spýtal sa Dhaun.

"Nikdy sme nebojovali osobne, ale párkrát sme spolu pili," vysvetlil Kíirš. "Vravel ti

Hjer, prečo sa bojí žuvať drásavku? Raz to spravil a mal stihomam, že sa ho chystám zabiť. Potom ušiel k inej kompánii."

Dhaun sa zasmial. "Je to náhoda, že ste tu na seba znovu narazili?"

Kíirš pokrútil hlavou. "Dobrí vojaci sa pridávajú k tým kompániám, ktoré víťazia. My sme obaja dobrí vojaci."

Dhaun Kíiršovi neveril, no jeho slová si zapamätal. Odkedy mu zomreli rodičia a sám sa musel postarať o súrodencov, než sa pridal k vojsku, naučil sa dobrými radami nemrhať.

"Má to pancier? Šupiny? Kožu?" Pýtal sa Kíirš, mysliac na tvora v rieke.

"Má to hrubé šupiny na chrbte. Berte aj keizy, môžu sa hodiť." Dhaun spomenul krátke, mačetovité meče, ktoré vojaci používali na vysekávanie dier v štítoch a boj zblízka.

Malokamkám dali meno tri vápencové skaly čnejúce z lesa hneď za dedinou. Čo sa Hjer dopýtal, boli začiatkom dlhšieho pásu, ktorý obkružoval celý kopec ako diadém.

Z druhej strany mali dedinčania polia s prosom a fazuľami na dlhých papekoch, pomedzi ktoré sa vinula jediná prístupová cestička. Dedinu napájala studňa vyvierajúca zo zeme neďaleko päty najbližšieho kopca.

Hjer vstúpil po ceste, jednak aby si uctil miestnych a druhak aby prejavil dobrý úmysel. Na také správanie bolo treba dbať aj kvôli bohom. Hjer v nich príliš neveril, ale za život už zazrel všeličo a radšej sa nepriečil veciam, ktorým nerozumel. Nuž prešiel pomedzi dva stromy značiace vstup do osady, ktorých kmene boli ohobľované do podoby ľudských vojakov s mačacími hlavami. Hjer sa zamyslel, či už v časoch stvorenia mali takú výzbroj, akou sa hrdia pevní vojaci dnešných dní.

Hliadkar upozornil miestneho starešinu, ktorým bol vyšší, robustný muž s pažami prezrádzajúcimi drevorubačskú minulosť. Hjer is v duchu vynadal, že sa nechá unášať detailmi. Muž mal na takmer čiernej opálenej tvári nevraživý pohľad a v rukách mohutnú drevorubačskú sekeru.

"Pekný deň vám," pozdravil Hjer.

"Pekný deň aj vám, smelý človeče. Čo vás sem privádza?" Spýtal sa starešina a dával jasne najavo, že ani jedno z tých slov nemyslí úprimne.

"Brod, dobrý človeče. Stalo sa tam nešťastie."

"Ďalší obchodník?"

"Tak je. A zatúlal sa nám jeden hliadkar. Radi by sme sa porozhliadli v širšom okolí,

ale bolo najrozumnejšie prísť ponajprv za vami. Domáci by mali vedieť, čo sa im deje za humnami."

Spomínajúc humná, spoza jedného vybehla mladucha vedúca za ruku urasteného mladíka, ktorému sotva vyrašili prvé fúzy. Deva mala pestrý kroj nesúci známky opotrebenia

rovnako početné ako farebné záplaty. Vlasy jej držali v prameňoch drobné zlaté krúžky, ktoré si určite bežná dedinčanka nemohla dovoliť. Hjer zdvihol obočie a pokynul jej smerom.

"Tú si nevšímajte. Je, ehm... poriadne divoká," zavrtel hlavou starešina. "Späť k veci. Máte moje dovolenie, ale držte sa mimo polia a mimo dedinu. Je ešte niečo, s čím vám môžem pomôcť?"

Hjer pokračoval plynulým sarkazmom: "Samozrejme, že nie. Pochybujem, že by ste vedeli niečo o obrovskom jašterovi, ktorý pláva v rieke a pravdepodobne kvôli ktorému vaša dedina stojí v suchom údolíčku a nie na brehu."

Starešina pokynul hlavou, aby ho nasledovali. Hjer vošiel do jeho domu, príbytku dlhého zo desať siah a postaveného z rúbaného dreva, výpletu a mazanice. Predné krovy

i hlavné piliere mali vyrezávané ornamenty upomínajúce na Strom života a legendárnych napoly mačacích bojovníkov, ktorí od neho odohnali ľudí. Nič originálne, ale oboje dobre slúžilo na obranu proti zlým silám.

Hliadkar ostal von a strážil vchod.

"Nemôžem vám o tom tvorovi veľa povedať," začal starešina, "ale pokiaľ vám chýba muž, zrejme už je po ňom."

"Dhaun je tvrdohlavý a vynaliezavý. Možno preto máme problém ho nájsť," oponoval Hjer. Cítil napätie za starešinovým pokojným výrazom. Zvonku sa ozvali hlasy a lomoz.

"Veľký theuž sem chodí raz za storočie," pokračoval starešina. "Môžete považovať za česť, ak vás zožerie. Jeho prítomnosť žehná celej krajine dobrými dažďami."

Hjer chcel namietnuť, že sa nemieni nechať zožrať, no zbadal, že ďalším starešinovým argumentom malo byť ostrie sekery. Vytiahol spoza pásu svoj meč keiz a začal sa brániť. Súčasne sa zvonku ozvali výkriky.

Starešina divoko máchal sekerou a neposkytoval Hjerovi možnosť protiútoku.

V stiesnenom priestore sa Hjer posúval dozadu a do rohu, kde stúpil na motyku a tá mu odzadu uštedrila pohlavok. Spredu mu starešina naložil druhú ranu tupou stranou sekery, než sa rozmáchol na posledný úder.

Zrazu sa dlhý dom otriasol v základoch. Prekvapený starešina sa obzrel, čím poskytol Hjerovi dostatok priestoru na jediný smrtiaci protiútok. Keiz sa zaboril hlboko do vnútorností a Hjer sa už poľahky vyhol sekere vypadnuvšej z rúk.

Veliteľ sa oprášil a vyšiel von. Pri dverách našiel vydeseného hliadkara, ktorý objímal jeden z veľkých pilierov domu. Pred ním sa zo zeme trochu čmudilo. Dedinčania sa prizerali so zmesou hrôzy, nenávisti a ohromenia. Scéne dominovala mladá deva v pestrých šatách. Prechádzala sa sem a tam a kričala: "No, ešte niekto z vás ho tak zákerne napadne? Však je len jeden!"

"Hej!" Zvolal Hjer.

Deva sa otočila a po chvíli prekvapenia sa na veliteľa usmiala. "Myslela som si, že je po vás. Tak som toho vášho neboráka hliadkara chcela zachrániť ja."

Veliteľ prikývol.

"Idete po požehnanom Theužovi, predpokladám."

Hjer nič neprezradil. Chvíľu sa na ženu pozeral a triedil si myšlienky. Podľa prízvuku

určite nebola miestna. Jej vystupovanie, šaty a spôsob, akým zahnala dedinčanov, poukazoval na alchymistku. "To nie je bežné," riekol napokon, "aby sa žena ujala takého povolania."

Alchymistka sa na Hjera zaškľabila a odvetila: "Budete trochu originálnejší, prosím? To mi hovorí každý." A skôr ako mohol veliteľ položiť ďalšiu otázku, dodala: "Ocko

i mamka pracovali spolu, vedeli presúvať teplo. Niekto tomu hovorí mágia. Ja som sa s tým narodila a robím to bežne, takže to beriem skôr ako moju črtu. Stačí vám to tak?"

Hjer sa snažil zo svojej hrubosti vyvliecť a povedal: "Ja som len rozmýšľal, odkiaľ ste."

"Z pobrežia. Odkiaľ prišiel ten theuž. Idem za ním a čakám, či sa zvlečie. Dúfam, že jeho koža by mohla mať nejaké zaujímavé účinky. A vy? Vy budete ten druhý veliteľ, ten, čo sem prišiel zďaleka. Nečumte tak na mňa. Nemáte ani spolovice toľko šarmu, ako ten prvý."

Hjer sťažka vzdychol. Bol v pokušení zobrať si drogu. Keď po nej siahol, spomenul si, že ju nechal u Traja v tábore.

Alchymistka si pohybu všimla a s hlučnosťou sebe vlastnou riekla na celé kolo: "Drásavka vám chýba? To už ste na nej toľko závislý?"

Hjer stiahol ruku a mlčal. Niečo v jeho tvári ho však muselo prezradiť, lebo žena dodala: "A nie, pokojka. Skutočne, pokojka? Ste chlap či päťročné decko?"

"Som Hjer," oznámil veliteľ.

"Konečne dobrá odpoveď. Som Péarn," predstavila sa alchymistka. "Ale nemali by ste pokojku užívať. Potom sa vám nepostaví ondík."

Hjer sčervenal v tvári a ohradil sa: "Nebudete veriť, ale s tým nemám problém." "To teda nebudem," riekla Péarn so skríženými rukami.

Hliadkar sa medzičasom spamätal, vzal si späť svoj nair a hreig a pochôdzkoval

naokolo. Dedinčania sa rozišli, kým starešinova rodina vbehla do domu ratovať svojho patriarchu. Hjer usúdil, že sa už viac nedozvie, a tak navrhol Péarn, aby šla s ním nazad do tábora.

"Ďakujem, neprosím. Medzi toľkými mužmi by som bola nesvoja. Ja si ich radšej beriem vtedy, keď mám chuť, a nie aby to bolo naopak," obhájila sa vedkyňa. "Ak chcete niečo vedieť, pýtajte sa tu."

Hjer sa teda pýtal. Dozvedel sa, že požehnaný theuž žije vo veľkej zátoke dolu na pobreží odnepamäti. Z času na čas uloví rybára alebo zaútočí na svorku delfínov. Nik však netušil, prečo raz za dlhú dobu opustí šíre vody a vydá sa proti prúdu. Naposledy sa tak stalo za Péarninho starého otca.

Deva strávila ostatného pol roka sledovaním tvora a pátraním po jeho brlohoch

v snahe nájsť aspoň kus jeho zvlečenej kože. Podarilo sa jej vysliediť pár jeho úkrytov, no vždy prázdnych. Keď sa vydal proti prúdu, Péarn si to ako prvá všimla a vybrala sa za ním.

"Možno sa nezvlieka," zamyslel sa Hjer.

"Možno nie. V tom prípade musím počkať, až sa vám alebo tomu druhému podarí ho zabiť."

"Ten druhý sa volá Kíirš?"

"Hej, a furt sa škerí," potvrdila Péarn.

Hjer prikývol. Chcel pokračovať v reči a primäť Péarn, aby šla s ním, no pádne

dôvody v ňom viazli. Alchymistka sama podotkla, že ona je nestranná a tak jej dedinčania nemajú prečo ublížiť. Viac času s cudzím vojakom už nemienila strácať a bez ďalšieho slova odišla pomôcť starešinovej rodine so starostlivosťou o zosnulého.

Hjer s hliadkarom sa nevzdali ľahko. Väčšinu dňa strávili obchádzaním dediny

a čakaním na vhodnú príležitosť. Keď ich Péarn zazrela, hodila po nich váčok s akýmsi práškom. Sprvoti sa nič nestalo, no po chvíli sa váčok vznietil a vybuchol, súčasne s tým, ako pod kotlom, v ktorom si jeden klan dedinčanov varil obed, vyhasol oheň.

So súmrakom prišli od mora ťaživé oblaky a vzduch znateľne zvlhol. Hjer sa vrátil naspäť do tábora. Na svoje nepríjemné prekvapenie zbadal, ako sa na druhej strane rieky rozsvecuje viacero ohňov v márnej snahe prekonať začínajúci dážď.

"Nepriateľ dorazil v plnej sile," oznámil Traj.

Hjer sa popýtal na správy ostatných hliadok. Jeden z mužov patrolujúcich breh sa nevrátil. Hliadkari z vnútrozemia zatiaľ nemali žiadne správy o posilách.

"Pár stoviek chvíľu udržíme," riekol Traj s optimizmom prisilným na to, aby bol úprimný. Predsunutý oddiel čakal v napätí až do úplného zošerenia. Nepriateľ však nezaútočil.

S tmou nastal silný, vytrvalý dážď. Štíty, brnenia, stany i vybavenie, všetko premoklo. Hjer si v duchu nadával za to, ako zle pochodil v dedine. V hosťovskej posteli niektorého

z domov by sa mu bolo spalo lepšie. Vedel však, že názor dedinčanov, ktorí boli pevne rozhodnutí straniť miestnym bojovníkom, nemal ako zmeniť. Vojny sa vo svete diali

a dedinčania všade sa ohýbali ako obilie s víchrom prúdiacej moci.

Nadránom Traj vstal a sedel na hliadke. Hjer, ktorý beztak spať nemohol, si prisadol k nemu. Starký mu vrátil kapsičku s pokojkou.

"Na nervy sa to zíde," riekol Traj.

"Vraj to škodí," odvetil Hjer a nedal si.

"Nemohol si vedieť, že tu budú," chlácholil ho Traj. "Nevedeli sme, čo tu nájdeme." "A oni to vedeli?" Hútal Hjer. "Poslali vojsko na theuža, alebo na nás?"

Traj pokrčil plecami. "Kým je ten tvor v rieke, neprekročia ju. To si myslím. Takže

nám stačí udržať ho nažive viac-menej jeden deň. Potom by sme mali dostať posily aj my." Hjer prikývol. S predvojom sa ponáhľal viac, než bolo obvyklé. Myslel si, že bude

vyšetrovať zločin, nie bojovať s obludou a armádou naraz.

Či to bolo chladným vzduchom, ktorý vháňal do mysle nové nápady, alebo

zúfalstvom, v Hjerovej hlave skrsla myšlienka. Vstal. Pokynul Trajovi, aby pripravil obranu tábora, a sám odbehol do lesa.

Hjer sa prehnal cez vlhký les ako varan cez plytčinu. Poháňala ho nielen spásonosná myšlienka, ale aj hrôza z prízračného lesa, kde za každým stromom videl útočiaceho prerasteného theuža. Napokon dobehol do Malokamiek a bezostyšne zabúchal na dvere starešinovho domu.

Ako očakával, otvorila Péarn.

"Vy ste tu už nejaký deň, pravda? Theuž si tu na okolí našiel novú skrýšu a vy nepochybne viete, kde je."

Péarn mala kruhy pod očami, z ktorých sršala vražedná zlosť. "Áno, viem, kde sa skrýva," odvetila.

"Výborne. Tak ma tam zavediete. Hneď teraz."

Péarn mu zabuchla dvere pred nosom. Hjer znovu zaklopal. Deva znovu otvorila. "Chcete vidieť medicínsky zázrak?" Poznamenal veliteľ.

"Aký veľký?" Spýtala sa Péarn.

"Nebudete veriť," kontroval Hjer.

"To nebudem." Deva znovu zavrela, no onedlho z dverí vyšla vo svojich farebných

šatách. "Tieto mám najradšej," poznamenala.

Alchymistka zaviedla Hjera do hory za dedinou. Prešli okolo troch výstupkov a potom

kravským chodníkom na vyššie položenú čistinu. Tá ich priviedla k ďalšej sérii skál, ktoré klesali v dlhom rade až k potoku dolu pod nimi. Odtiaľ sa dvojica pustila šikmo po svahu, až prišla k najmohutnejšej skale v okolí. Jedna jej strana strmo spadala do vody a dolu sa rozchádzala do úzkej pukliny. Druhú stranu zahladili roky a stromový porast a dalo sa po nej vyjsť až ku zrázu.

"A toto miesto mám najradšej," poznamenala alchymistka. Zastala a začala sa vyzliekať.

Hjer ako v omámení pozeral raz na ňu a raz na vodu, ktorá sa strácala v kamennej hlbine. Zo škáry sa vynorila poloblúková ploská hlava so škodoradostnými žltými očami a krákavo zarevala.

"No, bude to, či ťa mám zhodiť zo skaly?" Poznamenala Péarn. Hjer sa začal vyzliekať a prial si, aby mu srdce bijúce o závod rozprúdilo dosť krvi.

Traj vyzeral veliteľa a robil si starosti. Úsvit uvítal svet ponorený do vytrvalého dažďa. Pôda pod celým táborom i jeho okolím bola premočená a z rieky i lesa sa dvíhala hustá hmla.

Hjer sa prihnal ako víchor z pasienkov, udychčaný, s krúžkovým brnením nakrivo a zle prepásaným. "Nemáme veľa času. Vyber si piatich a choďte hore k Malokamkám. Obíďte ich. Choďte po chodníku a za čistinou šikmo cez svah. Vyviera tam zo skaly podzemná rieka, ktorá sa vlieva do tejto. Tam má theuž brloh."

Traj podotkol, že veliteľ by sa mal upraviť a vyzerať veliteľsky, no rozkaz rýchlo vykonal. "Ty pri tom nechceš byť?" Spýtal sa Hjera.

"Moje miesto je v najväčšej bitke," namietol veliteľ. "Tu bude Kíirš."

Keď vybraný oddiel odišiel, Hjer kázal mužom zapáliť oheň. Podarilo sa mu nájsť kúsok pomerne suchej zeme pod jedným zo stanov. Ostatné stany muži porúcali a kolíky z nich osekali a narúbali na triesky. Po dlhom snažení sa podarilo ohník vykresať.

Vojaci sa čudovali rozkazu, ktorý ich stál toľko námahy, no Hjer im vysvetlil: "Nech tento oheň blčí vo vašich srdciach. Myslite na teplo a sucho. To je najväčšia odmena, ktorú víťazi dnes získajú." O svoju tajnú, zúfalú nádej sa s nimi nepodelil.

Dhaun viedol početnú skupinu päťdesiatich dobrovoľníkov pozdĺž riečneho brehu. Nočný dážď mu pátranie nezľahčoval a tam, kde podmočenú pôdu zakrýval vyšší porast, hliadkar breh zďaleka obišiel. V takom prípade však doprostred vysokej trávy hodil kameň alebo papek a uistil sa, že netvora neprehliadne.

Od brodu to nebolo ďaleko na šíru, otvorenú čistinu, ktorú v ohybe rieky vytvorili časté bleskové povodne. Dalo sa tu dobre rozhliadnuť po šírom okolí. Z druhej strany sa na rieku napájal menší prítok, vytekajúci spomedzi kopcov. Na hornom konci míľu dlhého úseku bez stromov bolo vidieť vápenaté bralo príkro sa týčiace nad prítokom ako mĺkva stráž.

"Tu zastavíme," rozhodol sa Dhaun. Nevedel naisto, či tvor vápenatú jaskyňu obýva, no jemu prišla ako vhodný brloh. Navyše, ak sa theuž vracia po potravu k tomu istému brodu, nebude od neho príliš ďaleko.

Obloha potemnela novou vrstvou mrakov, z ktorých sa nanovo pustil dážď.

Dhaun pokynul mužom, aby sa skryli pod stromami. Kíirš bol nedočkavý a vyslal päťčlennú patrolu o kus vyššie. Dhaun mužom prízvukoval, aby sa držali ďalej od vody, predovšetkým vtedy, keď by niečo videli.

Sotva patrola odišla, na druhej strane rieky, priamo nad skaliskom, sa objavila pätica iných postáv. Tieto Dhaun veľmi dobre poznal. Jedna z nich, ozdobená striebrom vo vlasoch, naň zavolala menom.

"Čo je?" Odvetil zajatý hliadkar.

"Vari si zbehol?" Dopytoval sa Traj.

"Nie. Ale uveril by si mi? A čo Hjer?"

"Za Hjera hovoriť nemôžem," súhlasil Traj, no namietol: "Ale vieš, že on rozmýšľa.

Väčšinou."

"Rozmýšľať môže, ale pochopil by to? Okrem toho, Starký, ja sa viem o seba

postarať." Dhaun sa snažil nepôsobiť nepriateľsky. Aj bez pút bol zajatcom, pretože ho

obklopovalo priveľa ozbrojených mužov, aby sa prebil či aby ušiel. Ako Kíirš podotkol, bolo treba si vybrať víťaznú kompániu.

"Zatiaľ to tak nevyzerá," namietol Traj. "Vykročíš si do lesa a hneď padneš do nepriateľskej pasce."

"Keby.... keby ma neboli chytili, bol by som tú potvoru zabil! Skoro som ju už mal!" "No vidíš. Ale nepodarilo sa ti to."

"Tentokrát sa mi to podarí!" Zvolal Dhaun.

"A to, žiaľ, nemôžeme dopustiť," ovetil Traj. "Kým je potvora vo vode, Kíirš nás

nenapadne."

Dhaun sa pozrel na veliteľa, ktorý ho zajal. Kíiršova tvár bola bezvýraznou maskou.

Mohol si myslieť čokoľvek a azda aj všetko naraz.

Traj pokračoval: "Mysli na svojich súrodencov! Snáď by chceli, aby si zradil naše

mesto?"

"Ja bojujem za peniaz! Za prežitie!" Dhauna rozhovor tlačil do zúfalstva. Celé roky sa

snažil ochrániť svojich mladších súrodencov. Vo vojsku mal spolubojovníkov, na ktorých musel brať ohľad a rozkazy, ktoré musel počúvať. Teraz bol tak blízko vytúženého okamihu, ktorý mu na celom svete zostal ako jedný čin, ktorý mohol skutočne vykonať z vlastnej vôle. "Tento theuž mi zabil rodičov. Mám právo sa pomstiť."

"Ako vlastne vieš, že je to tento?" Spýtal sa Traj.

"Je to tento! Musí byť! Je jediný takýto!" Nedal sa Dhaun.

"Tak s tým aspoň počkaj do zajtra, než nám prídu posily," zakričal Traj.

Dhaun počul, ako Kíirš za ním tasí krátky meč keiz. Premýšľal, čo odpovie, keď mu

myšlienky vyrušil čľapot na brehu. Všetci vojaci spozorneli. Traj a jeho spolubojovníci začali opatrne zostupovať po príkrej a šmykľavej pôde dolu k ústiu jaskyne.

Theuž sa vynoril na brehu, na ktorom čakala Kíiršova kompánia. Tvor potriasal hlavou, ako sa vynáral z vody. Jeho silné predné laby s plávacími blanami medzi výraznými zahnutými pazúrmi niesli väčšinu váhy dlhého, úhorovitého tela, a dovoľovali tvorovi stáť vo výške pliec nižšieho človeka. Zadné laby, viac prispôsobené na plávaniu, sa zapierali

o podmáčanú pôdu a sunuli telo vpred. Chrbát pokrývala nepravidelná vrstva šupín rôznej veľkosti, ktoré vyzerali, akoby čiasi obrovská ruka tvora vzala a skrútila ho.

Jeden z vojakov hodil oštep. Theuž sa bleskurýchlo prehol a zbraň dopadla neškodne vedľa neho.

Vzduchom preletelo päť ďalších nairov a všetky ako zázrakom minuli cieľ. Theuž bol skutočne požehnaný neobyčajným šťastím. V jeho očkách znovu zablikal žltý škodoradostný oheň. Zúfalí vojaci sa vrhli vpred, tasiac keizy a krytí štítmi držiac oštepy nair. Tvor skočil naproti nim.

Dhaun mal z toho veľmi zlý pocit a držal sa v úzadí. V jeho mysli bol tvor zlý a vedel dobre, čo robí. Ak vyšiel na súš, musel vedieť, že má navrch.

Hliadkarove tušenie sa rýchlo potvrdilo. V skoku theuž našuchoril svoj krčný záhyb. Svalovina sa začala bleskurýchle sťahovať a rozťahovať. Než doskočil, vzduch zapraskal

a okolostojaci vojaci popadali na zem.

Dhaunovi sa zdalo, že medzi krčným záhybom a zemou prešlo pár maličkých bleskov.

Kíirš v ohromení sledoval, ako dve tretiny jeho oddielu bez života klesli na zem. Theuž skočil druhýkrát a znovu zaútočil pulzujúcim záhybom svaloviny. Ďalší vojaci sa bez hnutia zrútili.

Kíirš sa dal na útek, kým Dhaun zo seba chytro zosúkal krúžkovú zbroj. Vedel, že kov priťahuje blesky, a nemienil riskovať. Stál najďalej zo všetkých vojakov a pripravoval svoj nair na vhodnú chvíľu.

Z druhej strany rieky sa ozval Traj: "Musíme ho zastaviť! Ak Kíirš dobehne do tábora, dá pokyn k útoku! Kým my zdržujeme potvoru tuná hore, nič im nebráni prekročiť brod!"

Pre Hjera čas stál. Pripadalo mu to, ako keby užil drásavku. Miesto duše mu len čakanie v neustávajúcom lejaku drásalo nervy.

Za úsvitu vydal rozkaz, aby zvyšní dvadsiati dvaja členovia predsunutého oddielu zúžili výstup z brodu čo najviac. Po stranách nasádzali nahusto koly a z lesa nanosili malinčie. Protivníkov to nezastaví, ale aspoň ich to spomalí.

V duchu Hjer počítal, koľko bude trvať Trajovi a jeho spoločníkom, než dosiahnu skalisko s jaskyňou. Počas najväčšej zlevy usúdil, že už tam asi budú.

Nedlho nato začal útok.

Kíirš stál na čele svojho vojska, teraz niekoľko desaťnásobne prevyšujúceho počtom Hjerov oddiel. Na chvíľu si odopol helmu, aby mu bolo vidieť do tváre.

"Hjer! Strachopud, čo sa skrýva po táboroch a uteká žalovať veliteľom! Nadišiel deň, keď ti konečne ukážem, ako bojuje statočný chlap!"

Hjer nemal tušenia, čo sa mohlo stať povyše brodu. Predpokladal to najhoršie, no nenechal si smútkom zatieniť úsudok. Rovnako neprijal očividnú výzvu svojho oponenta na podobný výstup. Na druhej strane brodu bolo priveľa nairov namierených jeho smerom, aby to bolo bezpečné. Spoza provizórnej barikády len odvetil: "Ak si naozaj taký statočný, prejdi brod prvý!"

Kíirš šiel. Nasadil si helmu a začal sa brodiť. Keď bol v polovici, jeden z Hjerových mužov po ňom vrhol oštep. Zasiahol štít a nair v ňom ostal trčať. Kíirš štít neodhodil

a pomaly sa brodil ďalej.

Odvaha ich veliteľa dodala nepriateľskému vojsku guráž. Všetci chvatne vyrazili vpred, do spenenej vody rieky. Čoskoro dorazili na druhý breh. Hoci z ich šíku ubudlo dvadsať duší zasiahnutých oštepmi, pomer síl to nijak neovplyvnilo.

Na brehu Kíiršovi muži pomaly postupovali nachystanými prekážkami. Hjer prikázal svojim mužom užiť drásavku. Sám si ju nedal, hoci zo skúsenosti vedel, že ako veliteľ už svojim podriadeným veľmi neposlúži.

Obrancovia stanuli na svojich postoch, brániaci vstupy do tábora. Piati záložníci pozorovali, či sa niekde nepriateľ nederie cez narýchlo postavenú palisádu. Drásavka im zrýchlila vnímanie a posilnila prúdenie krvi do všetkých údov. Za iných okolností by sa vojaci pod jej účinkom vrhli strmhlav do boja, no Hjerovi muži patrili ku skúseným a dokázali pokušeniu drogy odolať.

Nepriateľ narazil na ich štíty hreig a bol odrazený. Druhý, masívnejší útok zasiahol aj palisádu. Hjer sám sa účastnil boja a bránil jednu časť dreveného opevnenia.

Prvý obrat v boji prišiel, keď sa do bitky zapojil Kíirš. Veliteľ zaútočil s nevídanou vervou na mužov priamo vpredu. Podarilo sa mu jednému uštedriť zásah keizom cez helmu tak silný, že vojak šiel k zemi.

Hjer okamžite priskočil a začal so svojím náprotivkom viesť súboj. Obaja muži do seba narazili štítmi, pričom zlámali zvyšok oštepu, čo z Kíiršovho hreigu trčal. Krátkymi mečmi sa snažili zasiahnuť jeden druhého do hlavy alebo do šítu tak, aby v ňom vysekali otvor.

Hjer po sile súperových rán poznal, že Kíirš takisto užil drásavku. Nepriateľský veliteľ na svojho niekdajšieho kolegu neustále dorážal. Palec po palci musel Hjer spiatkovať.

Tlak na Kíirša zozadu bol priveľký. V jeden moment sa Kíirš natlačil na Hjerov štít

a svojho súpera prevrhol. Za nimi sa na zem zvalilo päť ďalších útočníkov. Nik z nich to nečakal a vďaka tomu mal Hjer dosť času, aby sa pozviechal. Skopol zo seba Kíirša a keizom mu uštedril úder do čeľuste. Kosť sa zlomila.

Kíirš vzápätí vstal. Omámenie drogou prehlušovalo akúkoľvek bolesť. So znetvorenou tvárou pokračoval v nemilosrdnom útoku.

Medzičasom Hjerove zálohy pribehli, zaplnili vzniknutú dieru a pobili tých pár mužov, ktorým sa podarilo preraziť. Do súboja dvoch veliteľov však nik nezasiahol.

Hjer spiatkoval až k stanu s ohníkom. Snažil sa ho obísť a to ho stálo sústredenie. Kíirš napokon úplne zničil jeho štít a zasiahol Hjera do ľavice. Úder zastavila náramenica, no bolesť Hjera takmer ochromila.

Veliteľ obrancov skočil na svojho soka. Podarilo sa mu ho vyviesť z rovnováhy. Obaja padli na zem a kotúľali sa. Kíirš zovrel Hjerovi zdravú ruku a krk. Hjer zas nahmatal vačok

s drásavkou.

Nemôže to byť horšie než smrť, pomyslel si Hjer. Vytrhol z kapsičky list rastliny

a vložil si ho do úst. Iba okamih necítil zmenu. Potom prestal cítiť čokoľvek, v prvom rade bolesť.

Drásavka rozliala Hjerovi v žilách horúčosť a nutkanie vyraziť do boja. Do uší mu vstúpili zavýjavé, rinčivé tóny akoby prichádzajúce z iného sveta. Pred očami mu prebleskovali krvavočervené šmuhy v nekonečných, meniacich sa vzoroch. Špirály sa stávali Kíiršovými očami a naopak. Z jeho tmavých fúzov boli krvaví démoni, driapuci sa

z nekonečnej priepasti na svet.

Potom prišiel pokoj. Šialená ozvena desaťtisícov mučených zvonov neustala, ale bola nekonečným pozadím pre bezbrehý čas, v ktorom okamih plynul ako celý vek.

Hjer uchopil súperovu ruku a sňal si ju z krku. Šlo to ľahšie, než si myslel. Potom Kíirš musel pustiť Hjerovu pravicu. Potom, systematicky a pomaly, veliteľ obrancov uštedril svojmu náprotivku silné kopance. Napokon schytil zlomenú sánku a vykĺbil ju dohora. Kíirš sa pustil a zvalil sa na trávu.

Hjer pomaly vstal. Rozhliadol sa a našiel keiz. Vzal ho. Kíirš tiež vstal, ale nemal zbraň. Miesto víťazstva v súboji dostal zásah priamo doprostred čela a zrútil sa späť na zem.

Theuž zahryzol ďalšieho z Kíiršových vojakov a teraz ostával už len jeden a Dhaun. Posledný miestny vojak vrhol svoj oštep, no tvor akoby to čakal a v tej chvíli sa zvrtol. Nair dopadol do trávy.

Traj a jeho spoločníci zatiaľ plávali na druhú stranu rieky. Vedeli, že nič iné im neostávalo. Keď sa štverali na breh, theuž si ich všimol. Nechal dvoch preživších na brehu a rozbehol sa k vode. Našuchoril svoj záhyb a strčil hlavu a krk pod vodu.

Trajova tvár ustrnula v smutnom kŕči, než zmizla pod hladinou, spolu s ostatnými.

Ten moment využil Dhaun na svoj útok. Theuž vytrčil hlavu nad vodu vo chvíli, keď jeho krčným záhybom preletel nair. Príšera bolestne zakrákala a otočila sa.

Kíiršov posledný muž zutekal. Dhaun ale ostal na mieste. Vytasil keiz a súčasne pobehol vpred, vytiahnuc zo zeme cudzí oštep. Theuž sa naľakal a zaspiatkoval do rieky.

Dhauna neťažilo brnenie a plávať vedel. Vbehol do vody. Príšera sa snažila našuchoriť svoj záhyb, ale bolesť jej to nedovolila. V mútnej vode sa ťahala krvavá stopa vedúca do ústia jaskyne.

Dhaun plával tým smerom. Keď sa priblížil ku skalnej pukline, ucítil, že ho netvor zdrapil za členok a ťahal do hlbín. Dhaun sa nechal stiahnuť pod vodu. Síce sotva videl, no

v jednotvárnej vode sa vzorka na theužovom chrbte vynímala. Dhaun bodol nairom, no minul. Potom sekol popri svojom členku keizom. Zasiahol a príšera ho pustila.

Dhaun dosadol na dno. Rýchlo sa zorientoval a vyplával na hladinu. Musel odraziť ešte jeden útok, no podarilo sa mu to a nadýchol sa.

Nepochybujúc, že zranený theuž sa stiahol do jaskyne, zamieril Dhaun do nej. Skalná puklina neviedla nad vodou nikam, no pod hladinou ju podchádzala dosť priestorná vodná cesta. Podvodná rieka pokračovala pod horou ďalej a naľavo sa jeden jej breh mierne zvažoval. Dhaun vyplával tam. Sotva však hlavu vynoril nad hladinu, theuž ju schytil do papule.

Dhaun znovu sekol a theuž ho pustil. Príšera opäť ustúpila, nie však nadlho. Na ďalší výpad bol Dhaun pripravený. Netvor po ňom skočil, no hliadkar sa odrazil od brehu

a namieril dohora svoj nair.

Theužovo telo dopadlo priamo na oštep. Zvíjajúc sa v smrtnom kŕči tvor špliechal vodu navôkol a naprázdno cvakal zubami. Napokon jeho zmietanie ustalo.

Z pôvodných dvadsaťdva obrancov ostávalo sedemnásť. Breh bol plný protivníkov, ktorí sa bezhlavo snažili pobiť kohokoľvek, kto stál proti nim. Viacerí v zmätočnom boji zaútočili na svojich pobratimov.

Hjer krvácal z pery, z nohy a ramena. Považoval by sa za šťastného, keby mu droga umožnila rozmýšľať. Rovnako by si asi pomyslel, že vďaka nej nadobudnuté schopnosti nemal preceňovať. Ostatní na bojisku na tom boli úplne rovnako.

Dorážali naň traja chlapi zároveň. Za neurčitý čas boja prešiel už piatimi štítmi, ak počítal dobre. Každý použiteľný štít, ktorý dokázal vyrvať súperovi, znamenal o máličko väčšiu istotu, že sa dožije ďalšej chvíle.

Naľavo ktosi zomrel. Bol to obranca. Palisáda sa stávala neudržateľnou.

V tej chvíli oheň v stane zablikal - a naľavo čosi zašramotilo. Zo zeme sa veľmi pomaly zdvíhal kúdoľ dymu a kúsky pôdy. Útočníci o niečo prirodzenejšou rýchlosťou zareagovali. Niektorých to prekvapilo, iných nasrdilo, no veľa z nich obrátilo hlavy na sever, smerom k lesu.

Oheň znovu zablikal a do vzduchu vyleteli ďalšie hrudy zeme. To sa opakovalo ešte niekoľkokrát.

Hjer by sa bol od radosti najradšej rozosmial, no spozoroval, že značná časť nepriateľského voja sa odtrhla a zamierila na sever. Veliteľ chcel kričať na Péarn, aby utekala, no z úst sa mu drali len akési divné, nezrozumiteľné zvuky.

Zomrel ďalší obranca, tentokrát na juhu. Dve diery nemal kto zaplniť. Hjer sa rozhodol v jasnejšej chvíľke svojej omámenej mysle a opustil post. Rozbehol sa na sever, pevne rozhodnutý získať Péarn toľko času, koľko len bude môcť. Zistil, že štvorica spolubojovníkov zmýšľala rovnako a pridala sa k nemu. O osude ostatných nedokázal rozhodnúť.

Náhly útok znovu zmiatol rozbesnených nepriateľov. Veľa ich stále bežalo pod stromy, no niektorí sa zastavovali a obzerali, len aby si po nich prišla rýchla smrť v podobe keizu.

Hjer sa náhlil vpred. Už videl chuchvalec pestrofarebných šiat, ktorý utekal prekliatym podmáčaným lesom a neustále opakoval nadávky.

Potom začali vzduchom lietať nairy. Napodiv prichádzali zo západu a dopadali medzi útočníkov. Krátko nato ich nasledovali štíty a keizy. Konečne prišli posily.

Hjer sa rýchlo ocitol v obklopení svojich pobratimov. Zastal a čakal, kým prvé línie prejdú vôkol neho. Až boli nepriatelia, teraz v nevýhodnej pozícii, zatlačení späť do brodu, veliteľ začal kráčať smerom k dedine. Keď tam dorazil, našiel Péarn oddychovať na podstení starešinovho domu.

"Prečo si nás zachránila?" Spýtal sa.

"Ja som taká dobrá duša," odvetila. "Boli ste slabší. Slabším treba pomáhať." Vydýchla si a dodala: "Teraz máte v lese veľa mužov. Asi sa zas poberiem o kus ďalej. Pri armáde nebýva slobodným ženám bezpečne."

"Deň či dva počkajte. Za záchranu mojej kože si viac než zaslúžite theužov kožuch. Len čo ho nájdeme a ulovíme, ak už nie je mŕtvy."

Péarn sa usmiala a riekla: "Poďakovanie mi úplne stačí."

"Ja rád držím slovo," namietol Hjer.

"A už je to zase tu. Buďte ticho, nebuďte suchár. S takými sa potom nedá."

Hjer mlčal. Premýšľal, aké obrovské šťastie mu umožnilo dožiť sa konca ďalšieho

dňa. Napadlo ho, že by alchymistke navrhol spoluprácu, no vedel, že by na ňu nepristala. Nuž, škoda. Asi sa posnaží nebyť suchárom na vlastnú päsť.

Dhaun sa vyštveral z vody. V jaskyni bol smrad nehodný akéhokoľvek pomenovania na tomto svete či ktorejkoľvek z posmrtných ríší. Navôkol ležali rozhryzené telá vojakov, obchodníkov a koní. Niektoré sa rozkladali, iné pôsobili čerstvo a pár ich dokonca ležala nedotknutá vzadu, v širokom nízkom výklenku.

Hliadkar sa posadil a vydýchol si. Podarilo sa mu beštiu zabiť. Vždy vedel, že sa mu to raz podarí, a predsa svoje pocity nevedel opísať. Zasmial sa pri pomyslení, že v jaskyni beštie je prvýkrát za celý deň v suchu.

Potom začul zvuk. Znelo to ako pípanie akéhosi vtáka a ozývalo sa to z výklenku. Dhaun sa lepšie prizrel a zbadal, že pod hŕbou uskladnených tiel ležia vajcia. Tie teraz praskali a na svet sa drali mladé.

Boli to maličkí theužovia, nie odlišní od bežných zvierat, ktoré už Dhaun videl - jašterice so silnými labami uspôsobenými na štveranie i plávanie a volánom kože okolo krku, ktorú rozprestierali, keď sa cítili ohrozené. Jedno z mláďat ale bolo iné - pokrútené, dlhé

a bledé, s asymetrickou vzorkou na chrbte a mäsitým záhybom miesto prostej koženej plachty.

Dhaun sa snažil to osobité mláďa chytiť, ale ono sa mu poľahky vyhlo a vplávalo do mútnej vody pri vstupe do jaskyne. V tú chvíľu Dhaun pochopil, že jeho snaha bola márna. Netvor bol večný.

SAMOSTATNÉ PRÍBEHY