Tí druhí

Nasledujúci príbeh som plánoval dlho. Predstavuje jednu z postáv, ktoré som rozpracoval pred pár rokmi pri pokuse o napísanie románu. Postava mi celkom prirástla k srdcu a tak som sa rozhodol ísť do jej osobnej minulosti.

Postava je zaujímavá skôr než kladná. Je to celkom... osobitý charakter.

O čo ide? V podstate sa snažím polemizovať s myšlienkou, či niekedy nepochopenie správania či už konkrétnej skupiny alebo jednotlivca nemôže priživovať ohne systémového rasizmu voči danej skupine.

Čoskoro by mohla byť k dispozícii aj anglická verzia.

Za obrázok tradične ďakujem môjmu dobrému kamarátovi Jirkovi Hulvovi, ktorý trpezlivo počúval moje vyprávanie o anatómii nôh.

Taoheor číhal v lese, prikrčený a napätý ako mačka pripravená skočiť. Pomedzi kmene borovíc mal výhľad na karavánu, ktorú sa chystal prepadnúť.

Taoheor letmo spustil zrak z karavány a rozhliadol sa po plytkom svahu. Medzi podrastom videl svojich pobratimov v zbroji. Sedeli či stáli v skryte, nehybní, s rukami buď na oštepoch alebo na bronzových mečoch, zakrivených dopredu ako drápy orla.

Vedľa Taoheora sa ozvalo tiché zasmrkanie. "Ja ti neviem... pozri koľko ich je," namietal Nadžik.

Taoheor skontroloval karavánu. Šesť plne naložených vozov ťahaných volkami sa stále blížilo. Bohatá korisť, ktorej bolo dosť pre všetkých. Potom kapitán zbojníkov venoval pozornosť Nadžikovi. "Všetci ste súhlasili. Teraz je už neskoro brať dané slovo späť."

Nadžik potriasol huňatou bradou v nesúhlase. "Pozri, koľko ich je... vyše tridsať zbrojnošov. Polovica z nich sú neľudia. Toto neskončí dobre. Budeme mať straty."

"A ty sa bojíš?" Doberal si ho Taoheor.

"Mám teraz ženu," pripomenul Nadžik, "a rád by som jej doprial ešte tepla v posteli." Taoheor si odfrkol. Také nezmysly nemal náladu počúvať. On žil pre boj, radosť

a vášeň z neho. Nik, koho dosiaľ stretol, sa mu v boji ani zďaleka nevyrovnal, a tak bojoval a hľadal ďalej, tápal v temnote, aby našiel svoje hranice, no na žiadne nenarazil.

Karavána dosiahla ohyb cesty. Časť ozbrojených neľudí už odskákala dopredu, zaistiť ďalší úsek. To vytrhlo Taoheora zo zadumania.

Mladý kapitán zbojníkov si pritisol ruky k ústam a zahúkal ako sova. To bol signál k útoku. Potom vytasil meč a s Nadžikom po boku sa vrhol vpred.

Ostatní zbojníci v tichosti nasledovali.

Sotva vybehol spod strechy borových vetiev, vrhol sa Taoheor na najbližšieho ozbrojenca. Bol to prostý človiečik brániaci sa oštepom a štítom a len s hrubou čapicou miesto helmy. Taoheor sa rozohnal svojím mečom a hladko mu oddelil hlavu od tela.

Prvá obeť spustila poplach, no Taoheor nevnímal ruch boja, ktorý sa rozšíril po svahu. Sústredil sa na ďalšiu obeť - mohutného nečloveka v prešívanej šupinovej zbroji, ktorý mu zastal cestu. Nečlovek bol pripravený. Namieril na Taoheora oštep. Vzadu z voza jeden

z ľudských obrancov zacielil šíp. A ešte ďalší nečlovek sa rýchlymi poskokmi blížil zboku.

Taoheor prešľapoval zo strany na stranu, zvádzajúc hrot oštepu mimo zamýšľaný smer útoku. Keď lukostrelec vypustil šíp, vrhol sa vpred a stranou od oštepu. Obstúpil nečloveka

a s rozmachom mu preťal väzy. Mohutný strážca sa zviezol na zem.

Dvomi skokmi sa Taoheor priblížil k lukostrelcovi. Zakrivený hrot meča mu zabodol do nechránenej hrude. Strhol ho na zem a rozorval mu brucho.

Druhý nečlovek, vyzbrojený kyjom, sa rozbehol a skočil. Vo vzduchu ešte spravil piruetu, aby dodal úderu viac sily. Taoheor sa jeho rane poľahky vyhol a mečom mu odsekol mocnú nohu v kolene.

Ostatní zbojníci sa podelili do dvojíc a zvádzali boj s ostatnými strážcami. Taoheor pobiehal od skupinky ku skupinke a pomáhal svojim pobratimom. Keď sotva polovica neľudí ostávala nažive, ich veliteľ zapískal a primäl ich k ústupu.

Lukostrelci na vozoch, ak ešte nejaký z nich prežil, prestali strieľať. Boj skončil, oni prehrali a nemienili víťazov provokovať.

So svojimi podriadenými zošikovanými, veliteľ neľudí sa obrátil a hromžil smerom ku zbojníkom: "Vyše tridsať nás bolo... ako ste mohli?!"

Taoheor predstúpil a riekol: "Poznávaš ma?" Vedel, že jeho povesť sa už dostala ďaleko. Čakal, že nečlovek sa naľaká a utečie. Viacerí jeho bojovníci tak už urobili.

Veliteľ zavrčal, sťažka sa nadýchol a sňal si helmu. Hlava pod ňou bola takmer ľudská, no uši mali výrazne prerezané spodné lalôčiky, pozdĺž nosa vyrastali malé kostené výrastky a zošikmené oči sa leskli v sýtom tmavomodrom odtieni.

Nečlovek predstúpil, gestom svalnatej štvorprstej ruky naznačujúc, že nemá zlý úmysel. Jeho kolísavá chôdza sa k nemu nehodila; jeho druh bol zvyknutý sa silnými nožiskami odrážať v ladných poskokoch. "Som Wtamar z Mkeburi, služobník kráľa Marajunu. Mal by som návrh pre Tawhira Zabijaka." Predstavil sa.

Taoheor by možno inokedy odmietol. Mal ešte veľa čo vybavovať - prebrať sa korisťou, prehovoriť Nadžika, aby ostal - no nečlovek ho zaujal. Nebál sa. V očiach sa mu leskla zloba. To je niečo, čo sa naučíte rozpoznávať, keď vám rukami prejde veľa ľudí. "Taoheor počúva návrh," odvetil.

"Hovorí sa, že Taoheor Zabijak ešte nestretol seberovného protivníka. A tak sa sám seba pýtam, či je to tým, že ľudský druh je slabý. Taoheor by mal vyskúšať bojovať s mojimi pobratimami."

"Sám sa neponúkneš?" Utrúsil Taoheor. "Tvoji pobratimovia ma zatiaľ veľmi nenadchli."

Wtamar pokrútil hlavou a vysvetlil: "Taoheor, mám na mysli obchod výhodný pre nás oboch. Navštív ma v Marajune a porozprávam ti viac." Nečlovek hodil Taoheorovi k nohám svoju helmu a dodal: "Toto mi dones. Moji muži strážia západnú bránu i palác a pustia ťa dnu. Budú poznať znamenie."

"Keby ho nespoznali, prebijem sa cez nich," odvetil Taoheor s úškrnom. Zdvihol helmu. Prijal návrh.

Keď Wtamar so svojimi nohsledmi odskákal preč, obrátil prvý medzi zbojníkmi svoju pozornosť na vozy. Ich posádku tvorili ľudia, kupci z okolitých miest. Na jednom z nich popri starom zošúverenom pohoničovi a objemnom kupcovi, ktorému širák zakrýval skutočnosť, že aj jeho vlasy pred Taoheorom ušli kamsi za hory, sedela dievčina. Tvárila sa, akoby jej nevykyslo cesto na buchty. Zoskočila z voza a než sa Taoheor priblížil, prirázovala si to

k nemu a vylepila mu facku.

"Toto sa patrí? Okrádať vlastný národ?" Spýtala sa.

Taoheor jej schytil ruku. Tak mu dala facku ľavicou. Zbojník v nej nečakal takú dychtivosť a ani tak rýchle pohyby. "Sadni si, dievčatko," posmešne ju oslovil, na čo sa dočkal pľuvanca do oka a kopanca do lýtka. Pustil ju.

Tiráda pokračovala: "Počula som o tebe, Taoheor, a nemyslela som si, že taký zlý človek môže vôbec byť! Pozri sa na seba! No nie je ti hanba? Aj tvojho psa prašivý štvrtý vrh má viac cti! Keby to tak videl nejaký z našich posvätných duchov, z čista neba by do teba šmaril blesk!"

Kupec - nepochybne otec dievčiny - sa chytal za hlavu. Bál sa. Myslel si, že už má dni svojho života spočítané.

Taoheor sa pokúsil dievčaťu zakryť ústa. Hryzla ho do ruky. Napokon ho už nebavila a zreval na ňu: "Čo chceš! A prestaň ma tu urážať takým nízkym jazykom!"

Žieňa si odfrklo, založilo ruky v bok a rieklo: "Môj otec má na tých vozoch celé živobytie! Myslíš si snáď, že ideme do Marajunu len tak pre srandu králikov? Cesta je dosť nebezpečná aj bez teba! Potrebujeme zarobiť, nie prerobiť! Takže, láskavo - zošikuj svojich mužov a doprovoď nás, keď už si nám pobil všetky stráže!"

Konečne dohovorila. Teraz bol rad na Taoheorovi: "Milá moja, s mojimi mužmi chránim päť tunajších dedín. Päť naraz, a každá z nich má aspoň jeden či dva krvné spory s ostatnými dedinami! V kuse bojujeme, celú zimu sme si neoddýchli! Potrebujeme nejaký proviant. My to nerobíme z dobra srdca, ale aby sme si aj my zarobili. Máte tú smolu, že akurát vaša karavána je tá, na ktorej sa priživíme." Taoheor pokynul mužom, aby začali vykladať zásoby. Z vozov zbojníci skladali bronzové meče a hroty oštepov, zdobené misy a džbány, jemne opracované pofarbené látky i usne. "V Marajune nie je nič okrem zlata

a drahokamov. Sotva obchod, s ktorým by ste ohrozili celé živobytie."

Deva si obkrúcala prameň hnedých vlasov okolo prsta. Stále sa nebála. "Nechaj nám desatinu," rozhodla napokon. "To sa zmestí na jeden voz. A doprovoď nás."

Taoheor sa zasmial. Beztak už si naplánoval cestu do Marajunu. Nechápal, prečo ho okolnosti tak silno priťahujú tým smerom. Prikývol a pustil mladuchu i s jej otcom z mysle.

Nadžik stál bokom od vozov. Už si nahromadil toľko lupu, koľko uniesol. Mech, ktorý kdesi vyšantročil, sa mu vydúval bronzom a cennými látkami. Stál rozkročmo, pevne rozhodnutý o svojej pravde. Tak to aj Taoheorovi riekol: "Vraciam sa domov, kamarát. Dobre sa s tebou bojovalo a lúpilo, ale cítim, že moje povolanie leží inde."

"Dobre sa maj," pritakal Taoheor a objal priateľa. "Čo plánuješ?"

"Otec je už starý... mal by som po ňom prevziať kovolejárske remeslo."

Taoheor pokrútil hlavou. "Neverím, že by ťa to bavilo."

"A čo ty vieš o kovolejárstve, hm? Ja som s tým vyrastal... a možno... navštív ma

neskôr. Možno ti ukážem divy." So záhadným úsmevom sa Nadžik pobral po ceste preč.

Marajun

"Prečo ťa volajú Zabijak?" Spýtala sa Ďamin a poriadne si odhryzla z jablka. Na kupcovu dcéru mala zvláštne zvyky, alebo sa len pred Taoheorom tvárila čo najprízemnejšie, aby dala najavo svoje opovrhnutie.

Osamotený voz sa rútil cestou vedúcou pozdĺž Srienistej. Taoheor nahradil kočiša, aby mal v rukách liace a mohol zvierať niečo iné ako dievčinin krk. Jej neustále otázky podrývali jeho autoritu a nesmierne ho to štvalo. "Myslím, že si to videla, keď sme prepadli vašu karavánu."

"Bolo tam veľa mužov, ktorí zabíjali, nielen ty."

Taoheor sa v duchu upínal na vidinu prisľúbenej odmeny. Skľudnil svoj hlas

a vysvetlil: "Som zbojník, exulant. Živím sa tým, že bojujem pre tú-ktorú dedinu v krvnej pomste. A som v bojovaní dobrý. Vlastne, ešte som nenarazil na niekoho, kto by sa mi rovnal. Ľudia sa ma na bojisku zľaknú a ujdú, a je to škoda. Preto keď s niekým bojujem, je to na život a na smrť. Chcem v nich prebrať to najlepšie, nájsť protivníka, ktorému postaviť sa by bola výzva."

Ďamin s plnými ústami dodala: "He háh ho hahí... nikdy som nepochopila, prečo sa ľudia z dedín medzi sebou neustále bijú."

"No... oni sa nechcú. Preto si zavolajú a vydržujú pár exulantov. Keď potom jedna strana druhej nejak ukrivdí, exulanti sa bijú medzi sebou miesto toho, aby sa pokračovalo vo vraždení dedinčanov. Tak je stále cesta k uzavretiu prímeria. Ale slúžil som pár hnusákom, ktorí mali v sebe toľko hnisu nenávisti, že krvnú pomstu zbytočne predlžovali a nachádzali stále nové spôsoby, ako druhej strane ublížiť alebo zabiť niekoho z nepriateľskej dediny.

S tými som spravil krátky proces."

"A napriek tomu zabíjaš, keď môžeš..."

"Živí ma to. Keby všetky krvné pomsty utíchli, čo by som robil? Je to zlo, ale hľadám v ňom rovnováhu. Nezneužívam ho... príliš." Taoheor sa na devu zlovestne zazubil. Nemalo to žiadny účinok. Jej tatka už tiež prešla hrôza. Kupec, objemný pán v širáku, že by podoň schoval ďalších dvoch mužov, väčšinu cesty prespal alebo častoval spolucestujúcich historkami zo svojich mladých liet, keď sám bojoval ako exulant.

Zbojníkovi sa úľavou vydýchlo, keď sa úzke údolie roztvorilo ako kvet za rána

a odhalilo širokú planinu, tiahnucu sa tak na dva dni cesty na sever a končiacu v nedohľadne východného horizontu. Srienistá tu vekmi omlela bradlo trčiace zo severného brehu do majestátneho skaliska.

Cesta sa stáčala kol onej skaly, lemovaná tuctami malých dediniek a osamelých sidiel. Struhy prašných ciest sa z hlavnej spojnice týchto krajov so svetom odpájali a mierili na severozápad, do Zlatých vrchov. Odtiaľ pochádzala väčšina bohatstva Marajunu.

Severný, vetrom a mrazom bičovaný svah skaliska odhaľoval mesto obohnané širokou kamennou hradbou podvihnutou hlineným násypom. Hlavnú cestu zahraďovalo palisádou vyčlenené predbránie rozložené dolu na rovinke.

Ešte o kus ďalej, pred palisádou, stáli skupiny nesúrodých domcov. Pri pohľade na ne Ďaminin otec podráždene zafŕkal. Keď prechádzali okolo, skoro pri každom statku sa pristavil a pozdravil tamojších obyvateľov - ľudí.

"Niečo nedobré sa tu deje," hundral si kupec. "Čo som tu nebol, museli všetkých našich vysídliť za hradby."

Ďamin zahmkala na súhlas. "Pozri, to je ujo Navor. Nebýval predtým v tom rozľahlom domisku hneď na úpätí?"

Taoheor sa tváril, že jeho problém to nie je. Pri bráne strážam, dvojici neľudí, ukázal helmu. Pustili ho ďalej a povedali mu, kam má ísť - hore do kopca, do paláca.

Ďamin s otcom sa rozlúčili. Povinnosti ich ťahali dolu do kupeckej štvrte. Taoheor, sám obklopený stovkami a tisíckami bytostí nie jeho vlastnej rasy, sa začal štverať do kopca. Míňal rady malých prstených domcov s vysokými strechami. Vyššie prechádzal okolo väčších a luxusnejších sídiel na kamennom sokli, často ohradených. Na samom kraji zrázu trónil palác, veľký dvojkrídly dom so širokými schodmi.

Taoheor sa odvrátil a rozhliadol. Výhľad mu vyrazil dych. Na sever, priamo oproti, zazrel masív ľadovca, ako si derie cestu ponad vrchy. Tu bol koniec sveta tak, ako ho poznal.

Stráže opäť vpustili cudzinca dnu. V ich sprievode vstúpil do trónnej siene, kde na drevenom prestole sedel nečlovek odetý v hrubej kožušine i najjemnejších látkach, so zlatými gombíkmi všitými do kožucha, pozláteným opaskom i jagavou korunou, z ktorej sťa riečne pramene stekali v retiazkach ozdoby a prívesky. Marajunský vladár sa predstavil ako Derchim a gestom rozpažených rúk privítal Taoheora pod svojou strechou. "Dopočul som sa, že ťa máme očakávať. Jeden z mojich poddaných ťa vraj presvedčil, aby si svoje schopnosti prepožičal našim službám."

"To... nie je celkom tak," opravil ho Taoheor. "Len som vám doviedol karavánu."

"Istotne," odvetil vladár nonšalantne, "a beztak som presvedčený, že nájdeme spoločný záujem."

"Ak máte prácu, dajte mi ju, a potom mi dajte odmenu. To je celé," trval na svojom človek. Nemienil sa tu zaplietať do politiky ani ostávať dlhšie, než bolo nevyhnutné. Múdry bojovník vedel, kedy musí ustúpiť, aby nemal odkrytý chrbát.

"Mám pre teba dosť práce na roky a roky," priznal nečlovečí kráľ. "Potrebujem poistku, ktorá by mi umožnila vyvážať naše bohatstvo do okolitého sveta bez strachu

z banditov. Neviem si predstaviť lepšiu poistku, než najať najkrutejšieho a najlepšieho z nich."

"Ja nebudem bojovať proti vlastnému druhu," namietol Taoheor.

Derchim si sadol späť do svojho kresla. "Nehovorím, proti svojmu druhu. Aj my v Marajune upotrebíme ľudí. Ste naši dôležití susedia, zásobíte nás osivom i zrnom, keď nadíde ťažký rok. Skrotili ste osly a kone a my mienime oboch využiť.

No ak chceš ľahšiu a časovo nenáročnejšiu úlohu, môžem ti takú poskytnúť. Ďaleko na východe, pri prameňoch Srienistej, ovláda jeden z mojich kmeňov vzpurný náčelník. Nauč ho poslúchať a bohato ťa odmením."

"Premyslím si to," odkývol Taoheor. "Dám vám vedieť v najbližších dňoch."

Derchim prikývol a prepustil ho zo svojej prítomnosti. Taoheor rád odišiel. Stráže ho vyprevadili na dvor, kde sa mohol kochať výhľadom. Tam ho našiel Wtamar.

"Kráľ nevie uzavrieť výhodný obchod, tak je," Posmešne riekol nečlovek miesto pozdravu.

"Pre neho je to výhodné. Pre ostatných... na tom mu nezáleží," odvetil Taoheor. Jemu samému na tom pramálo záležalo.

Wtamar sa uchechtol. Vzal Taoheora za ruku a zaviedol ho z nádvoria cez dlhé rúbené palácové chodby zdobené výjavmi neľudí pri love do zadných, súkromných komnát. Tam ho usadil do kresla na balkóne s výhľadom na zráz s riekou Srienistou a jej údolím. Wtamar ponúkol hosťa jablčným muštom a sám si bez váhania nalial do dreveného pohárika. Usadil sa a riekol: "Ja mám na starosť kráľovu bezpečnosť."

"Robíš to otrasne. Pustíš mu do komnát cudzinca, sotva prišiel do Marajunu," odvetil Taoheor.

"Pustím si, koho chcem, a kedy chcem," namietol Wtamar. "Odmietnem prístup takisto tomu, komu chcem. Za dverami čaká šestica strážcov v najlepšom brnení. Môžu ťa sotiť z balkóna. Stačí aby," Wtamar vytiahol zo širokého rukáva róby malý zvonček. Zazvonil, dnu ihneď vstúpilo šesť neľudí. Než sa Taoheor spamätal, schytili ho pod krk

a prehli cez zábradlie, "som zazvonil."

Človek sa zasmial. "Počúvam návrh!"

Wtamar vo svojej reči niečo povedal strážcom a tí Taoheora usadili nazad do kresla. Potom sa nečlovek obrátil k hosťovi: "Nuž... ako som vravel, zodpovedám za kráľovu bezpečnosť. Nebezpečie je nielen vonkajšie - vy, exulanti a iná zberba, ale aj vnútorné - mocní šľachtici, ktorí by radi zasadli na kráľovo miesto. Jedným z nich je onen vzpurný náčelník kdesi na druhom konci našej ríše. Ale ten je ďaleko. Mňa viac trápia muži, ktorí kontrolujú doly v Zlatých vrchoch. Nie sú ani dva dni jazdy odtiaľto. Osobitne ma zaujíma jeden. Wkaghun z Mkeburi, môj bratranec."

"Chceš ho zabiť, aby si mohol získať jeho panstvo?" Domyslel sa Taoheor.

"Áno. Samozrejme, v mene ochrany kráľa. Wkaghun má silnú pevnosť, na dobytie ktorej by som vyplytval mnoho mužov. Ale jeden schopný človek, jeden najatý vrah... by mohol ušetriť čas i prostriedky."

Taoheor pamätal na zvonček, ktorý sa teraz velebil na opierke Wtamarovho kresla. Opatrne prikývol a vyčítal si, že sa do takého podniku nechal zatiahnuť.

Najkrajšie obrady v Marajune sa konali v Dbasuriho háji na severozápadnom úpätí, na úrovni zvanej Dolný okruh. Tu mestské hradby objímali široký pás pomerne rovnej zeme

a doň sa zmestili stromoradia košatých stromov vedúce ku skale vyčnievajúcej zo zeme.

Kameň ošľahali dažde mnohých stáročí a Dbasuri sám si ho poznamenal početnými zásahmi bleskov. Tu jeho kňazi obetovali. Whaldun, najvyšší kňaz hromovládneho boha, bol nadaný rečník i predvádzač. Wtamar si jeho predstavenia, ako to pre seba nazýval, vždy užíval.

"Tak za dávnych čias, víťaz nad neporiadkom prvotného stvorenia, Dbasuri ustanovil kráľovský úrad. A ustanovil ho na neľudí, aby starali o jeho víťaznú záhradu," proklamoval kňaz na záver svojej reči. Jeho hlas sa vznášal a klesal v melodickom rytme. Zbor nižších kňazov pritom kľačmo opakoval: "Prosíme o jeho dobrodenie."

"Nech táto obetina poteší Dbasuriho a pomôže udržať poriadok sveta," zanôtil veľkňaz a podriadení, ako i zhromaždený dav predných obyvateľov Marajunu, v bázni opakoval: "Prosíme o jeho dobrodenie."

Niektorí bohovia si svoju poživeň brali v ohni, iní vo vode či v hlbinách zeme. Iných kŕmili, ako to bolo so zlatým hadom. Dbasuri si vždy bral nahromadené jedlo v búrke. Košíky s jedlom, bronzovými predmetmi a hlinenými obradnými figúrkami sa kopili na úpätí vyčnievajúcej skaly. Veľkňaz napokon dospieval a odvrátil sa. Obrad skončil.

Ľud sa začal rozchádzať, no Wtamar ostal. Pokynul nižším kňazom, aby aj oni odišli. Toľko autority si už za pár rokov vo svojom postavení stihol vybudovať.

Veľkňaz Whaldun spoznal Wtamara a podišiel k nemu. Wtamar ho predbehol otázkou: "Ako sa vám býva v novom domci?"

"Príjemne," odvetil veľkňaz s rozpačitým úsmevom. Nikdy nevedel, čo si o úlisnom Wtamarovi má myslieť, no snažil sa to nedať najavo. S nebezpečnými ľuďmi bolo dobré

vychádzať. "Je to veľmi priestorný dom a moja dcéra a jej dietky sa v ňom zdržiavajú radi. Asi vám dlžím poďakovanie."

"Je to len prirodzené. Dostali ste, čo ste si zaslúžili."

"Ako mnohí iní?" Opáčil Whaldun. "Mám na mysli tých ľudských kupcov." "Šmochtoši boli kráľovi bližšie, než by byť mali. Nebolo to prirodzené a bolo treba

tomu urobiť prítrž."

Whaldun sa zasmial. "Ale boli neškodní. Jeden by si bol pomyslel, že vám ľudia niečo

spravili."

Wtamar pokynul veľkňazovi, aby sa prešli hore-dolu hájom. Boli sami a myšlienky

lepšie plynuli pri chôdzi, ako pri nehybnom státí. Priznal: "Nič mi neurobili, našťastie. Moji rodičia ma držali od nich pekne ďaleko, a som za to rád."

"A predsa ich nenávidíte."

"Berú vplyv našej šľachte. Obrábajú pôdu, na ktorej by sme mohli byť my. Okrem toho sú slabší a pomalší. Nevidím jediný dôvod, ktorým by nám boli užitoční. A tak nie je ani dôvod, aby sme si ich vydržovali."

Kňaz namietol: "Dbasuri ich nechal na svete, a predsa ich mohol všetkých vykynožiť. Prečo tak asi urobil?"

Wtamar aj tú poznámku odbil suchým smiechom: "A nemôže byť boh omylný? Pozrite sa na nášho dobrého pána kráľa. Aj ten sa snaží, čo to ide, a predsa Marajun neovláda poriadne ani územie, ktoré si nárokuje. Udržať poriadok vo svete je ťažká robota. Všetci k nej musíme nejak prispieť."

Kňaz pritakal, hoci si myslel svoje. "Páčila sa vám kázeň?" Spýtal sa, snažiac sa odľahčiť rozhovor.

Wtamar sa však chopil príležitosti a prešiel k veci: "Veľmi, áno. Domnievam sa, že by ste si za ňu zaslúžili malý prídavok."

"Len za tú jednu?" Podpichol ho veľkňaz.

"Samozrejme, za mnohé. A nebojte sa, myslím to úprimne." Wtamar načrtol svoj plán: "Videl som pod Dbasuriho kameňom mnohé pekné veci. Šperky, hračky pre vaše vnúčatá, dobré kusy mäsa, ktoré nebudú nikomu chýbať. A ja mám v meste pár ľudí, ktorí mi, napriek všetkej ich ľudskosti, môžu prísť vhod."

Vražda v Mkeburi

V celom Marajune by sa človek, ba ani nečlovek, nedopátral koňa či osla. Tých pár zvierat, čo Taoheor videl, slúžilo sedliakom a remeselníkom na prenášanie nákladov. Vydal sa na cestu do Mkeburi peši.

Pred mestskou bránou sa zbojník zastavil a zamyslel. Nohy ho ťahali preč, no hlava sa mu uberala cestičkou do obchodníckej štvrte. Keď už si dal toľkú námahu s dopravením Ďamin a jej otca až do Marajunu, dúfal, že sa im vodí dobre.

Cesta ku Zlatým vrchom bola rovná a široká. Viedla údolím jedného z prítokov Srienistej a sama sa kľukatila pomedzi dedinky a borové háje. Na cestu sa, tobôž peši, podujímal málokto. Taoheor sa preto nemusel báť, že by niekto jeho zámer odhalil. Za celý deň sotva stretol živú dušu a tých pár neľudí sa hnalo na psích záprahoch a cudzincovi nevenovali pozornosť.

Jedna výnimka však Taoheora postretla na druhý deň zrána. Zastavil pri ňom nečlovek statného rozpoloženia a širokých pliec s rovnými, dlhými vlasmi úhľadne sčesanými. Taoheor by ho bol považoval za vojaka, nebyť honosných pestrofarebných šiat. Nečlovek šiel na záprahu sám a nebol ozbrojený.

"Dobrý," pozdravil pohonič pešieho. "Kam máte namierené?"

"Do Zlatých vrchov," priznal Taoheor.

"To vidím. Ale človeka som jakživ na tejto ceste nestretol. Bol by som si myslel, že sa

pri vás každý pristaví a bude na vás gániť."

Taoheor len mykol ramenami.

Nečlovek pokračoval: "Ja mierim do Mkeburi. To je najbližšie väčšie sídlisko. Mám

tam sľúbený nejaký tovar na revanš."

Taoheor otáľal s odpoveďou. Nechcel zapriasť rozhovor, no šiel osamote väčšinu dňa

a po ostatnom týždni mu začínala chýbať spoločnosť. Dokonca mal dojem, že si v hlave vytvoril slabý hlások, napodobňujúci Ďaminine všetečné otázky. Aby sa zbavil nudy, rozhodol sa odpovedať: "Nevyzeráte na obchodníka. Neveziete žiaden tovar."

"Idem po tovar. Pomohol som miestnemu predákovi a mám si k nemu prísť po odmenu."

Taoheor neveril na šťastné náhody. Bolo príliš podozrivé, že by mu len tak osud prihnal natoľko užitočnú osobu. Nadôvažok obchodník dodal: "Hej, poďte so mnou. Budete tam rýchlejšie. A môžete využiť pohostinnosť môjho známeho. Človek v týchto končinách, to sa naozaj len tak nevidí!"

Zbojník naveľa prikývol a nasadol na psí záprah. Obchodník popohnal zvieratá do behu a než sa jas slnka celkom rozplynul, dohnal ich ku skupine dedín učupenej pod mohutnými svahmi zarastenými ihličnanmi. Vrchy pripomínali ležiaceho obra skameneného uprostred nádychu.

Ako ruka onoho obra vyčnievalo spred vrchov niekoľko osamelých kopčekov. Na najvyššom a najrozsiahlejšom trónil pod sutinovým svahom a obsidiánovým vodopádom malý hrad. Dve užšie strany strážili robustné veže a medzi nimi obkružoval nádvorie

s palácom a niekoľkými menšími stavbami obvodový múr. Z oboch strán vchod strážili basreliéfy nečlovečích postáv. Najvyššie z nich, s korunami pripomínajúcimi korunu borového stromu, súdili iné a pobíjali ich bleskami a telá nechávali napospas obrovským hadom. Boží súd, uvažoval Taoheor. Smiešna predstava, zahundral si.

Obchodník si toho všimol a vysvetlil: "Nesmej sa majestátu nášho kráľa. Jeho predchodcovia vlastným umom zjednotili kmene v okolí Marajunu. Kráľ má moc súdiť všetkých, lebo si podrobil všetkých. Od neho pochádza všetka pozemská moc."

"Hovoríš, akoby kráľ bol niečím viac, ako jedným z vás."

"On predsa je!" Nástojil obchodník. "Aj jeho meno začína na dé, tak ako mená našich bohov. Kráľ sa k nim svojim majestátom radí. Keby bol prostý nečlovek, jeho meno by začínalo na wé."

"Videl som ho a prišlo mi, že by krvácal pomerne ľahko," zachechtal sa Taoheor. Potom si uvedomil, že možno tým o sebe prezradil príliš a už bol ticho.

Obchodník ustajnil psy pri jazierku pod hradným kopcom. Potom zaviedol Taoheora priamo do pevnosti. Stráže na hradbe dvojicu spozorovali a ich príchod oznámili pískaním. Dolu na nádvorí sa zhromaždilo osadenstvo.

Taoheor podvedome hľadal uníkovú cestu. Videl, že do pevnosti vedie len jediný vstup, bránou v jednej z veží. Hore na hradbu viedli dvoje schody, každé na jednej strane pevnosti. Zvnútra sa k vysokej obvodovej hradbe tisli maľované domce so strechami

z drevených šindľov. Aj tu výzdoba stien odkazovala na príbehy späté s kráľovskou mocou a zjednocovaním kráľovstva.

Ako svedčili maľby, hostia sa mali domácemu pánovi pokloniť. Taoheorov sprievodca tak urobil. Predstavil sa ako Warsim a potom uviedol svojho spolucestujúceho: "Tento človek sa volá Tawhir a hovorí, že má správu od kráľa."

Taoheor zbadal Wkaghuna ihneď. Ako jediný spomedzi zhromaždených drábov nemal žiadne brnenie a sudovité brucho svedčilo o záhaľčivom živote. Exulant si pomyslel, že je to škoda. Nečrtala sa mu v Mkeburi nádej na dobrý súboj.

"No, čo mi chceš povedať?" Spýtal sa tučný nečlovek.

Taoheor už mal naporúdzi zámienku: "Váš kráľ odkazuje, že potrebuje viac mužov na ťaženie na východ. Očakáva tuhý odpor."

Wkaghun odvetil: "Premyslím si to." Gestom ruky prepustil Taoheora a odoberal sa z dvora do svojho domca, väčšieho a majestátnejšieho, než boli ostatné.

Zbojník nemienil svoju korisť len tak nechať odkráčať. Skúsil to inak: "A ešte... mám správu od vášho bratranca. Wtamara. Vravel, že vám ju mám predať medzi štyrmi očami."

Wkaghun sa zarazil. "Akú správu?" Vyzvedal.

"Je to rodinná záležitosť," riekol Taoheor. Na jeho vlastný údiv, odpoveďou mu bol výsmech.

"Wtamar by nikdy neposlal dôležitú správu po človeku," vysvetlil Wkaghun. "Veď on ľudí odjakživa nenávidel. Ty sprostý šmochtoš! Načo si sem prišiel?"

Taoheor sa snažil nájsť ďalšiu pádnu výhovorku, no žiadna mu nechodila po rozume

a Wkaghun zatiaľ šikoval svojich mužov a kázal im, aby sa ho chopili. Nuž zbojník vyrazil do boja.

Neľudské stráže neboli pripravené na taký prudký útok. Väčšina z nich sa nestihla ani prestať škrabať v nose, keď sa Taoheor prerútil vôkol nich, zabíjajúc tých, čo mu stáli v ceste.

Wkaghun sa spamätal prekvapivo rýchlo na svoje rozmery. Pochopil odpoveď na svoju otázku a trielil hore po hradobných schodoch a do jednej z veží.

Taoheor vedel, že ho nemá šancu dobehnúť. Nečloveka ladne poskakujúceho v plnej rýchlosti by snáď dohonil iba kôň. Korisť zahnaná do kúta však nemá kam ujsť. Taoheor vyšiel hore schodami a utekal za ním. Aj on sa musel ponáhľať. Nechcel riskovať, že by mu niektorý z drábov zapichol oštep medzi lopatky.

Schody vo veži, kde sa Wkaghun schoval, sa krútili smerom hore i dolu. Taoheor bez rozmýšľania vybehol hore a na svoje potešenie zistil, že ani miestny pán nepobral najviac rozumu. Skrýval sa tam, skrčený v rohu strielne. Zbojník ho podrezal.

So splnenou povinnosťou sa Taoheor pobral nazad. To sa už stráže stihli spamätať. Zbojníka dobehli vo chvíli, keď už svojmu pánovi nemohli pomôcť. Taoheor ich rýchlymi pohybmi meča zatlačil na schody. V úzkom priestore mal nad neľuďmi a ich oštepmi

s mečom výhodu.

Rozumnejší z drábov ustúpili na hradbu. Tí naivnejší vykrvácali na schodoch.

Na obvodovej hradbe sa dostal do nevýhody Taoheor. Zbrojnoši naň číhali z oboch strán. Zoskočiť dolu nemohol; hradba bola dosť vysoká na to, aby na ňu nevyskočil ani nečlovek, a človek skáčuci dolu riskoval, že si zlomí nohu.

Ďalšou neznámou bol obchodník, ktorý Taoheora priviezol. Z nádvoria zmizol. Zbojník očakával, že tam bude ešte stále stáť, vrastený ako dub od strachu.

Taoheor si vybral pre ďalší útok pravú stranu no rýchlo prišiel na to, že vpred cesta nevedie. Dvaja strážnici s oštepmi stačili na to, aby mu na úzkom múre neposkytli priestor na priblíženie.

Zbojníkovi svitla nádej, keď si uvedomil, že domce pod ním, obkružujúce nádvorie, majú odolné drevené šindle. Zoskočil na jednu z nich a po vysokých štítoch sa snažil prebehnúť ku schodom.

Tam narazil na obchodníka. Teraz však cestovné šaty a plášť skrýval bronzový pancier. Marajunec ich musel vziať niektorému z padlých pobratimov. Narozdiel od strážnikov nestrácal čas oštepom; rovno tasil úzky bronzový sekeromlat.

Obchodník sa znovu predstavil: "Som Warsim z Marajunu a som najlepším bojovníkom nášho dobrého pána kráľa!"

Taoheor nemal čas na reči a úprimne pochyboval, že ktokoľvek schopný by ich mal. Zaútočil s rovnakou obratnosťou ako už skôr, mieriac na tvár a odkrytý krk. Warsim ale včas uskočil na priľahlú strechu a z nej sa zniesol na schody pred Taoheorom.

Exulant sa musel obrátiť. Strážnici z hradby ho už-už dobiehali. Taoheor iba so šťastím prebehol dĺžku ich oštepov. Jedného sotil z hradby a druhému odsekol ruku. Potom zoskočil späť na šindľovú strechu a čakal, či si niekto trúfne za ním. Dvaja ďalší spravili túto chybu. Na nerovnom povrchu sa ocitli nad Taoheorom, ktorý im poľahky odsekol nohy.

Toľké sekanie si začalo vyberať daň na meči. Začal sa mierne ohýnať do strany

a ostrie sa stupilo a vyzubilo. Taoheor vedel, že nemá veľa času. Z okraja strechy zoskočil na nádvorie a utekal k bráne.

Warsim ho dobehol. Preskočil exulanta a znovu mu zahatal cestu. Spýtal sa: "Ak si taký dobrý, prečo utekáš?"

Taoheor by mu najradšej vykričal do tváre, že s vyzubeným mečom bojovať nebude, ale to by ho rozptýlilo. Pokúsil sa vynútiť si od súpera útok a vyhnúť sa mu, no Warsim nenaletel. Miesto toho trpezlivo čakal, kým chybu urobí Taoheor.

Exulant strácal trpezlivosť. Miesto medzi lopatkami ho svrbelo a začínal sa báť. Múdrejší muž to mohol predvídať a pokúsiť sa vylákať neľudí na otvorený priestor, kde sa dalo lepšie manévrovať.

Nemajúc inú možnosť, Taoheor sa pokúsil vykryť mečom úder, kým prebehol okolo Warsima. Nevykryl ho dosť dobre. Sekeromlat ho udrel do boku a vyrazil mu dych.

Taoheor sa zapotácal, zanadával si, ale bežal ďalej. Nemohol ísť rovno - vedel, že neľudia by ho dobehli. Radšej obehol kopec tesne pod hradbou a zamieril do lesa na odvrátenej strane.

Warsim ho neprestával prenasledovať. Pri každom druhom kroku sa Taoheor musel obracať a uhýnať ranám sekeromlatu. Nemalo zmysel brániť úderom takej zbrane - ako nečlovek skákal a rozháňal sa zbraňou, každý ďalší úder bol silnejší než predošlý.

Taoheorovou spásou sa stal nerovný terén v lese pod kopcom. Warsimovi sa postavil na príkrom svahu, na ktorom sa sám ledva udržal na nohách. Nečlovek zle doskočil, minul sa úderom a spadol rožkatým nosom napred do podrastu. Taoheor ho pristúpil a otočil.

"Môžem to urobiť rýchlejšie alebo pomalšie," hrozil exulant. "Povedz mi, kto ťa poslal. Wtamar?"

Warsim prikývol.

"Prečo?"

"Chcel mať poistku... ak by sa ti nepodarilo zabiť jeho bratranca, chcel mať na mieste

schopného muža, ktorý dokončí úlohu. A inak..."

"Si ma mal zabiť," dokončil Taoheor. Rozohnal sa, no nečlovek využil šancu a strhol

ho k zemi. Chvíľu spolu zápasili. Warsim sa snažil Taoheora dokopať a človek sa snažil udržať na jeho hrudi, aby mu v tom zabránil.

Taoheor si udržal v rukách svoju zbraň, Warsim svoju stratil. Dolu pod svahom exulant uštedril marajunskému vojakovi pár dobre mierených rán a omráčeného ho podrezal. Zdalo sa, že stráže Mkeburi dôverovali Warsimovi alebo sa báli nebezpečného súpera

prenasledovať. Taoheor chvíľu čakal, no nik si poň neprišiel. Pozrel na svoj dokrútený a vyštrbený meč. Teraz by ním už neprerezal ani starú handru.

Ďamin nevedela obsedieť a od momentu, čo zosadla z vozu sa tešila, až si prejde mesto. V obchodníckej štvrti pomohla otcovi zoskladať tovar na štyri rohože, ktoré si prenajali v jednom skladisku, dlhej, niekoľkokrídlovej stavbe. Takých tu stálo niekoľko

a bludisko uličiek medzi nimi dotvárali menšie domky miestnych obchodníkov a strážnikov. Psie karavány i ťahané káry z východu a severu tu počtom vysoko predčovali oslíky a kone prichádzajúce zo západu. Skladiská v sebe skrývali bohatstvo uchvacujúce každý pohľad. Hory drahokamov sa striedali so zlatými prútmi uloženými v kameninových vázach

a bronzovými kyrysmi, náholenicami, prilbami, čašami a misami. Z dedín sa sem zvážalo na desať druhov koreňovej zeleniny a vrecia prosa.

Mladú devu to mohlo zaujať prvý či druhýkrát, no teraz ju viac trápila neprítomnosť ľudí. V celom skladisku bola ona a jej otec Taosneor jediní.

Starý obchodník si všimol, že je jeho dcérka nepokojná. "Sám z toho nemám dobrý pocit," kvitoval. "Hlavne nikam nechoď. Popýtame sa Wahkema a podľa toho sa zariadime."

Wahkem bol starý známy, miestny felčiar, u ktorého Taosneor s dcérkou zvykli prespávať. Hostí privítal so srdečnosťou inde v jeho meste nevídanou. Najprv hostí ponúkol obedovou polievkou, než sa dal do ťažkých rečí: "Od vlaňajška sa toho zmenilo dosť. Mali sme tu nejaké... nepríjemnosti. Ľudia vyšli do ulíc a zabili pár našich. Tak sa kráľ rozhodol pre našu bezpečnosť všetkých vysťahovať za mesto."

Taosneora hneď napadlo, či za to nemôže nejaká banda exulantov, ale Wahkem to poprel. "Boli to miestni," trval na svojom. "Hlavne bohatí obchodníci."

Ďamin sa v tú chvíľu vytratila do ulíc, využijúc zaujatie svojho otca a jeho nečlovečieho hostiteľa.

Deva nedbala na otcove rady. Bola mladá a rada sa rozprávala s ľuďmi. S hlavou hore zamierila na svoje najobľúbenejšie miesto, psí trh.

Kus za skladiskami stáli výbehy pre psy, oddelené po čriedach jednotlivých kupcov. Ani tu nestretla Ďamin jediného človeka. Miestni na ňu zazerali, akoby im niečo urobila. Pamätala si Marajun omnoho prívetivejší.

Každé veľké mesto má stráže a aj v Marajune obchádzali patroly. Jedna taká narazila na Ďamin. Vojak, aj na nečloveka vysoký, no inak chudý ako borová ihlička, sa na ňu hneď oboril: "Čo tu robíš, šmochtoška? Migaj do svojej dediny!"

Ďamin sa bránila: "Som tu s otcom, kupcom. Nie sme odtiaľto. Sme tu len na pár dní a nebudeme robiť problémy."

"A čo robíš na psom trhu? Chceš si kúpiť psa?"

"Len ich mám rada," odvetila deva.

"Možno ich chce zožrať," dodal ďalší z vojakov a celá skupina sa zasmiala.

Ďamin pokrčila ramenami a šla ďalej. Vojaci za ňou kričali, že huňatejší chutia lepšie. Ľudská deva nestačila ujsť ani dvadsať krokov, keď ju okríkol iný hlas: "Hej! Chyťte

ju! Musí patriť k nim!"

Ďamin sa obzrela. Videla vojakov z patroly skáčucich za ňou. Spanikárila a dala sa na

útek. Psy sa rozbrechali a do huriavku sa pridali nadávky ich majiteľov.

Vojaci boli rýchlejší, než ľudská žena. Dobehli ju a aby ju zastavili, jeden z nich ju

zhodil na zem a pristúpil jej nohu, až ju zlomil. Ďamin zrevala bolesťou. Pár psov zaskučalo, iní brechali ešte viac, akoby s ňou súcitili.

Vojaci ju zdvihli a ukázali tomu, čo kričal. Bol to kňaz, odetý do najjemnejších látok a so smiešne vysokou baranicou na hlave. "Áno, to bude ona," potvrdil. "Odvteďte ju Wtamarovi. Bude u felčiara na dolnom okruhu."

Vojaci vzali Ďamin medzi seba a nešetrne s ňou odskákali, kam im kňaz povedal.

Wahkemov dom teraz obkľučoval celý kordón vojakov. Patrola vstúpila dnu. Za kuchynským stolom ešte stále sedeli Wahkem a Taosneor. Medzi nimi sa uvelebil Wtamar. Zaškeril sa, keď uvidel Ďamin.

"Táto chcela ujsť," riekol veliteľ patroly.

"Tak to máme. Ďalší dôkaz nepotrebujeme," odvetil Wtamar a obrátil sa k Taosneorovi. "Stále zapieraš, že ste pobrali obradné jedlo z chrámu?"

"Samozrejme!" Pajedil sa kupec. "Načo by sme kradli jedlo? Wahkem by nás pohostil."

"Každý predsa vie, že vy ľudia neveríte na našich bohov. Nič vám nie je sväté. Nie je ani dôvod sa pýtať, prečo by ste také barbarstvo vykonali - nik iný by to nespravil!"

Taosneor zmenil taktiku: "Čo po náš chceš? Zlato? Tovar zdarma? Nestačilo, že nás olúpili zbojníci a ty sám si zutekal kade ľahšie?"

"Nič, čo máš, nemá pre mňa cenu, človeče," odvetil Wtamar. Potom sa spýtal vojakov: "Kde ste ju našli?"

"U psov," odvetil veliteľ patroly.

"Dobre, dobre." Wtamar sa krátko zasmial. "Počkáme na správy z Mkeburi. Až bude Taoheor mŕtvy, hodím vás psom. Aspoň dovtedy poriadne vyhladnú."

Taoheora čakal bolestivo pomalý návrat do Marajunu. Zbojník sa nevedel dočkať, až sa mu Wtamar dostane do rúk. Lámal si však hlavu s tým, ako ho zabije. Holými rukami to pôjde ťažko. Svoj dobitý meč si ponechal. V najhoršom prípade ním mohol niekoho umlátiť. Cestou sa ho snažil narovnávať a ostriť, no vykresal zo zbrane len záblesk jej niekdajšieho života.

K marajunským bránam sa Taoheor dopotácal predpoludním. Pozrel sa na seba - nevyzeral najlepšie, a to sa ráno umyl v potoku. Šaty si dotrhal pri súboji s Warsimom.

Stráže pri bráne prišelca spoznali už zdiaľky. Bez problémov a otázok Taoheora pustili ďalej. Jeden zo strážnikov sa k nemu naklonil a riekol: "Mal by si ísť najprv za svojimi priateľmi. Sú u felčiara na dolnom okruhu. Dáš sa cestou do obchodníckej štvrte a nájdeš dom pomaľovaný kvetmi."

Človekovi prišlo podozrivo príhodné, že by k bráne postavili muža schopného predať mu odkaz. Domnieval sa však, že z akejkoľvek pasce ľahko vybŕdne, keď už o nej vie. Vypočul si teda radu a šiel k felčiarovmu domu.

Pred domom stálo hneď niekoľko stráží. Kým dvaja ozbrojenci trpezlivo čakali po stranách dverí, ich šiesti kolegovia sa vášnivo dohadovali s davom miestnych obyvateľov, ktorý sa na mieste zročil.

Taoheor netušil, čo sa deje, no mal sa na pozore. Potom ho ktosi z davu zasiahol jablkom do tváre. Exulant sa nahneval a vpochodoval do domu.

Dnu sedel obchodník Taosneor so svojou dcérou. Ďamin ležala na lavici opretá otcovi o bok. Domáci pán nervózne kráčal z predsiene do hlavnej miestnosti a nazad, kým

z podkrovia, kde sa spalo, zneli vzlyky detí a chlácholivý hlas mamičky.

"Nechoď sem! Choď preč!" Skríkla Ďamin, len čo návštevníka uvidela.

"Tiež ťa rád vidím," odvetil Taoheor a uškrnul sa.

"Nie, ty idiot! Choď preč, inak nás zabijú... Ach, už je asi beztak neskoro..." Deva

lamentovala a mnula si tvár.

Exulant si sadol na lavicu naproti nim. "Vysvetlíte mi, čo sa deje?"

Taosneor riekol: "Náš spoločný známy, Wtamar, ma krivo obvinil z kradnutia v

chráme. Rozniesol tú zvesť po celom meste. Videl si ten dav vonku? Chcú nás zlynčovať." "To je zmilovanie," dodala Ďamin. "Wtamar nás hodí psom, len čo ťa zabije." Vtom sa dvere otvorili a dnu vošiel Wtamar. Mal na sebe plnú plátovú zbroj a za

opaskom bronzový sekeromlat. Z pier mu vyvstával zlomyseľný úškrn. Pozdravil každého prítomného a sadol si na stoličku, na čestné miesto za vrchstolom.

"Nie aby ťa napadli neprístojnosti," riekol Taoheorovi a z rukáva vytiahol zvonček. Dal ho na stôl. "Je to tu pomerne stiesnené a von čaká dosť mužov na to, aby ťa rozsekali na kusy."

Taoheor mal vlastné otázky, na ktoré chcel vedieť odpoveď, ešte než sa kupec spýtal, prečo ho Wtamar zradil. "Zdieľal si môj dom a moju pohostinnosť! Naučil som ťa náš jazyk! Dlžíš mi vysvetlenie!" Dobiedzal Taosneor.

"Si človek, nedlžím ti nič," odvetil Wtamar. "A si hlupák, že si sa nechal len tak využiť."

"Aj mňa si využil, pravda?" Dostal sa k slovu Taoheor. Wtamar vysvetlil: "Dúfal som, že zahynieš pri útoku naň." "Ale prečo?" Lamentoval Taosneor.

Ozvala sa Ďamin: "Otec, on nenávidí ľudí."

"Ste bezcenní," potvrdil kráľovský dôverník. "Nemôžete sa s nami páriť. Aký význam teda máte? Len zaberáte miesto v úrodnejších krajinách, ktoré by mohli byť naše." Wtamar si uvedomil, že možno povedal viac, než chcel, a zarazil sa.

"Chcete nás usvedčiť zo zlých činov, aby ste poštvali kráľa a celý Marajun do vojny proti ľudstvu," dopovedala deva.

Wtamar pritakal. "Potreboval som len dôkaz spojenia medzi Taoheorom a vami dvoma. To utvrdí miestnych v presvedčení, že všetci ľudia sú medzi sebou dohodnutí a chystajú sa na nás. Máme také porekadlo: strach ženie lepšie ako bič."

Ďamin si odfrkla. Bolo na nej vidieť, že má bolesti, no nedávala ich najavo. "Skvelé. Už len treba dúfať, že aj kráľ je hlupák, nemám pravdu?" Riekla.

"Kráľ... kráľa presvedčím váhou argumentov. Naša ríša sa potrebuje šíriť. A kam inam? Na sever, kde je zima a pusto? Na juh, do hôr? Na východ, kde za prameňmi Srienistej je len púšť? Alebo k vám, na úrodné roviny?"

"Ale... Ja som ti veril! Prečo... ak nás tak nenávidíš, prečo si ku mne šiel? Prečo si sa u mňa učil náš jazyk a cestoval so mnou?" Nerozumel kupec.

"Potreboval som vás predsa navnadiť, aby som vás mohol využiť," odvetil Wtamar. "Hlavne exulanta. Vedel som, že bez pár exulantov sa môj plán nezaobíde. A keďže sú to takí tupci, že moju reč sa nenaučia, nemal som inú možnosť. Navyše mi to dalo príležitosť spoznať nepriateľa."

Taoheor využil okamihu nepozornosti a ľavicou chmatol zvonček. Jeho politika nezaujímala. Bol v pasci a mienil sa z nej presekať. Vytasil ostatok svojho meča...

Wtamar bol rýchlejší, než sa zdalo. Ani nevstal, ihneď kopol Taoheora do hrude a odhodil ho k dverám. Zvierajúc v pravici sekeromlat bol jedným skokom u exulanta a napriahol sa na úder.

Taoheor ho švihol mečom po obličaji. Wtamar ucukol, nechal protivníkovi miesto, aby vstal. No roztočený sekeromlat sa zrazil s ostrím meča a ohol bronzový plát na stranu. Obaja súperi ohromene ostali stáť, no vzápätí Wtamar švihol svojou zbraňou späť. Taoheor sa nemal čím brániť a nemal kam poriadne uhnúť. Rana ho zasiahla do ramena. Ruka sa nezlomila, no exulant sa zosunul do rohu.

"Prestaňte!" Zakričal kupec. "Ja... Wtamar, zaplatím ti, koľko chceš, len nás nechaj ísť. Prosím."

"Aby ste o mne rozprávali? Aby ste dopriali vašim pobratimom čas sa pripraviť na útok? Nie, ja si do mojich plánov nepridávam zbytočné riziká," odvetil Wtamar so smiechom. Taoheor sa ho zatiaľ pokúsil kopnúť do citlivých miest, no zásah sa minul účinkom. Rehotajúci sa nečlovek ho zdvihol rukou do vzduchu a povedal mu: "Ich zabijem, až s nimi skončí kráľ. Ohľadom teba som ale nikomu slovo nedal."

Wtamar sa rozmáchol, aby zasadil smrtiaci úder. Taoheor, neschopný obrany, mal len jedinú možnosť - vyvolať zmätok. Zazvonil na zvonček, ktorý zvieral v ruke.

Dvere sa otvorili a dnu vošlo na desať neľudí. Zmätene sa pozerali po miestnosti, lebo nikde nevideli hrozbu.

Wtamar sa na nich pozrel a na svoju smolu zabudol udrieť. Taoheor rukou zachytil sekeromlat a hlavou udrel súpera do spánku.

Kráľovský dôverník sa zosypal na zem. Exulant využil svoju šancu. Hodil mlat do davu a kým sa neľudia uhýbali a zakopávali o seba, vytratil sa na ulicu.

"Utekaj!" Kričala za nim Ďamin. "My sa o seba postaráme!"

No to určite, pomyslel si mladík. Von už žiadni ďalší drábi nečíhali. Vbehol do zročeného davu, prebehol jeho radmi a zamieril do kupeckej štvrte. Potreboval utiecť, a to peši nedokázal. Inde sa k poriadnemu zvieraťu zrejme nedostane.

Taoheor cestou narazil na miestneho sváka, ktorý mal somárika bojujúceho s károu plnou keramiky. Neváhal, majiteľa odsotil, zviera odviazal a sadol naň. Prekvapený osol sa po plesnutí po zadku rozbehol vpred a zastavil sa až ďaleko za marajunskými hradbami.

Lepšia zbraň

"Vyzeráš biedne," konštatoval Nadžik, keď hosťovi doprial dúšku pálenky. Sedeli

v prítmí Nadžikovej kovolejárskej dielne. Bolo to tmavé miesto, chyža stojaca kus od dediny, aby sa žiaden iný dom od nej nechytil.

"Nemyslel som si, že sa mi to môže stať," povzdychol si Taoheor. "Prehrať, a takým spôsobom!"

"Bol si prečíslený," chlácholil ho priateľ.

"Ale ja neprehrávam," trval na svojom exulant. "Prehrávanie je... nebezpečný zvyk. Väčšinou vedie k smrti."

"Viem, kamarát. Preto som si zariadil toto tu. Mal by si si tiež nájsť nejaké remeslo. Nemôžeš bojovať, kým ťa staroba neskolí. Sily ťa začnú opúšťať dlho predtým."

Taoheor mal konečne čisté šaty a za to bol rád. Pitie ho zohrialo od dažďa, v ktorom prišiel. Ešte aj teraz kvapky bubnovali po drevených šindľoch. Povedal si, že utápanie

v sebežiali nechá na neskôr. Mohol priateľovu pohostinnosť oplatiť aspoň tým, že sa ho spýta na remeslo a bude sa pri tom tváriť zaujato. "No a ako tebe ide práca?"

"Vidíš. Tam, v rohu, pri tebe," odvetil Nadžik. Taoheor sa natiahol. V rohu bolo niekoľko polámaných plechov zo sivastej hmoty.

"Takže nie dobre."

Nadžik sa zhlboka nadýchol. Rozhrabal papekom pahrebu. Taoheor netušil, načo ešte aj v tomto počasí udržiava oheň. Potom novopečený kovolejár vypovedal svoj príbeh: "Je to vlastne výsledok snahy niekoľkých generácií mojej rodiny. Myslím, že ten zdroj objavil už dedo. Je to hore za dedinou, dva kopce odtiaľto smerom do srdca hôr. Časť obetoval duchovi a všimol si, že ten kameň nie je ani popraskaný."

"Ono je to kameň?"

"Mhm, niečo ako čistá meď. Videl si niekedy prírodnú meď? Je vzácna, ale občas na ňu narazíš. Drobí sa to, ale oheň na to skoro nemá vplyv. Teda... pokiaľ teplotu nevyženieš poriadne vysoko.

Dedo bol chlap, pre ktorého slová "Nedá sa" nemali význam. Snažil sa, až na to prišiel." Nadžik sa načiahol do kúta, ktorý bol bližšie k nemu. Pritiahol si k sebe košík naplnený drobivým kameňom. "Z tohto sa stalo tamto, čo máš pri sebe."

Taoheor s väčším záujmom prezrel polámané kusy. Zdalo sa mu, akoby sa z nich niekto snažil vyrobiť meč, ale ten sa mnohokrát zlomil. Niektoré kusy boli polámané menej, iné viac. Vzal jeden z nich do ruky, skúsil ho ohnúť - a bez problémov ho prelomil vpol. Pritom sa porezal.

"Pozor na to," varoval ho kamarát, no neskoro.

"Je to na práchnivý šindeľ," okomentoval Taoheor.

"Na tom robil môj otec. Keď totiž tú skalu vytavíš, stečie ti na popol, s ktorým sa

zmieša."

"Ako ste vôbec prišli na taký čudesný kameň?" Nechápal Taoheor.

"Neprerušuj! No, dobre... povyše je medené ložisko. Už je vyčerpané, no za deda sa

tam ešte ťažilo. Dedo si všimol, že v struske z čistenia medi nachádza kúsky tmavého, tvrdého kovu. Nikdy nič podobné nevidel, a tak pátral, čo to môže byť. Zrejme sa tunajšia meď ťažila aj s prímesou tej červenej skaly."

"Dobre. Vravel si niečo o popole," pripomenul Taoheor. V mysli sa vyhrešil. Nemal priateľovi skákať do reči.

"Popol - áno! Otec sa snažil tento nový kov očistiť od všetkých prímesí. Chcel zistiť, aké bude mať vlastnosti. Až sme dospeli k tomu, čo máš pri sebe. Tvrdý, to áno, ale nesmierne krehký kov. A trvalo to veľmi, veľmi dlhú dobu a zabralo veľa pokusov

a omylov."

"Ale je na nič," pripomenul hosť.

"Tento áno. Lenže - čo ak by si ho tých prímesí nezbavil? Napadlo ma to jedného dňa na vychádzke a odvtedy som sa tej myšlienky nemohol zbaviť. Popri prelietavej exulantskej robote má človek veľa času na premýšľanie. Tak som," Nadžik vstal, dramatickosť jeho pózy znesväcovaná hlbokým dychčaním a zamysleným hmkaním, a hmatol do tretieho kúta.

V prítmí Taoheor rozoznal len kotúče strusky, no keď sa lepšie prizrel, medzi nimi čosi bolo.

"Tak som, tu je to... jeden odlial."

Nedalo sa tomu hovoriť meč. Vyzeralo to skôr ako veľmi hrubo mečoidná palica. "Čo s tým?"

"Je to tvrdé a pružné." Nadžik predviedol, že kov sa dá pomerne dobre ohnúť a vráti

sa do pôvodného stavu. "Vydrží to. Búchal som s tým dve hodiny do stromu, do kmeňa, nie nejakého konára, a ani sa to neohlo. A má to ešte jednu zaujímavú vlastnosť. Vyzerá, že sa to dá obrábať v ohni."

Takže preto udržiava ten oheň, domyslel sa exulant. So záujmom podvihol obočie. "Ukáž," hlesol.

Nasledujúcich niekoľko hodín si Taoheor prial, aby nechel vidieť. Alebo skôr počuť. Nadžik nahrial sivastú tyč a začal do nej mlátiť, kým Taoheor ju pridržiaval na mieste drevenou latou. Drevený mlat časom kovolejár vymenil za bronzový a potom si šiel

k susedom po kamenný. Na konci dlhého odpoludnia odpočíval na kraji vychladnutej pahreby takmer dokončený meč.

Taoheorovi zvonilo v ušiach. Keď mu kamarát povedal, že ešte bude treba deň-dva, kým dokončí čepeľ, nepočul nič len akýsi vzdialený šum. Podobne na tom bol, keď sa ho Nadžikova manželka spýtala, či chce na večeru pridať.

Deň-dva. Taoheor sa bál, či toľko času má. Nemohol sa však do Marajunu vrátiť bez zbrane. Čas, ktorý mu ostával, využil na trénovanie.

Počas prestávok od remesla sa Nadžik čudoval nad kamarátovým zápalom. "Netušil som, že ťa tá prehra tak bolí. Nikdy predtým si toľko netrénoval."

Taoheor prestal robiť kliky a ľahol si na chrbát do mokrej trávy. "Nemôžem na ňu prestať myslieť."

"Hehe. Teraz hovoríš o dievke, nie o pomste."

Taoheor sa na kamaráta pozrel s vraždou v očiach.

"Ja to nikomu nepoviem," dobrosrdečne dodal Nadžik. "Pre mňa za mňa! Však ja ju

ani nepoznám. Aká je?"

"Odporná," vyriekol Taoheor skôr, než chcel. "Na všetko má odpoveď. Je chytrá,

pohotová. Keď som ju tam videl sedieť, so zlomenými nohami... stále bola naježená. Vyzerala ako zmoknuté mača. Niečo, čo ťa môže zabiť, a aj tak si to chceš poláskať. Furt na ňu myslím."

"Si mladý. Nevieš, či je to tá pravá. Hlavne neurob žiadne unáhlené kroky."

"Možno máš pravdu," odvetil Taoheor. Premýšľal. Žeby ju chcel zachrániť jednoducho preto, že bola dievča? Nevyznal sa sám v sebe.

"Budem robiť celú noc. Zajtra ráno máš nový meč," sľúbil Nadžik.

Dúfam len, že to nebude prineskoro, pomyslel si mladý exulant a pokračoval v klikovaní.

Zlatý had sa zvíjal okolo Derchimovho tela a krku a Wtamar si nemohol pomôcť než predstavovať, že miesto plaza tak robia jeho ruky. Kráľ poslal svojich vlastných mužov odetých v bronze a s najlepšími zbraňami dolu do mesta a zabránil svojmu radcovi zabiť jeho ľudských zajatcov.

Wtamar nechápal a krátkodobá nedôvtipnosť mu zabránila predložiť pádny argument pre jeho konanie. Túto chybu už nespraví. Pekne počkal na koniec rituálu, pri ktorom kráľ zostúpil do hlbokých puklín na pod južným svahom Marajunu a v jaskyniach tu prikrmoval štvorsiahového plaza psami a jahňatami.

Ohromný had mal žltú farbu a šupinky akoby v sebe pobrali lesk vzácnych krištáľov; jagali sa sťa podzemné slnko. Marajun vždy obýval iba jediný takýto plaz.

Obrad málokedy trval dlho, hoci divákov tu bolo vždy plno. To, že had kráľa nikdy nezožral, dodávalo panovníkovi auru posvätnosti. Ani Wtamar, akokoľvek sa považoval za chytrejšieho a schopnejšieho, by nebol Derchimovi ochotný ublížiť. Božstva sa smrteľník nedotkne.

Ako to mal Wtamar vo zvyku, počkal si na kráľa a prišiel k nemu na samom konci, keď už zhromaždení neľudia i osobné stráže opustili jaskyňu.

"Nerozumiem vášmu zákroku, pane," lamentoval Wtamar. "Tí ľudia boli preukázateľne vinní..."

"Pozeráš sa na veci z veľmi nízkeho pohľadu," odvetil kráľ. Ťažko povedať, či tie slová vybral naschvál, aby Wtamara podpichol. "Aj preukázateľne vinní mi môžu byť ešte trochu užitoční. Budeme potrebovať tlmočníkov a prostredníkov, až budeme môcť zaútočiť na kraje ľudí."

"Načo, pane? Nebudeme predsa útočiť, aby sme všetkých vybili?" Čudoval sa kráľov poradca.

"Nie," odvetil kráľ s povzdychom. "Nie hneď. Ľudí je príliš. Keby sme ich začali vyvražďovať, spoja sa proti nám a ubijú nás aj holými rukami. Musíme ich najprv postaviť navzájom proti sebe. Nechať ich ríše vykrvácať... a potom ich zaberieme. A až neskôr, zrejme ani nie za našich životov, bude ľudský druh dosť oslabený na to, aby sme ho vybili."

Wtamar pritakal. Tak ďaleko dopredu vskutku nerozmýšľal. Zrazu pocítil, ako sa mu o nohu čosi obtrelo. Zhliadol dolu a zbadal, ako sa mohutný zlatistý had plazí medzi jeho nohami von z jaskyne. Zovrelo mu žalúdok od strachu.

"Nájdi mi spôsob, ako poraziť povstanie na východe. Nájdi mi niekoho iného, kto bude pre nás jednať s ľuďmi, a toho obchodníka s dcérou ti vydám. Doveď mi Taoheora," rozkázal kráľ.

Keď Nadžik s prácou skončil, preniesol meč cez celú dedinu až na prístupovú cestu. Tam na križovatke vyšliapaných chodníčkov sa týčil osamotený balvan, čierny ako zvyšok noci, no pomaľovaný žltou, červenou i bielou. Kameň nepripomínal človeka, ani žiadne zviera žijúce pod slnkom, ba ani rastlinu. Poskrúcané údy bežali pozdĺž zavalitého tela dolu od maličkej hlavy na špicatom vrcholku, kde bez očí i úst trónil hlboký otvor, ktorým duch čuchal. Naopak bachor bol posiaty očami bedlivo sledujúcimi rozširujúce sa údolie Srienistej.

Nadžik, kovolejár a prvý kováč, položil železný meč duchovi do náruče. Snáď sa bude zbraň synovi hôr pozdávať a požehná jej.

Ráno si Taoheor prišiel po meč. Vzal ocieľku a na mieste ho naostril. Potom začal

s mečom cvičiť, zžíval sa s ním. Nová zbraň bola o voľačo ťažšia než stará bronzová, no ten

rozdiel neznamenal veľa. Nadžik navyše pridal zaujímavú novotu - zadná strana meča sa v poslednej tretine tiež zužovala do čepele.

Rozsudok

Pláň pred Marajunom pôsobila opustenejšie, než keď ju Taoheor videl naposledy. Vtedy ju zdobili domčeky ľudí vyhnaných z bezpečia hradieb. Teraz tu miesto domcov stáli vypálené ruiny. Snopy obilia ležali rozváľané po zemi, políčka začínali zarastať plevelom

a miesto štebotania vtákov tu vrany hodovali na posledných ostatkoch.

Exulant už videl za svoj krátky život veľa nepekných vecí, ale toto mu prišlo smutné. Radšej príliš neskúmal mŕtvoly sušiace sa na slnku. Nechcel zistiť, že dorazil neskoro.

Došiel k bráne, prihlásil sa svojim menom a oznámil, že mieni predstúpiť pred kráľa a odovzdať sa jeho spravodlivosti. Neľudia mu to nechceli veriť, no Taoheor bleskovo tasil zbraň a prinútil ich otvoriť mu bránu. Jedného si nechal ako rukojemníka a druhého poslal, nech ho ohlási.

Obyvateľstvom Marajunu preletela novinka od západnej brány ako rana bleskom. Mnohí vychádzali z dvier a utekali ku svahu vedúcemu do kráľovského paláca. Tam sa zhromaždili a zízali.

Svahom šiel osamotený človek vedúci koňa. Takého zvera v Marajune videli zatiaľ len párkrát a nik ho tu nevlastnil. Zviera vyzeralo unavene, akoby ho jazdec celou cestou štval.

Kus pred človekom šiel podobne pomalým, obradným tempom sprievod dvadsiatich stráží. Wtamar nechal každého muža z doprovodu obliecť do plnej plátovej zbroje a vyzbrojiť ako oštepom, tak aj mečom a sekeromlatom. Toľko bohatstva kráľovský palác na obdiv neukázal od čias poslednej vojny.

Medzi strážami šiel vyziabnutý nečlovek, ktorý sa bál čo i len zdvihnúť pohľad; ďalej ľudský muž, plešatý, okrúhlejší a s hrdou fasádou maskujúcou obavy v rýchlo kmitajúcich očiach; napokon dvaja drábi niesli máry s ľudským dievčaťom. Tá sa tvárila napoly vydesene a napoly spokojne, akoby už ani nevnímala svoje zranenie.

Kráľ sa rozhodol napriek Wtamarovmu odporúčaniu urobiť z procesu verejnú zábavu. Stál na schodoch do svojho príbytku, okbklopený rovnakým počtom stráží. Wtamar odetý do zbroje vyčkával kúsok od neho, zazerajúci na sprievod pohľadom líšky pred skokom na králika.

"Obyvatelia Marajunu, ktorí poslúchajú bohov a preto sa im dostalo výsad božských požehnaní! Počúvajte slová vášho kráľa!"

Dav, dovtedy špeotajúci, stíchol.

Stráže sa rozostúpili a pustili Taoheora medzi ostatných obžalovaných. Ďamin sa naň netrpezlivo pozrela a okamžite prerušila kráľov monológ: "Dúfam, že vieš, čo robíš."

Taoheor po nej žmurkol.

Kráľ zopakoval obradnú formulku a znovu si vyžiadal ticho. Potom dodal: "Stoja pred nami traja obvinení ľudia. Jeden je obvinený z mnohonásobnej vraždy a jeho vinu dosvedčujú očití svedkovia z Marajunu i z Mkeburi. Druhý je obvinený zo svätokrádeže a privlastnenia si cudzieho bohatstva."

Taoheor zauvažoval, či svätokrádež a privlastňovanie si cudzieho bohatstva nemali byť to isté. A či aspoň jedno z toho kupec skutočne neurobil.

"Tretí je obvinený z urážky voči bohom, pretože nevie, kedy má držať ústa."

Ďamin sa na kráľa pozrela pohľadom hovoriacim: To akože myslíš vážne?

"Žalobu prednesie v plnom rozsahu náš verný pomocník Wtamar, novomenovaný pán

z Mkeburi." Kráľ ukončil svoj príhovor a dal priestor Wtamarovi. Ten predstúpil, no do reči mu ihneď skočil Taoheor.

"Netreba sa tu zdržovať obvineniami. Ja sa priznávam." Väčšine obecenstva význam Taoheorových slov unikal. Felčiar, do tej doby ticho, kolenačky predstúpil pred kráľa

a úpenlivo prosil o dovolenie prekladať. To bolo milostivo udelené a tak čoskoro dav zhíkol.

Taoheor pokračoval: "Priznávam sa k nasledovnému: Wtamar z Mkeburi, ochranca kráľa a strážca jeho bezpečnosti, si ma najal, aby som zabil jeho bratranca. To som vykonal. Mohol som si vybrať medzi stratou života a oným činom, za ktorý som mal dostať odmenu. Svoju časť dohody som splnil. Prišiel som si po odmenu."

Ticho bolo akýmsi záhadným spôsobom ešte ťaživejšie; spočívalo na celom meste ako veľká nevyrieknutá otázka, čakajúca so založenými rukami, čo sa bude diať.

"Wtamarov návrh bol proti právu a rodovražda je neprístojný zločin," odvetil kráľ.

"Samozrejme, Wtamar sám sa žiadneho ohavného skutku nedopustil, pravda?" podotkol Taoheor. Bolo mu jasné, že Wtamar a kráľ majú podobné úmysly. Obaja mali na tvárach rovnaké kamenné výrazy.

"Wtamar bude ukáznený vo vhodnú dobu vhodným spôsobom. Ty si sa ale priznal k mnohonásobnej vražde."

Mladý zbojník sa zasmial. "Som exulant. Vraždenie je mojím remeslom. Je to dôvod, pre ktorý ste si mal chceli najať."

Marajunský vladyka odpovedal: "Je mojou právomocou, danou od bohov, rozhodovať, kto umrie a kto bude žiť. Nik iný v našom kraji tú právomoc nemá."

"Zvláštne. Ako o tom chcete rozhodnúť? Nevidím, že by ste niesli meč." Taoheor sa nevinne uškrnul a než sa kráľ spamätával z takej urážky, pokračoval: "Podľa dohody žiadam odmenu. Ak odmena nebude, vybavím si to s Wtamarom sám. Navádzanie na vraždu možno vy netrestáte, ale vierolomnosť sa u nás trestá."

Wtamar pokynul zhromaždeným strážam, aby na Taoheora zaútočili. Exulant bol pripravený. Plesol koňa po zadku a poslal ho na jednu stranu. Sám sa vrhol na druhú. Tasil železný meč a tancoval s ním svoj obľúbený tanec.

Drábi mali poväčšine v jednej ruke oštep a v druhej meč; žiaden z nich neniesol štít a ani jeden si nemyslel, že by ich bronzovú zbroj mohlo niečo preraziť. Taoheor ich rýchlo vyviedol z omylu, keď prvého potiahol za oštep a odsekol mu nohu. Kým kôň blokoval polovicu strážcov, ďalší nečlovek prišiel v boji o ruku a ešte jeden o hlavu.

Ostatní obvinení nemohli nič robiť; Ďamin vprostred toho virvaru nemala kam utiecť a otec mienil byť pri nej a poskytovať jej ochranu aspoň vlastným telom.

Taoheor vyšiel, odrážajúc početné útoky, až ku schodom a ku kraju útesu. Neľudia sa za ním nahrnuli. Mladík najbližšiemu schytil oštep a potisol ho smerom k zrázu. Dráb neudržal rovnováhu a zrútil sa do hĺbky pod ním. Ďalšieho oštep využil Taoheor ako pivot, odrazil sa a poloblúkom nad priepasťou vrazil doprostred oddielu. Neľudia sa zosypali ako skosené steblá.

Železný meč pokračoval vo svojich vražedných piruetách a spomedzi kráľových strážcov sa ozývali viac stony a náreky, než bojové pokriky. Zanedlho polovica palácových stráží ležala doráňaná alebo umierajúca.

"Zastavte to!" Zvolal kráľ. Zvyšní strážcovia ho počúvli a stiahli sa. "Nestrpím ďalšie zabíjanie. Ak chceš Wtamara, máš ho mať!"

Kráľov pobočník by sa v tú chvíľu bol rád niekam stratil, no nemal na výber - oči celého davu ho prebodávali vyčítavými pohľadmi. Toľkých mužov nechal zbytočne umrieť. Wtamar sa zasmial, vzal do pravice sekeromlat a do ľavice meč a zostúpil zo schodov.

Taoheor mu mienil ponúknuť priestor na rovnocenný boj. Krúžil vôkol svojho protivníka a čakal, než ten zaháji útok. Wtamar sa rozcvičil so sekeromlatom a so zbraňou v plnej hybnej sile skočil vpred.

Taoheor uhol stranou a sekol po ruke. Pravica so sekeromlatom dopadla na zem. Wtamar od šoku zreval a sklátil sa na zem, no exulant ho zdrapol a vytiahol na nohy. "Pokračujeme," riekol.

Bolesťou šialený Wtamar sa teda rozohnal mečom, vidiac, že zo súboja nevyviazne. Úder bol slabý a zle mierený. Exulant sa rane poľahky vyhol a odsekol zradnému nečlovekovi i druhú ruku. Potom ho ladne obstúpil, podťal mu obe podkolenné šľachy a napokon

s rozmachom oddelil hlavu od tela.

Obecenstvo nahlas zhíklo.

Taoheor už na to nemal náladu. "Vezmite Ďamin. Ideme domov," riekol jej otcovi a felčiarovi.

Kráľ zaodŕhal a znovu sa chopil slova: "Zabil si veľmi... pyšného človeka, Taoheor. Povedzme, že si na dobrej ceste odčiniť svoj predošlý ohavný čin. Ale..."

"Ja idem domov. Nemienim vykonávať špinavú robotu ešte aj pre vás," odsekol exulant.

"Ale..." Hlesol kráľ. Taoheor sa naň otočil a uštedril mu svoj najnevraživejší pohľad. Monarcha napriek tomu pokračoval: "Jediné, čo si dnes ukázal, Taoheor, je, že Wtamar mal celú dobu pravdu! Pozri sa na seba! Si nevychovaný vrah, ktorý zbytočne prelieva krv!"

Exulant vzal naplašeného koňa za uzdu a ukľudňoval ho. Zviera ukradol, no plánoval ho vrátiť. Krvné pomsty medzi dedinami sa viedli aj o menšie veci než o zviera, ktoré stálo asi toľko, čo obživa pre celú rodinu na rok. Až sa kôň upokojil, nasledoval kupca a felčiara dolu svahom.

"Počuješ ma? Počuješ ma?! Prídeme, pamätaj na moje slová, a naučíme vás spôsobom! Je mi jedno, koľko vašich sparchantelých exulantov budem musieť povraždiť, alebo koľko vašich dedín vypáliť! A teba si nájdem, teba pred všetkými ostatnými, a pošlem na teba celú našu armádu a hnev všetkých našich bohov! Vrany budú hodovať na tvojich očiach a krysy sa nažerú tvojich vnútorností!"

"Máte tu voz?" Spýtal sa Taoheor. Kráľov vreskot mu znel príjemnejšie než hlas ktoréhokoľvek spevavca.

"Myslím, že ho nik neukradol," pritakal Taosneor.

Prázdny voz rachotil po prašnej ceste medzi početnými dedinkami. Tu a tam od krížnej cesty sledoval krajinu pokrútený balvan, inde polia a pasienky prerušoval pás nevyklčovaného lesa.

"Železo, vravíš..." čudoval sa Tanseor. "Ako na to prišiel? Myslel som, že železo padá iba z neba, keď jeden z nebeských duchov umrie."

"Nemyslím si, že je to úplne to isté železo," uvažoval Taoheor. "Má to rovnakú farbu a ja som lenivý vymýšľať nové mená. Nech to je železo."

"Keď teraz vieme, ako sa vyrába, bude to cenný artikel," hútal kupec.

Taoheor nesúhlasil: "Tak skoro na vývoz nepôjde. Každý exulant, a že ich je, bude najprv chcieť železný meč. Nadžik je šikovný kovolejár, ale toto presahuje jeho sily. Treba nám viac takých, ako on." Potom dodal: "Vidím, že budete chcieť obchodovať so železom, len čo to pôjde. No čo dovtedy? Marajun je pre vás zapovedený."

"Obrátim sa na západ. Pôjdem do Ríše," odvetil Taosneor. Kývol pritom plecami, akoby sa na to netešil. Chvíľu dumal, no napokon predsa vykresal hrejivý úsmev: "Napadlo

ma, že by som sa mohol ísť pozrieť do hlavného mesta Ríše. Má mať nevysloviteľné meno a byť kdesi ďaleko, ďaleko. Vraj pri nejakom obrovskom, nekonečnom jazere."

"To znie ako babské povedačky," riekol Taoheor.

Taosneor si však už svoj cieľ vytýčil a nemienil sa ho vzdať. Povedal: "Možno sú

a možno nie sú. Ak nie sú, môžem ísť trasu, ktorú nikto nechodí. Od nás až k nekonečnému jazeru. A ak sú...Ríša musí mať niekde stred. Bude iný, ale niekde bude. Ktovie, čo zaujímavé tam uvidím?"

Ďamin bola už dlhšie ticho, nik nevedel prečo. Vtom však šťuchla do mladého exulanta a hlavou kývla doprava. Šli tade tri vozy plne naložené bronzom, drahými látkami a keramikou. Podľa všetkého sa jednalo o málopočetnú výpravu odkiaľsi zo strateného severozápadu.

"Čo s nimi?" Nechápal Taoheor.

"Sľúbil si nám ponechať desatinu, a o tú sme prišli. Marajunci nám všetko samozrejme zabavili," pripomenula deva. "A tým zvyškom sme nášmu priateľovi felčiarovi zaplatili za poničené dvere."

Taoheor si povzdychol. Odviazal koňa, ktorý šiel voľným krokom za vozom, nasadol naň a zamieril k vozom.

Taosneor na pokyn dcéry strhol liace stranou a vydal sa za ním.

Exulant zatiaľ s kupcami vyjednával svojim nemotorným spôsobom. Vytiahol meč a snažil sa ich presvedčiť, aby im časť tovaru prenechali. Zatiaľ naň mierilo šesť lukov

a obchodníci sa medzi sebou dohadovali.

"Hej, hej! To by stačilo!" Zrúkla Ďamin, keď už bola dosť blízko. "Čestne sme vás prepadli a chceme iba časť tovaru, neviem, čo je na tom také nepochopiteľné. Takže nám láskavo uvoľnite jeden voz - chcem ten zadný, na tom je viac miesta - a pokiaľ máte priveľa hláv a neviete sa rozhodnúť, Taoheor vám milerád umenší ich počet."

Kupci sa rýchlo dohodli, len čo začuli povedomé meno. Prevzali Taosneorov prázdny voz a ponakladali naň pár vecí. Taoheor a kupec zatiaľ Ďamin preniesli a potom si sadli k nej. Koňa zas priviazali a pokračovali v ceste.

"To je viac než desatina," podotkol Taoheor. "Čo budete robiť s tým zvyškom?" "Veno," riekla ticho Ďamin a pritúlila sa k nemu.

SAMOSTATNÉ PRÍBEHY