Záver z predpokladu

Toto je samostatný príbeh, nijako nesúvisiaci s mojimi ostatnými príbehmi. Odohráva sa v inom svete.

Primárnym podnetom na jej napísanie boli moje úvahy o náboženstve v dnešnej dobe plnej techniky a vedy. Postupne sa z toho vynoril príbeh, ktorý sa pýta, čo vlastne človek považuje za pravdu a čo v ponímaní moderného sveta môže slovo viera znamenať.

A je to veľmi ľahko švihnuté do lovecraftovska.

Záver z predpokladu

Boh je mŕtvy. Boh ostáva mŕtvy. A my sme ho zabili. Ako sa utešíme, my, vrahovia

zo všetkých vrahov najväčší? Čo bolo najsvätejšie a najmocnejšie, čo svetu kedy patrilo,

vykrvácalo pod našimi nožmi; kto z nás zotrie túto krv? Akou vodou sa očistíme? Akú

slávnosť ospravedlnenia, aké posvätné hry si budeme musieť vymyslieť? Nie je veľkosť tohto

skutku pre nás príliš veľká?

Fr. Nietzsche, Radostná veda.

Veľkolepé predstavenie

Karsun stál za oponou a bedlivo sledoval zhromažďujúci sa dav. Svoju nervozitu

skrýval tým, že sa odvrátil od svojich kolegov a spolupracovníkov. Pred sebou ju však skryť

nedokázal. Pohľad mu lietal po obecenstve. Nikdy by si nebol pomyslel, že sa mu dostane

možnosti hovoriť k toľkým ľuďom, predstaviť im cieľ svojej práce.

Tisíce ľudí si zatiaľ sadali na svoje miesta pod kupolou Veľkého divadla v Dunnamu,

hlavnom meste Všeostrovnej ríše. Čalúnené kreslá, pozlátené ornamenty, mramorové fasády

a balkóny na visiacich gondolách, to všetko dodávalo najväčšiemu krytému priestranstvu Ríše

- ba celého sveta - nádych okázalosti a slávnosti.

Aj Karsun bude mať čo oslavovať, snáď. Už o chvíľku. V mnohohlavom dave, ktorý

netrpezlivo čakal na zdvihnutie opony, zahliadol aj svojich rodičov a pár priateľov. Pohľad na

známe tváre mu pomohol upokojiť rozbúrené emócie - boli tu pre neho, pretože verili v jeho

životný cieľ.

Vtom odzadu Karsuna ktosi pošteklil. Mladý vedec skoro vyletel z kože a len-len že

nestrhol oponu. Obrátil sa a šepotavo zahriakol svoju asistentku: "Mikuri! Čo to..."

"Všetko je pripravené, pán šéf," doberala si ho Mikuri. S Karsunom študovali

u rovnakého majstra. Dievčina nevedela prežrieť, že chlap dostal pred ňou prednosť pri

výbere tímového predáka, no svoju neľúbosť pretavila na podpichovanie. Keď mohla, dávala

Karsunovi najavo, že sú si stále rovnocenní. Karsun to oceňoval. Za svoje povýšenie bol rád,

no potreboval aj niekoho, kto by ho držal nohami pri zemi.

"Skontrolovali ste..."

"Skontrolovali, prešli sme všetky záznamy, urobili sme tri pokusy o naštartovanie,

a všetky boli úspešné. Parostroj má dosť uhlia, aby poháňal otrasy čítajúci stroj ďalších desať

hodín."

Karsun otvoril ústa ešte predtým, než si uvedomil, že nemá čo dodať.

Mikuri sa na to uškrnula.

"Tak ideme na to," povzdychol si Karsun. Bol by radšej, keby jeho učiteľ ešte žil

a neprenechal plnú zodpovednosť za dôležitý projekt na pleciach svojho učňa.

"Ideme na to," zopakoval Karsun nahlas, aby ho počuli všetci jeho spolupracovníci.

Väčšina už bola na svojich miestach.

Odhrnul oponu.

Obecenstvo zatajilo dych. Na okamih panovalo vo vzduchu napätie zrodené

z nepochopenia. Karsun netušil, čo si vysokopostavené panie a ich početní manželia

a potomkovia predstavovali, že uvidia. Škaredý a hučiaci stroj asi nie. Ohromenie rýchlo

vyprchalo. Začal ho nahrádzať chabý potlesk, ktorý postupne silnel.

Karsun predstúpil pred stroj. Požiadal o ticho a predstavil sa. Akustika ohromnej siene

ho neprestávala udivovať. Obecenstvo zas rovnako zaujato sledovalo jeho i prístroj.

"Sme zvyknutí na tejto pôde bežne vídať tanečné inscenácie, zborové spevy

a vystúpenia gymnastov. Teraz, dámy a páni, máte pred sebou niečo vskutku výnimočné!

Nemetá to saltá a spieva to iba vo svojom vlastnom hluku. Môj tím a ja, ktorí sme tomuto

stroju zasvätili značnú časť našich životov, mu ale dobre rozumieme!" Karsun mlel ostošesť.

Dodávalo mu to odvahy. Sotva si doprial dosť času na poriadny nádych.

Obecenstvo striedavo presúvalo pohľady z vedca na hukotajúcu tehlu vysokú päť

a dlhú takmer dvadsať metrov, ležiacu za ním. Mnohí si šeptali, dokonca naschvál hlasito:

"Ale bude to fungovať?"

Karsun si šepot nevšímal a pokračoval: "Od stvorenia sveta nám bohovia neveľmi

priali. Ak by sme verili náboženským textom, tak našich predkov vyhnali do otvorenej

pustatiny, a keď sa ľudstvo premnožilo a robilo priveľa hluku, poslali Bansara, Majstra tvorcu

a boha úrody, aby nás, svoje výtvory, zniesol zo sveta. No my sme sa mu ubránili a naši

predkovia ho slávne zabili.

Od tých čias pretieklo veľa vody a tvár zeme sa zmenila. Tam, kde kedysi bola

pustina, je teraz hlboké morské dno. Zvyšky ľudstva sa zachránili a rozšírili sa z týchto

ostrovov, aby znovu ovládli svet. A tak je len prirodzené a správne, že Všeostrovná ríša, sama

vyvstanuvšia z mesta Dunammu a ostrova Madren, sa stala vedúcou vo svete."

Ako Karsun hovoril, pohľadom behal po radoch divákov. Medzi nimi našiel všetkých

vysokopostavených predstaviteľov Všeostrovnej ríše. Bola tu Veľká matka, zvolená hlava

štátu a najvyšší predstaviteľ kultu. Sedela v najnižšej lóži, priamo pred Karsunom. Vôkol nej

sedeli ministri a ich pobočníci, takzvaní direktori. Väčšinu obecenstva tvorili bohatí kupci,

továrnici a majitelia úrodných polí na ostrove. Niektorí jeho pohľad zachytili a súhlasne

prikývli. Dokonca aj vedec musel prispievať k štátnej propagande.

Podobné kvetnaté reči Karsuna nebavili, a tak ich obmedzil na to najpodstatnejšie:

"Telo mŕtveho boha doprialo živiny dovtedy neúrodnej krajine. A dnes má Všeostrovná ríša

najbohatšie polia na svete a naše ženy sa tešia početnému potomstvu. Táto sila nám umožnila

ovládnuť zem, no tam sme sa nezastavili. Vedcom v Dunammu sa podarilo ovládnuť aj

vzduch, zachytávajúc silu pary a premieňajúc ju na energiu. Všetci môžeme vidieť úspechy

takéhoto veľkého počinu. Touto energiou sú poháňané naše továrne alebo osvetlené toto

veľké divadlo. Dokonca sme ovládli vodu a piestové mechanizmy sú bežné.

Ako všetci dobre vieme..." Karsunovu reč prerušil jeden z jeho spolupracovníkov,

ktorý, poklonkujúc a ospravedlňujúc sa, k nemu pribehol a šepol: "Máme naliehavý

výsledok."

"Naozaj to nemôže počkať?" Namietol predák, no z očí svojho podriadeného už

prečítal odpoveď. "Dobre, tak kedy?"

"Každou chvíľou. A mali sme pravdu, epicentrum je blízko povrchu, pod vrchmi."

Karsun v hlave rýchlo kalkuloval. Zhromaždenie sa rozhodne nepoteší, no zároveň on

sám môže dostať do rúk skvelý tromf - priamu ukážku schopností stroja. Opäť zdvihol hlas:

"Vážené zhromaždenie! Pripravte sa! Najnovšia predpoveď nášho stroja hlási, že každú

chvíľu nastane ďalší otras!"

"Nebude to silné," šepol Karsunov spolupracovník. Jeho šéf to zopakoval nahlas.

V dave nastal zmätený šepot. Ľudia pobiehali sem a tam, mnohí začali vstávať a strkať

do seba. Karsun im v tom nemohol nijako brániť. Cítil svoje srdce v krku. Toto sa môže

hlavným predstaviteľom Ríše protiviť.

Otrasy na seba nenechali dlho čakať. Zvonku prestúpil steny hlboký dunivý zvuk a vo

chvíli sa všetko, steny i klenutý strop, začali kymácať. Zem pod nohami sa chvela, akoby

vzdychala. Vystrašení ľudia padali cez seba i na seba, kričali a výskali.

Potom zrazu všetko pominulo.

Obecenstvo sa pomaly ukľudňovalo. Dámy v noblesných šatách i páni vo frakoch

a načančaných golieroch si sadali späť na svoje miesta. Niektorým sa z hrdiel vydral jalový

smiech, ako sa snažili zahnať svoj strach a znovu nadobudnúť pošramotenú dôstojnosť.

Karsun s ťažkým vzdychom dokončil svoju reč: "Žiaľ, naše pokojné životy ostatnou

dobou nepríjemne postihujú zemetrasenia. Môj tím dostal za úlohu zostrojiť prístroj, ktorý by

ich pomohol odhadovať, ak už nie kontrolovať. Ako ste mohli sami vidieť, podarilo sa nám

aspoň to prvé. Náš prístroj vie odhadnúť čas ďalšieho otrasu v okruhu tridsiatich míľ, silu

oného otrasu a miesto, v ktorom vznikol. Veríme, že sa nám podarí postupne rozšíriť dosah

prístroja na celý ostrov a presnejšie zamerať ohnisko otrasov, aby sme do budúcna tento

problém navždy vyriešili."

Ozval sa zúrivý potlesk. Teraz si Karsun mohol dovoliť opätovať pohľad svojim

príbuzným a priateľom. Tešili sa s ním a vyzerali vyrovnane. To bola preňho najlepšia

odmena.

Po príhovore mali viaceré vznešené dámy a zámožní páni otázky. Niektorí sa snažili

zdiskreditovať vedu a pripomínali, že jedinú istú výpomoc pred zemetrasením môžu očakávať

od bohov; iní naopak volali po obmedzení právomocí náboženských úradov. To už nebola

debata pre Karsuna a bol vďačný, keď dolu na pódium prišla Veľká matka Idubin.

Najvyššia autorita Ríše sa predvádzala v obtiahnutých saténových šatách sýtej zelenej

farby. V tesnom, takmer nezdobenom odeve sa vynímali výrazné vnady a široké boky Veľkej

matky, atribúty, pre ktoré bola ustanovená do svojej roly matky národa.

Karsun však vedel, že telo je len ozdobou múdrej a prefíkanej hlavy. Nepotreboval

náznaky v podobe rozsiahleho retinué detí a panien v honosných odevoch hrajúcich všetkými

farbami, ani namosúrené pohľady stráží zvaných Hodvábne košele, aby sa stiahol do úzadia.

"Veľmi pekná ukážka," pochválila Idubin vedca, kým sa jej sprievod zbieral do polkruhu

okolo nej. "Ber svojich ľudí a počkajte ma v zákulisí."

Karsun sa ríšskej vládkyni hlboko uklonil. Ostatným stačil jediný prísny pohľad

Veľkej matky, aby utekali zo svojich miest. Mikuri zaostala a dbala na správne vypnutie

stroja. Či už to robila z trucovosti alebo sa chcela pomerovať s ostatnými ženami vo

vládkyninom retinué, Karsun bol rád, že on sám môže vypadnúť a nezdržovať sa. Necítil sa

dobre medzi vysokopostavenými ľuďmi.

V zákulisí zhromaždení vedci - odborníci v poli geológie, strojnej vedy i matematiky,

každý z nich vybraný ešte Karsunovým predchodcom - vášnivo, no potichu diskutovali

o odhalení stroja. Väčšina sa bála o svoje životy, akoby zemetrasenie bolo ich vlastnou

chybou. Karsun prešiel z pozície hovorcu do pozície veliteľa. Zaodŕhal, aby na seba

upozornil, a každého jedného člena tímu pochválil. "Osobitná zmienka patrí Kešemovi, ktorý

na seba zobral zodpovednosť a priniesol mi správu o blížiacom sa otrase. Hovoril som

v krátkosti s Matkou a je s nami všetkými veľmi spokojná."

Kešem sa po povzbudivých slovách zazubil a konečne sa prestal triasť od nervozity.

Matkina reč tiež netrvala dlho. Ukrytí v zákulisí vedci v tichosti počúvali, ako sa ľudia

dvíhajú zo svojich sedadiel a za hlučného hovoru odchádzajú. Čoskoro nato sa za oponou

objavila vládkyňa sprevádzaná štyrmi strážami, mužmi akoby vytesanými z kameňa. Každý

z nich mal karmínový plášť, karmínové nohavice a karmínovú halenu z najjemnejšieho

hodvábu. Proti strelným zbraniam bolo brnenie bezcenné, no takto odetí aspoň gardisti budili

dojem, že nekrvácajú, akékoľvek zranenie by ich postihlo. Stráže sa rozostavili po rohoch

miestnosti a dávali pohľadmi najavo, že sú pripravení zabíjať.

"Ďakujem vám za vašu skvele odvedenú prácu," riekla vládkyňa a zalomila ruky.

"Vaša vytrvalosť a zanietenosť priniesli našej ríši víťazstvo v boji s nepriateľom, proti

ktorému ani armády neobstoja. Sme vám za to všetci vďační.

Rozhodla som sa, že by bola škoda márniť váš talent len na jediný projekt, hoci viem,

že pre mnohých to bola záležitosť na celý život. Prosím vás o porozumenie. Vaša práca je

dôležitá, ale niektoré jej výsledky je nutné užšie kontrolovať..."

Karsun jej skočil do reči: "Chcete povedať, že nás po tom všetkom odstavujete?"

Matka prikývla. "Pomaly a citlivo. Moji ľudia sa musia naučiť s vašim strojom

narábať a porozumieť mu. No v najbližších mesiacoch plánujem váš tím vedcov nahradiť

špeciálne vyškoleným tímom z vnútorných záležitostí."

Mikuri vyskočila z lavice, na ktorej sedela so svojimi kolegami. "Títo ľudia sú pre

mňa dôležitejší, než vaša falošná chvála. Ak si nás chcete vyhodiť, kľudne - ale ja odídem

sama."

Karsun sa snažil kolegyňu zadržať, ale Mikuri ráznym krokom vyrazila preč. Matka za

ňou kričala: "Dcérenka, nemáš sa na nás prečo hnevať. Robíme to pre dobro všetkých..."

"Keby ste to robili pre dobro nás všetkých, vedeli by ste, čo pre nás znamená tento

projekt!" Mikuri kričala a hovorila s takou vervou, až jej od úst odlietali sliny. "Dreli ste na

niečom, odkedy vám bolo desať?"

"Drela som sa, odkedy si to pamätám, aby som dosiahla post matky národa a mohla

tak pomáhať všetkým ľuďom," odvetila vládkyňa. "Myslíš si, že dostať sa takto vysoko je

jednoduché? Myslíš si, že je jednoduché presadzovať politiku, ktorá by prospela všetkým?"

"Stačí, aby ste roztiahli nohy a stali sa skutočne matkou, nie? Skúsili ste miesto toho

zarábať na živobytie vlastnými rukami?" Rozčuľovala sa Mikuri.

Karsun sa do rozhovoru opatrne vložil: "Matka, nebolo by najšťastnejšie odstaviť nás

teraz. Pomaly, či rýchlo. Máme pred sebou ešte riadny kus práce. Potrebujeme zväčšiť dosah

zariadenia. Musíme prejsť výsledkami, ktoré už máme, a nájsť chybu..."

"Chybu?" Opáčila Idubin. "Myslela som, že vaše výsledky sú presné."

"Sú, ale, niečomu nerozumieme. Ako sama viete, zdá sa, že epicentrum tých otrasov

sa nenachádza pod morom, ale uprostred nášho ostrova. Priamo pod... údajným telom

mŕtveho božstva."

Idubin sa odmlčala a s chladným hlasom namietla: "To je len dôvod navyše, aby sa na

celú záležitosť pozreli dôveryhodní zástupcovia vlády. Viete, akí sú ľudia - začnú šíriť paniku

a povery. Či už veríte legendám, alebo nie, naši predkovia to božstvo zabili. Bansar Tvorca je

mŕtvy." Idubin nevyzerala tak sebaisto, ako hovorila, a aby si to vynahradila, vypla svoje

vnady a podotkla: "Staré božstvo úrody nepotrebujeme. Teraz jeho úloha pripadla mne."

Karsun videl, že s vládkyňou nepohne, no skúsil ešte posledný argument:

"Zemetrasenia sa predsa nedejú len okolo Dunammu, ale po celom svete. Náš stroj bude

možné replikovať, a zlepšiť, mnohonásobne upraviť! A..."

Matka ho umlčala gestom ruky. "Váš stroj, milý Karsun, sa náramne hodí našim

vojakom. Vedieť, kedy bude zemetrasenie, a kedy nie - mnohé národy by za takú vzácnosť

dali veľa. Možno aj slobodu. Verím, že vojenskí inžinieri budú vedieť vašu prácu zopakovať.

To je moje posledné rozhodnutie. Zajtra za vami pošlem mojich ľudí, ktorých budete učiť."

Potom dodala: "Karsun, s vami ešte chcem prehodiť pár slov v súkromí. Nebojte sa, neprídete

k úhone."

Karsun s namosúreným výrazom pokynul svojim spolupracovníkom a tí sa začali

rozchádzať. Matka podobne gestom odvelila štyri hodvábne košele. Mikuri, ktorá zvyšok

konverzácie len prechádzala pohľadom z vládkyne na svojho predáka a tvárila sa, že by oboch

najradšej uškrtila, namosúrene odišla z divadla. Svoju hrozbu mienila vyplniť.

Až osameli, Idubin riekla: "S vašim príhovorom som takmer spokojná. Mohli ste sa

neprerieknuť o hľadaní ohniska zemetrasenia. Musela som kvôli tomu zodpovedať pár

pomerne nepríjemných otázok."

"To ľutujem, ale nie je v povahe vedca klamať alebo zatajovať," bránil sa Karsun.

Vládkyňa prikývla. "Nuž, škoda sa už stala. Skôr či neskôr sa verejnosť dozvie, odkiaľ

sa tie otrasy šíria. Čo navrhujete ako vhodné vysvetlenie na upokojenie verejnosti?"

Karsun sa zamyslel a potom odpovedal: "Hovoril som o takej možnosti - iba ako

možnosti - s niektorými geológmi. Vraveli, že teoreticky, ak by ste spod hôr vykopali dosť

veľa zeminy, tie by sa mohli hrútiť do seba. Ak dôjde na najhoršie, môžeme viniť tamojšiu

hnojárenskú spoločnosť, čo tam ťaží úrodné skaly."

Vládkyňa namietla: "Ten podnik je pre nás príliš dôležitý. Stojí na ňom možnosť ešte

väčších výnosov z našich polí. Nemôžeme to tam len tak zavrieť."

"Stačí trocha šikovnosti a na zavretie nedôjde," vysvetlil Karsun. "Spomeňte to

mimochodom. Ak sa na hnojáreň ľudia zamerajú, vymeňte v nej pár ľudí a tvárte sa, že ste

vymenili celé vedenie."

Idubin sa zamyslela a s miernym pokývnutím hlavy na návrh pristala. Riekla: "To znie

rozumne. Som rada, že ste človek na svojom mieste, Karsun. Potrebujeme viac takých ako vy,

ľudí, ktorí chápu potreby našej ríše."

Svedomie

Karsun bol príjemne prekvapený, že ho Mikuri vôbec pustila k sebe do bytu. Odkedy

odišla z divadla ako veľká voda, nevidel ju dva mesiace. Vyzeralo to, že väčšinu tej doby ani

nevytrčila päty zo svojho malého bytíku v činžovnom dome na predmestí Dunammu. Prostý

drevený nábytok natesnaný v troch miestnostiach odrážal strohosť majiteľky. Steny miesto

obrazov pokrývali náčrty rozličných mechanizmov a v každej izbe mala vedkyňa zavesený

iný typ hodín.

"Ako sa máš?" Začal rozhovor opatrne niekdajší Mikurin nadriadený.

"Dobre. Úprimne, lepšie, než keby som bola ostala," priznala žena. Sadla si v župane

na stoličku v útlej kuchyni. Na stole pred ňou boli zvyšky včerajšieho obeda a pomedzi to

rozložené súčiastky hodiniek. "Dala som sa na opravovanie hodín, aspoň zatiaľ," vysvetlila

Mikuri. "Človek musí jesť. Jedlo niečo stojí. A vo voľnom čase zbieram inšpiráciu. Čo ty?"

"Predvčerom nás nadobro odstavili," povzdychol si Karsun. "Už som ani nevidel

posledné výsledky. Očakávame ďalší otras každým dňom."

"Hm, hm. Otrasy sa stupňujú," súhlasila Mikuri a ani nezdvihla zrak od práce. "Sadni

si, ak chceš. Niekde pod tým bordelom by mala byť stolička."

Karsun usúdil, že postojí. "Nechcela by si sa stretnúť s ostatnými?"

Mikuri zdvihla zrak a pozrela sa mu do očí: "Nie. Môžeš byť rád, že ešte znesiem teba.

Sám vieš najlepšie, že som sa na tú prácu hodila viac, než ty. Keby náš učiteľ nemal zahmlený

úsudok a nezvolil svojho nástupcu len preto, že má medzi nohami to isté, už by sme dávno

vedeli predpovedať zemetrasenia na celom svete. A je to dôležitá práca. Vieš, že v Azúrovom

mori sa zem otrasie skoro každý deň a sú tam vlny vysoké ako hodinové veže?"

"Pomáhať sa dá aj inak, Mikuri," namietol Karsun.

"Ja viem. Ja na niečo prídem. Len ma to ešte nenapadlo," riekla Mikuri a sťažka

vydýchla. Trápila sa tým.

"Ostatní by ťa radi uvideli. Nik z nich predsa nemôže za to, čo sa stalo. Zajtra chceme

ísť na pivo. Zraz je o siedmej na hlavnom námestí."

"Mhm. Porozmýšľam o tom. Ak budem mať čas."

Karsun vytiahol z vrecka kabátu lístok a nechal ho Mikuri na stole. Obrátil sa

a odišiel.

Vedel, že ho sledujú, a nechcel, aby sa o skutočnom čase a mieste niekto dozvedel.

Keď vyšiel zo štvorposchodového činžovného domu s mohutnou kamennou fasádou, zazrel

muža ledabolo stojaceho na náprotivnej strane cesty a čítajúceho noviny. Ten istý muž si čítal

tú istú dvojstránku už ráno pred Karsunovým domom.

Vedca to nahnevalo. Zistil, že ho, ako aj ostatných členov jeho tímu, Matka dáva

sledovať nedlho po odhalení veľkého stroja v divadle. Prvý si to všimol Kešem a prosil

Karsuna, aby sa zaňho prihovoril. Matka všetko zapierala, až napokon riekla: "Je to pre vašu

vlastnú bezpečnosť."

Karsun dúfal, že nezačnú sledovať aj Mikuri. Dievčina mala dosť starostí sama so

sebou, nieto aby sa ešte zapodievala vládnou šikanou. Uistil sa, že ho sliedič vidí, a miesto na

stanovisko drožky zamieril do ulíc predmestia. Snáď sa mu takto podarí vytvoriť dojem, že

má namierené ešte na nejaké dôležité miesto.

Dunammu sa za Karsunovho života veľmi rozrástlo. Nové štvrte na okrajoch vedec

vôbec nepoznal. Medzi nimi a výstavným stredom mesta, kde sám býval, sa krčili menšie

a chudobnejšie oblasti, v ktorých žili továrenskí robotníci. Bohatým obyvateľom nebolo radno

chodiť do takej štvrte, no Karsun dúfal, že vyviazne bez úhony, ak tade len rýchlo prejde.

Vytiahol si lem kabáta až k ústam, aby nedýchal výpary rinúce sa z komínov a z ventilačných

šácht podzemných priestorov.

Na uliciach bol lomoz. Karsun si myslel, že tak to musí byť dennodenne, no čím hlbšie

prenikol doprostred chudobnej štvrte, tým väčšmi mu pripadalo, že sa obyvatelia kvôli

niečomu zročujú. Onedlho sa musel pretláčať davom.

Napokon sa Karsun vsácal na malé námestíčko lemované korunou z ošarpaných

drevených domcov a zubatých striech. Naprostred stál akýsi nízky človiečik a rozhorčene

ukazoval na noviny. Kričal: "Teraz zašli priďaleko! Hnev bohov sa čoskoro dostaví vo svojej

plnej sile!"

"Kto je to?" Vyzvedal vedec.

"Otec Mabisun," odvetila mu jedna z okolostojacich žien, pevne k sebe tisnúca svoje

dve deti. "Ako to, že ho nepoznáte? Je slávny, dokonca bol aj v novinách."

"Poznám, len som si nespojil tvár s menom," odvetil Karsun. O tom človeku možno

počul, ale pochyboval, že by bol akokoľvek významný. Keďže sa nemohol davom pretláčať

ďalej, zastal a počúval.

Mabisun kričal: "Myslia si, že tými svojimi mašinami ovládnu nebo a zem? To je

výsmech našich dobrých bohov. Musíme ich zastaviť skôr, než ich obrátia proti nám!"

Z davu sa ozvalo: "Dolu s Matkou a jej prisluhovačmi!"

"Dolu s nimi!" Burcoval ľudí hlásateľ. "Dolu s falošnými modlami, ktoré ukradli

miesto skutoč..."

Ešte než Mabisun dohovoril, zem zaburácala. Dunenie pokračovalo a otriasalo

chajdami aj vysokými komínmi čnejúcimi nad nimi. Nejedna tehlová veža sa naklonila

a začala sa rúcať.

Ľudia sa rozbehli navôkol. Námestíčko sa obratom vypratalo. Ostal tam len Mabisun

s pár posluhovačmi. Tí sa v tichej bázni pozerali, ako sa celý svet vôkol nich rúti na zem.

Karsun neváhal a strkal sa pomedzi dav do širších ulíc, preč od padajúcich

továrenských komínov. V jednu chvíľu počul a aj cítil, ako čosi padlo priamo zaňho. Radšej

sa neobzrel; nemal žalúdok na to, vidieť zavalených ľudí.

Utekajúci dav zanedlho spomalil, až zastal. Teraz sa výkriky ozývali spredu. Domy sa

ešte stále triasli a ľudia padali na zem. Karsun čakal, čo sa stane teraz.

Ozvala sa streľba. Ľud natlačený do uličiek nemal kam utiecť. Matky s deťmi sa vrhali

na zem alebo na podstenia a dúfali, že tak sa zachránia. Niektorí rozhnevaní robotníci brali

uvoľnené kamene z dláždenia ulice a hádzali ich.

Karsun spiatkoval spolu s väčšinou davu, no ďalší otras aj jeho vyviedol z rovnováhy.

Vedec sa zvalil na zem a stihol si len zakryť hlavu rukami. Utekajúci ľud po ňom stúpal

v snahe rozpŕchnuť sa a vyhnúť sa streľbe.

Karsun ležal na zemi. Možno mal polámané nejaké kosti, ale to ho netrápilo.

Nepochyboval, že strelcami sú dunnamuskí vojaci. Čo ak ho budú považovať za jedného zo

vzbúrených robotníkov a zastrelia ho?

Streľba ustala a ulicou sa rozľahlo desivé ticho. Páry ťažkých topánok klapotali

o staré, zodraté dlažobné kocky. Občas mĺkvotu prerezal výstrel nasledovaný smrteľným

vzdychom.

Jeden pár topánok zastal priamo nad Karsunom. "Čo to tu máme?" Riekol vojak.

Poklepal vedca hlavňou pušky po ramene a kázal mu otočiť sa. Karsun hľadel do tváre

príslušníkovi hodvábnych košieľ. Gardista sa zasmial. Čupol si, vytiahol odkiaľsi z vačku

fajku, naplnil ju tabakom a pripálil si kremienkom. "Vás som tu teda nečakal. Čo tu robíte?

Snažili ste sa zašiť?"

Karsun prijal ruku, ktorú k nemu gardista načiahol. Sadol si. "Vy neveríte, že patrím

k nim?"

"Nie, na to nemáte dosť pevný charakter," odvetil gardista. "A čo som počul, určite by

ste sa nepohodli s ich kazateľom. Mabisun tvrdí, že mŕtvy boh úrody jedného dňa povstane. Je

to hlúposť, ale ľudia tomu veria. Mnohí chudobní považujú otrasy za boží trest, a keď vyšiel

v novinách článok o tom vašom pozoruhodnom stroji, popudilo ich to."

Karsun by si nikdy nebol pomyslel, že jeho vedecká práca a nástojčivosť, aby

uverejnili o nej čo najviac, by mohla spustiť prestrelku, pri ktorej zomrie toľko ľudí.

"A čo tie otrasy? Predsa..."

Gardista vysvetlil: "V deň, keď sme vás poslali z práce domov, sme zistili, že túto časť

mesta zasiahne otras. Nepovedali sme vám o tom. Boli by ste protestovali. Nám to uľahčí

prácu. Narobí to bordel. Ľudia sa nebudú chcieť skrývať v domoch. Pekne pobijeme všetkých

Mabisunových prívržencov."

Karsun opatrne vstal. Otras už medzičasom prestal úplne. Nižší príslušníci polície,

odetí do čierneho, ho odviedli dolu ulicou a na hlavnú cestu, kde ho prepustili. Medzičasom

Karsun neveriacky krútil hlavou nad množstvom mŕtvych. Museli ich byť stovky.

Cestou do mesta sa Karsun pristavil pri kamelotovi a kúpil si noviny. Potreboval zo

seba striasť hrôzu prestrelky tým, že si nájde niečo iné na premýšľanie.

Hlavný titulok prinášal správy o nových námorných výpravách a najzaujímavejším

čítaním v celom vydaní bol príbeh akéhosi kúzelníka, Maduna Rýchloprstého, ktorému vraj

počas predstavenia skutočne zmizla ruka. Kreslený obrázok ukazoval zhrozeného kúzelníka,

ako sa drží za kýpeť. Karsun si pomyslel, že to zahral skutočne presvedčivo, a tiež si

povzdychol, čo v dnešnej dobe ľudia robia pre publicitu.

Na samom konci novín bol krátky článok o tom, že hnojárenská spoločnosť sa

rozhodla zdvojnásobiť ťažbu, aby tak čo najrýchlejšie odstránila príčinu zemetrasení. Karsuna

najviac prekvapilo, že Kešem, jeho niekdajší podriadený, je v článku spomínaný.

Karsun, pravda, vedel, kde Kešem býva. Doma ho nenašiel a tak zamieril do svojej

niekdajšej roboty, gigantickej Haly inžinierov dunammuskej univerzity. Za presklenými

oknami titanských rozmerov a tehlovou fasádou, ktorá by pohltila nejeden činžovný dom, sa

rozkladala v početných poschodiach pripomínajúcich lešenia hala, v ktorej inžinieri a vedci

vedno testovali svoje experimenty.

Karsuna neprekvapilo, že Kešem dostal jeho pracovňu. Ani nezaklopal a vošiel ďalej.

Kešem naň hľadel s prekvapeným výrazom.

"Mohol by si mi povedať, čo sa deje? Prečo ste neohlásili posledné otrasy? Ja som

vyviazol, ale koľkí iní zahynuli!" Sťažoval sa Karsun.

Novopečený direktor zemetrasného stroja zaodŕhal, aby si dal čas a pripravil odpoveď,

a potom riekol: "Matka tak kázala. Vieš, aká je, má svoje zámery... skutočne, nič som

nemohol robiť. Mrzí ma to. A som rád, že si v poriadku. Chceš čaj? Kávu? Niečo tvrdšie?"

Karsun sa zosunul na stoličku stojacu pri stene, pod obrazom pahorkatej krajiny za

mestom. "Nie, ďakujem," odvetil, "len... chcel by som pravdu. Vieš niečo viac? Čo spôsobuje

tie otrasy?"

Kešem odpovedal: "Neviem, Karsun. To by si sa musel pozrieť do hnojárne a tá je

teraz pod prísnym dohľadom. Idubin si ponechala len mňa pre prípad, že by sa stroj pokazil.

Ale ani ja už nemám prístup k výsledkom. Na druhej strane, aspoň sa cítim trochu istejšie...

zatiaľ všetko funguje. Snáď to tak ostane."

"Takže celý deň tu len sedíš a pozeráš do steny?" Čudoval sa Karsun. "To ti nie je čo

závidieť."

"Vymýšľam, čo pustíme do tlače a čo si necháme - z toho mála, čo mi Idubin povie.

A snažím sa pracovať na zlepšení stroja - jeho zmenšení, tak, aby sa dal prevážať loďou a aby

ho mohli používať vojaci. Hlavne zjednodušujeme rozhranie a šetríme energiou."

Karsun prikývol. "Nechceš sa stretnúť s bývalými kolegami? Pozval som aj Mikuri."

Kešem prikývol.

"Zajtra o siedmej na hlavnom námestí," upresnil Karsun. Súčasne z vrecka vytiahol

papierik a položil ho na stôl. Kešem ho vzal do ruky a prečítal: Vo sviatok rovnodennosti,

o piatej, pred mojím domom. Prikývol a papierik roztrhal.

Karsun ani nevedel, ako sa večer pred sviatkom rovnodennosti ocitol na pozemku

chrámu vo svojej štvrti. Žlté listy začínali padať na úzkostlivo udržiavaný trávnik. Z fontániek

striekala voda a naprostred dvora stál kamenný model slnečnej sústavy. Na prvý pohľad to

nevyzeralo ako stredisko náboženstva, no Dunamčania v ostatnej dobe dbali hlavne na vedu.

Istý filozof kedysi dávno tvrdil, že viera a veda majú ísť ruka v ruke, že jedno i druhé sú len

obrazy tej istej skutočnosti. Aj nad tým Karsun uvažoval, keď sem prišiel, aby uľavil svojmu

svedomiu. Desiatky mŕtvych robotníkov sa naňho dívali mĺkvymi očami z hlbín jeho mysle.

Kňaz Rabud mal toho dňa službu na záhrade. Pomaly sa prechádzal a ako pes ho

nasledoval chlap, silný a svalnatý, no s prázdnym pohľadom. Silák polieval kvetinky a stromy

a podchvíľou usedavo plakal.

Karsun nemal chuť ísť do stiesneného a tmavého chrámu, ocitnúť sa tvárou v tvár

celému panteónu s ich hrozivými výrazmi. Božstvá zvykli prikazovať, nie zmilúvať sa.

Podišiel preto k Rabudovi. Predstavil sa a napodiv, kňaz ho spoznal.

"Spomínam si na vašu reč v divadle. Pekná bola. Aj to celé odhalenie. Ešte pár dní

potom som si myslel, že ste celý otras nejak nafingovali, ale keď začali v novinách vychádzať

články s predpoveďami vášho stroja... pán Karsun, robíte pozoruhodnú prácu."

"Už ju nerobím," priznal vedec. "Musím si nájsť nový záujem, zdá sa."

"Pochopiteľné." Rabud si založil okuliare. Skúmavo sa na vedca pozrel a ponúkol ho

miestom na lavičke. Potom sa obrátil na siláka a poprosil ho, aby šiel zalievať o kus ďalej, ak

sa nebude báť.

"Čo mu je?" Zaujímal sa Karsun.

"Je to jeden z tých chudákov, čo pracujú v hnojnej fabrike. Vliezol niekam do

podzemia a zošalel. Trvalo nám dobré dva mesiace, aby sme ho dostali aspoň do takéhoto

stavu. Ale kvôli nemu tu nie ste. Prosím, nechajte ho na pokoji a prejdite k veci." Kňaz si

zložil ruky do lona a začal počúvať.

Karsun namietol: "Ale... ja som ani nevedel, že niekto taký je."

"To sa týka iba toho chudáka a jeho rodiny. Nemusíte sa ním rozptyľovať."

A to mu povie teraz! Karsun bol už beztak znepokojený čímkoľvek, čo by i veľmi

voľne súviselo so zemetraseniami. To aj povedal: "Som tu... kvôli svojej práci, dá sa povedať.

A možno to súvisí aj s ním. Neviem. Doviezla ho sem jeho rodina, či Matkini ľudia?"

Kňaz odvetil: "Jeho rodina. Čo viem, v meste je ešte niekoľko podobných prípadov.

Všetci postihnutí pracovali v hnojárni. To vám musí stačiť."

Karsun prikývol a poďakoval sa za úprimnosť. "Mňa trápi svedomie. Nikdy by som si

nebol pomyslel, že byť vedcom ma privedie na zlú stranu."

"Spravili ste niečo, čo by bolo v rozpore s pokynmi našich bohov?"

"Nie, pokiaľ viem," odvetil Karsun a dobre nad tým premýšľal. "Skôr to vidím na

spoluúčasť. Nevedomú spoluúčasť. Hovorím si, či je všetok dosiahnutý pokrok naozaj

dobrý."

Kňaz mu vysvetlil: "Ale bez pokroku by sme my sami nejestvovali. Či si nepamätáte,

ako naši prastarí hrdinovia porazili Majstra tvorcu?

Bansar bol bohom prírody a všetkého stvorenia, a tak mu nič z prírody nemohlo

ublížiť. Keď ho bohovia poslali, aby vykynožil ľudstvo, naši predkovia proti nemu použili

bronzové meče. Bronz neexistuje v prírode, a nič v prírode nemá podobu meča. Preto úplne

umelý predmet mohol Bansarovi ublížiť."

"Vy veríte, že ho skutočne zabili?" Spýtal sa Karsun. Sám už nevedel, čomu má veriť.

Rabud sa zasmial a riekol: "Ja verím veľa veciam, ale tomuto neverím. Aby som

povedal pravdu, neverím ani poriadne v našich bohov. Či ste videli, že by niekedy čo i len

pohli prstom pre niekoho, kto sa k nim modlil? Nebolo by jednoduchšie vysvetlenie, že žiadni

nie sú?"

Karsun pritakal: "No, bolo by to rozhodne jednoduchšie pre vedu."

Kňaz pokračoval: "V dnešnej dobe sa objavujú vedci, ktorí si myslia, že dokážu

porozumieť zákutiam ľudskej duše. Myslím, že sa volajú psychológovia. Ale kto si myslíte,

že tu bol pre ľudí, ešte než sa takí vedci objavili? Ľudia vždy potrebovali niekoho, kto by im

vysvetlil svet zrozumiteľne a uľavil na duši. V tom spočíva pravé poslanie kňaza.

Vám to ako vedcovi môžem povedať. Vy budete lepšie reagovať na niečo pravdivé,

než na výmysly. Bohovia vám so svedomím nepomôžu. To si musíte vyriešiť vy sám."

"Ale myslíte si, že veda je jednoznačne dobrá?"

"Nie," odvetil Rabud. "Ale dovoľte mi protiotázku. Čo pre vás veda vlastne

znamená?"

"Snahu dostať sa k pravde," odvetil Karsun. "Ale netušil som, že pravda môže aj

zabíjať."

"Pravda je nebezpečná. Nik ju nevlastní a málokto si ju pamätá. Nepristupujte k nej

tak, ako by bola vaša. To by vám mohlo pomôcť."

Karsun prikývol a odmlčal sa. Pozeral sa na šialeného muža z hnojárne, ktorý práve

zalieval tuju a striedavo sa pri tom smial a plakal. Čo mohlo takého muža priviesť

k šialenstvu? Mohla to byť zbraň, ktorú nabudúce Idibun použije proti omnoho viac ľuďom?

Cestou domov Karsun uvažoval, že odpoveď na všetky jeho otázky leží kdesi

v hnojárenskej fabrike. Na druhý deň preto zmenil svoje plány. Požičal si širokú otvorenú

drožku.

Karsun kočiar schoval vo dvore činžovného domu, kde býval. S úderom piatej hodiny

na vežových hodinách začali prichádzať jeho spolupracovníci. Mikuri, Kešem a traja ďalší.

Karsun ich pohostil vo svojom priestrannom byte, ktorý zdedil po vzdialenej rodine. Pri

večeri a dobrom víne s nimi pospomínal na staré časy a znovu im ďakoval za dôveru, ktorú

mu prejavili. Napokon, krátko pred súmrakom, vyprevadil domov všetkým okrem Mikuri

a Kešema. Tí sa už chceli pustiť do umývania riadu, keď im Karsun kázal, aby ho miesto toho

nasledovali na dvor.

"Spravíme si malý výlet," riekol vedecký predák. Pobádal svojich druhov, aby nasadli

na voz. Sám sa ujal oprát.

"Takže ideme do hnojárne?" Ozvala sa Mikuri s nadšením v hlase. "Dúfala som v to."

Kešem sa od nervozity škrabal na hlave, ale nasadol.

"Rozmýšľal som nad tým už dlhšiu dobu," priznal Karsun, "a som presvedčený, že je

to jediná možnosť, ako sa dopátrať pravdy."

Mikuri sa naň usmiala. Nevidel to, no jej škerenie cítil na chrbte ako zimomriavky.

"To ti ale trvalo," podotkla.

Idubin vojvodila početnému davu, ktorý výskaním, mávaním a hádzaním kytíc

vyprevádzal mohutnú, oceľou pobitú paroloď, ktorá odvážala z prístavu na južnom konci

Dunammu mládencov v ústrety vojne vo vzdialenej krajine.

Vládkyňa a jej retinué stáli na samom konci móla. Ticho, distingvovane. Idubin

zosobňovala všetkých ľudí, ktorí stáli za jej chrbtom. Mnoho z tých mladých mužov sa

domov nevráti. Iní ostanú v cudzine a Dunammu neuvidia už nikdy, aj keby prežili. Potrebujú

vidieť, že to, za čo bojujú, má ľudskú tvár, ale aj vznešenosť a dôstojnosť. Bojujú za

civilizáciu.

Idubin spomínala, ako tak stála prvý raz, krátko po dosiahnutí dospelosti. Vtedy bol na

podobnej lodi jej otec i jej prvý manžel. Ani jedného z nich už nevidela. Chcela by zariadiť,

aby jej smútok nemuseli prežívať ďalšie generácie jej spoluobčanov. Zatiaľ to však bol

mámivý sen, mimo jej dosah.

Stmievalo sa. Loď sa do polnoci preplaví k ďalšiemu ostrovu a až odtiaľ sa vydá na

zaoceánsku plavbu. Súmračné lúčenie patrilo k oslavám rovnodennosti podobne ako hody na

hlavných mestských námestiach a okázalé radovánky v uliciach, pri ktorých si ženy volili

medzi maskovanými mužmi nových milencov. Túto noc a ďalší deň nik nebude pracovať.

Davu trvalo dlho, než sa utíšil. Matkina garda ho začínala rozháňať, aby pre vládkyňu

a jej retinué pripravila miesto.

Na hodinovej veži odbilo sedem. Čoskoro sa rozžiaria ohne a najbujarejšia časť osláv

začne. Idubin tou dobou už chcela byť naspäť v paláci vládkyne, odpočívať a tešiť sa

z prítomnosti svojich piatich manželov.

Nebolo jej dopriate. Sotva vyšla z móla a vedená gardou došla k radu pripravených

drožiek, do jej hlúčika vkĺzol nízky mužík s bezvýraznou, hladko oholenou tvárou a nízkym

klobúčikom, aký nosila chudoba.

"Brý večer, Matka," pozdravil. Bol zadychčaný. "Nesiem naliehavú správu."

"Hovor, Gabrun," pokynula Idubin. Gabrun bol jej direktorom bezpečnosti. Vedel

o všetkom, čo sa v uliciach Dunammu stalo. Pre neho bude nasledovná noc obzvlášť ťažká,

a tak sa aj tváril.

"Jedná sa o toho vedca, Karsuna," riekol Gabrun. Vždy býval vecný, a teraz to

vládkyňa vedela oceniť. Muž sa uškrnul. "S priateľmi si najal drožku a vyrazil na výlet.

Takže, ako sme očakávali, snaží sa nás striasť."

"Kam mieri?" Zaujímalo vládkyňu. Nastúpila do drožky a pokynula Gabrunovi, aby si

sadol ku nej. Ostatné miesta zaplnili stráže. Deti zo sprievodu, vrátane Idubininých vlastných,

sa viezli v iných drožkách.

"Nepochybne do hnojárne," odvetil mužík. "Vyrazili tým smerom a to jediné dáva

zmysel. Pri bráne máme pár hodvábnych košelí. Karsuna a jeho ľudí bez problémov zajmú."

Idubin prikývla. Padala na ňu únava z osláv. Nechcela sa už ten večer zaoberať

štátnickými záležitosťami. Nemohol by ten protivný vedec počkať do druhého dňa?

Rozhodla: "Bola by škoda, keby sme ho nevyužili. Už asi vašim nestihnete poslať správu, ale

- ak sa mu podarí dostať dnu - nechajte ho. Ráno si poň prídem."

"Nebolo by jednoduchšie zbaviť sa ho hneď?" Namietol Gabrun.

Veľká matka odvetila: "Ale my sa ho zbavíme. Hnojáreň je najpríhodnejšie miesto

vôbec na odhodenie pár nepohodlných mŕtvol. Ak ich aj niekto nájde, povieme, že sa tam

vlámali na vlastnú päsť a zošaleli, ako tí baníci. No dovtedy nám poslúžia. Bolo by príhodné

zistiť, čo sa tam dolu vlastne deje."

Veliteľ špiónov nesúhlasil. "Pochybujem, že sa dostanú dnu, a keby aj, neradno sa

s nimi zahrávať. Karsun má dobré meno. Ľudia mu budú veriť, ak nám prekĺzne pomedzi

prsty."

"Neprekĺzne," uzavrela debatu vládkyňa.

Hnojáreň

Na nočnej oblohe už žiarili hviezdy a cestu jasne osvetľoval svit takmer celého

mesiaca, keď sa Karsun so svojimi druhmi priblížil k bráne dunammuského hnojárenského

podniku, akciovej spoločnosti. Asi dvadsať míľ za mestom sa začínali tiahnuť nízke, rozložité

pahorky, o ktorých sa hovorilo, že ukrývajú pozostatky mŕtveho božstva. Na ich úpätí,

najbližšie k mestu, vznikla celá vlastná osada. Úhľadný kameň a mramor mesta tu nahrádzala

funkčná jednoduchosť tehál.

Karsun sa striasol, keď hľadel do slepých okien podnikových kancelárií. Pripadal si,

akoby ho niekto sledoval. Dúfal, že Matkiných špehov zmiatol falošnou stopou, alebo že im

aspoň dajú čas do rána.

"Bránu budú určite strážiť," riekol svojim spoločníkom. "Musíme sa k nej dostať

opatrne. Najprv zistíme, koľkí tam sú," rozkazoval, pritiahnuc drožke opraty, "a potom

uvidíme. Ak dvaja, prekvapíme ich. Ak viacerí, obídeme vchod a dostaneme sa dnu cez plot."

Vedci sa usadili na jednom z prvých pahorkov a sledovali slepotu noci. V diaľke,

v mieste, kde sa dala vytušiť brána, občas bliklo drobné svetielko zapálenej fajky.

"Dvaja," potvrdila Mikuri, ktorá mala z trojice najlepší zrak.

Karsun vydal ďalšie príkazy: "Kešem, ty budeš viesť drožku. Predstavíš sa ako ty sám.

Povieš, že ťa poslala Idubin. Hodvábne košele ťa budú chcieť vypočuť. Ja a Mikuri

zosadneme a prídeme k nim. Budú si myslieť, že majú situáciu pod kontrolou, ale my ich

omráčime."

Kešem súhlasil. Trojica sa vrátila k drožke. Mikuri si skryla do rukáva ťažké nožnice

na strihanie plechu a Karsun baterku na dynamo.

"Povrazy máš?" Spýtala sa vedkyňa.

"Samozrejme. Ja myslím na všetko," odvetil Karsun s úsmevom.

Kešem popohnal kone vpred. Zastal pred veľkou drevenou bránou uzatvorenou

oceľovým zámkom. Dvojica vojakov ho zastavila a dala sa s ním do reči. Karsun s Mikuri

zosadli. Ozbrojenci nič netušili a všetko šlo podľa plánu.

Karsun potom vzal nožnice a prestrihol reťaz. Otvoril bránu a Kešem voviedol drožku

s naloženými sputnanými vojakmi dnu. Karsun zase vráta zavrel.

Keď vedci osameli uprostred mĺkvych stavieb hnojárne, Mikuri podotkla: "Už

chápem, prečo ťa náš starý majster ustanovil za svojho následníka. Rozhodne vedel, čo robí."

Karsun sa takej chvále potešil, no v kútiku duše hútal, ako dlho to Mikuri vydrží.

"Hľadáš niečo konkrétne?" Spýtala sa ho kolegyňa. Sama sa obzerala po tichých

budovách s istou dávkou napätia v hlase.

"Archívy," odvetil Karsun. "Chcem vedieť, kedy tu začali kopať, a či zemetrasenia

boli už predtým."

Vedci sa rozdelili do dvojíc, aby rýchlejšie obišli celý komplex. Chvíľu im trvalo, než

našli dve budovy, ktoré ich zaujímali - direktorát, v ktorom mal ležať archív, a ošetrovňu.

Kvôli návšteve chrámu Karsun nástojil na tom, aby zistili, koľko pracovníkov skutočne

zošalelo.

Ošetrovňa pôsobila úhľadne a čisto. Nízka a dlhá jednopodlažná budova mala

narýchlo pristavané vydrevenené poschodie, kde stálo šesť párov postelí, každá ohradená

klietkou. Teraz zívali prázdnotou.

Dolu na prízemí našiel Kešem lekárske záznamy. Podľa nich sa šialenstvo začalo

prejavovať asi pred tromi mesiacmi a postihovalo iba skupinu baníkov ťažiacich miesto

opísané ako dno alebo šachta osem. Chorých nikdy nebolo veľa, bláznovstvo postihlo len

každého desiateho pracovníka, no všetci v šachte osem boli zaviazaní mlčanlivosťou o tom,

čo tam našli. Sami lekári sa neskôr šli dolu pozrieť a usúdili, že nález je síce neobyčajný, no

sám osebe nie zdraviu škodlivý.

"Výsledky neukazujú na rozsiahle mozgové poškodenie, ale skôr na akýsi skrat," čítal

Karsun nahlas. Akokoľvek ťaživé boli jeho odhalenia, ostatní pookriali, že v mĺkvom mieste

sa ozýval aspoň nejaký zvuk. "Postihnutí sa vyznačujú silným odlúčením od vnímania reality

a náhlym striedaním nálad."

"My sme len traja. Mohli by sme sa ísť dolu pozrieť a nik by neprišiel k úhone,"

zažartovala Mikuri. Ostatní sa na ňu káravo pozreli.

Karsun preskočil pár stránok s výsledkami testov. "Tu je ešte niečo zaujímavé,"

pokračoval, "zdá sa, že jednej noci do šachty osem zablúdili dva strážne psy. Do rána pohrýzli

všetky ostatné psy a aj samé seba."

"To aspoň vysvetľuje to prekliate ticho," uľavil si Kešem. "Teda, som rád, že žiadne

psisko sa do mňa nezahryzne, ale..."

Karsun prikývol. "Mali by sme pokračovať." Vzal záznamy pod pazuchu a viedol

skupinku k archívu.

Direktorát stál hneď pred vstupom do banských štôlní. Jeho najvyššie poschodie bolo

presklené, zrejme aby mohli vlastníci kričať na robotníkov a baníkov, aby sa ponáhľali.

"Viete vlastne niekto, ako to tu chodí?" Spýtala sa Mikuri cestou.

Kešem odvetil: "Pod kopcami tu našli nejaký nerast, ktorý mohonásobne zvyšuje

výnos z pôdy. Ťažia ho, drvia na prach a pridávajú do bežnej hnojnej zmesi. Tým sa potom

hnojí všade na ostrove, a snáď už i celom súostroví."

Karsun šiel hore ako prvý. Miestnosť s archívmi bola zamknutá, a tak jeden z jeho

kolegov odbehol na kraj štôlne a vzal páčidlo.

V archívoch našli vedci dokumenty úhľadne uložené do štósov v skrinkách. Osobitú

poličku mali výročné správy a podobne dôležitému miestu sa tešili záverečné správy

z prospekcie.

Karsun si vzal listiny a začal v nich listovať. Pred očami sa mu mihali dátumy

a geologické výrazy, ktorým by nebol rozumel, nebyť jeho práce na otrasy predpovedajúcom

stroji. Za svitu lampy potvrdil svoje základné tušenie. "Je to, ako som si myslel. Zemetrasenia

sa nikde nespomínajú, kým tu nezačali ťažiť," prehlásil.

"Našli niečo okrem dna?" Vyzvedal Kešem.

"Našli toho veľa," uznal Karsun. "Pred tým, než začali ťažiť, objavili hneď pod prvým

pahorkom mohylu nejakého bojovníka z doby bronzovej. Vraj bola celá vyložená bronzovými

mečmi. A z času na čas na nejaký podobný meč ešte narazili, zväčša pri nových výkopoch.

Potom vraj jeden našli priamo v šachte osem, sto metrov od toho, čo nazývajú dnom."

"Dobre," vzala si slovo Mikuri, "aký je plán? Berieme záznamy a ideme nazad do

mesta?"

Karsun prikývol, no potom dodal: "Ešte chcem vidieť šachtu osem. Ako správni vedci

musíme byť dôkladní a zvážiť všetky fakty. Pôjdem tam sám."

"Ja pôjdem tiež," ponúkla sa Mikuri. Z úsmevu sa jej dala vyčítať zdravá súťaživosť.

Nemienila sa nechať zahanbiť.

"Dobre. Ja tu počkám," súhlasil Kešem.

Karsun a Mikuri prehľadali zvyšok archívu, až našli mapu šácht a štôlní. Zhodli sa, že

podľa nej sa ku svojmu cieľu dostanú. Zaopatrili si v neďalekej náraďovni banícke plášte

a vydali sa do útrob podzemia.

Černota bane ich rýchlo pohltila a teplý jesenný vzduch vystriedal podzemný chlad.

Chodby najprv viedli v širokej sieni šikmo dolu. Postupne sa odpájali do strán a niektoré,

vybavené výťahmi, viedli priamo dolu.

Šachta osem bola najvzdialenejšia od vstupu. Nemala výťah, zato klesala v strmom

svahu. Mikuri podotkla, že to vyzerá, akoby ju hĺbili na sondáž pod celým pohorím.

Po čase, ktorý mohol byť chvíľou rovnako dobre ako večnosťou, sa chodba vyrovnala,

zúžila a znížila. Karsun musel ísť takmer kolenačky, aby si neudieral hlavu.

Napokon chodba prudko končila. Znovu sa zvýšila a rozšírila na rozsah malého

nádvoria. V určitú chvíľu Karsun zastal. Uvedomil si čosi podivné.

"Neozývajú sa naše kroky!"

"Asi sme dosiahli dno," konštatovala Mikuri. Usmiala sa, no ako posvietila lampášom

nadol, zamrzol jej úsmev. Neodpustila si hrubú nadávku a vyhŕkla: "Čo to je?"

Karsun nasledoval jej príkladu, no obozretne. Ani on nevedel povedať, na čo sa

pozerá. Svetelný kužeľ jednoducho v určitý moment... skončil. No podlaha, dno, ako ho

baníci nazývali, nebolo čierne. Bolo... nijaké.

"Nie je to tam," podotkol Karsun. Objal Mikuri a vyvrátil jej hlavu, aby hľadela

naňho. "Nedívaj sa na to."

"Ale... čo... ja..." Vedkyňa nevedela nájsť vhodné slová. Čokoľvek si myslela, že dolu

uvidí, toto ju zaskočilo.

"Aspoň je to pevné, teda nie je," usúdil Karsun a sadol si.

"Cítiš niečo?"

"Vôbec nič. Nedá sa to ani nahmatať. Hlavne na to nepozeraj, prechádza z toho zrak,"

opísal vedec svoje pocity.

Jeho kolegyňa si k nemu čupla. Už sa ovládla. Riekla: "Čo si myslíš... môže toto

spôsobovať zemetrasenia?"

"Neviem. Príde mi to ako stabilné podložie, čokoľvek to je a akokoľvek to funguje,"

namietol Karsun. "Ale nič iné tu nie je. Steny? Holá skala. Rovnaká ako všade inde."

"Ale zemetrasenia začali o celé roky skôr, spolu s ťažbou. Toto miesto by s nimi

nemalo mať nič spoločné," podotkla Mikuri.

"To je pravda," priznal jej kolega. "Ale nevieme, aké rozsiahle to je... alebo nie je.

Dohodnime sa, že to je."

"Súhlasím."

Na chvíľu nastala tma, keď Karsunova baterka prestala svietiť a on ňou musel

potriasť. Počas tých okamihov temnoty napadla Mikuri neblahá myšlienka: "Myslíš, že... by

ten mŕtvy boh mohol byť skutočný? Mohol by proste... odmazať časť reality?"

"A čo ja viem?" Odvetil Karsun so smiechom. "Hovoríme o božstve. Nijaké sme ešte

neskúmali. Nevieme, aké prírodné zákony sa na ne vzťahujú. Každopádne, ak veríš legendám,

tak vieš, že bol zabitý. Zabili ho bronzovými zbraňami."

"A čo ak nie?"

"Ak nie? Tak by bol vykynožil celé ľudstvo, za to, že bolo príliš hlučné. A to sa

nestalo. Jediný logický záver je, že musel byť zabitý."

Vedci na dne ešte chvíľu v tichosti sedeli. Keď si už povedali, čo potrebovali,

opustenosť onoho hlbokého miesta na nich pôsobila upkojujúco, až posvätne. Napokon vstali

a pobrali sa späť cestou, ktorou prišli.

Muselo prejsť dosť času, pretože vchod do jaskyne bolo vidieť už zdiaľky. Presvitali

ním prvé slnečné lúče.

Karsun s Mikuri ešte nestačili vyjsť z jaskyne, keď začuli lomoz. Od budovy

direktorátu ich delilo dosť široké otvorené priestranstvo, a tak sa radšej skryli za rozbitý

banícky vozík, pohodený pri vchode do podzemia.

Ozvali sa výkriky a početné mužské hlasy. Zanedlho sa ukázali ich nositelia - musel

to byť celý batalión hodvábnych košieľ. Rozostúpili sa na priestranstve medzi domami

a v malých skupinkách prehľadávali jednu budovu za druhou. Zaznel výstrel a po ňom sa

ozval ženský hlas:

"Karsun! Som si istá, že ma počuješ!" Kričala Matka. "Nebolo od teba rozumné, že si

prišiel na toto miesto, no chápem tvoje pohnútky. Si vedec a jednoducho potrebuješ poznať

pravdu. Bolo by žiaduce, aby si sa mi vzdal - ty aj tvoji spoločníci. Vieme, že je s tebou

Mikuri a Kešem."

Karsun už-už vstal, no Mikuri ho zadržala. "Never jej," šepla mu.

"Máme na výber?" Namietol

"Musíme," odvetila vedkyňa. "Keby nás chcela len doprovodiť domov, nevzala by so

sebou celý batalión vojakov."

Idubin zopakovala svoju výzvu a dodala: "Pokiaľ ma neposlúchnete, odnesú si to vaše

rodiny. Buď sa s vami dohodnem, alebo z vás spravím odstrašujúci príklad. Vyberte si, čo sa

vám viac pozdáva. Iné možnosti vám nedávam. "

Kým sa Karsun a Mikuri krčili za vozíkom a dúfali, že hodvábnym košeliam

nenapadne vojsť do jaskyne, Kešem vyšiel von z direktória. "Prosím o zmilovanie, Veľká

matka," vravel plačlivým hlasom. "Pochybil som, a som si toho vedomý. Prosím, dajte mi

ešte jednu šancu."

Idubin k nemu pristúpila. Dala mu facku a riekla: "Ako sa opovažuješ so mnou tak

hovoriť, červ! Dopriala som ti už beztak viac milosti, než si zaslúžiš. Tebe aj tvojim kolegom

som sa snažila dať to najlepšie, čo som mohla, a takto sa mi odplácate!" Vládkyňa prestala

jačať a pokojnejšie pokračovala: "Všetko by bolo o toľko jednoduchšie, keby ste aspoň trochu

chápali, vnímali, čo sa deje okolo vás aj mimo vašu prácu!

Potrebujeme byť jednotní teraz rovnako ako pred sto, dvesto, tisíc rokmi. Naša ríša

nemá inú výhodu, iba jednotu, z ktorej vykvetá civilizácia. Ak sa medzi nami objavia rozkoly,

všetky storočia pokroku, bojov a námahy našich predkov, to všetko by vyšlo navnivoč! Si si

toho vedomý?"

"A-áno, Veľká matka. Prepáčte mi, ja..." Zajakal sa Kešem.

"Predpokladám, že už ma chápeš. Povedz mi teda, čo ste vypátrali na tomto mieste.

Ukáž mi, že ešte vieš byť užitočný pre spoločné dobro."

Kešem pomaly hovoril. Karsun sa zatiaľ snažil prísť na spôsob, ako kolegu zachrániť.

Mikuri mu potriasla rukávom, a keď na ňu pozrel, pokrútila hlavou. "Musíme ísť," šepla.

Karsun s Mikuri, stále pričupení, spiatkovali do jaskyne. Až boli dosť ďaleko od

vchodu, otočili sa a kus bežali. Napokon sa zastavili, vytiahli baterky a skúmali mapu.

"Mali by tu byť vetracie šachty," dumal Karsun. "Možno by sme sa mohli vyšplhať

jednou z nich a utiecť do kopcov." Len čo to dopovedal, spred jaskyne sa ozval výstrel

nasledovaný bojovými pokrikmi. Hodvábne košele ich začali prenasledovať.

Nebol čas otáľať. Vedci sa rozbehli smerom, v ktorom podľa mapy mala byť

najbližšia ventilačná šachta. Zamierili do bočnej štôlne a po chvíľke dospeli k širokej,

vystuženej diere v strope. Tá stúpala v strmom šikmom uhle k povrchu. Karsun si vysadil

Mikuri na plecia a pomohol jej tak dostať sa hore; ona mu zas podala ruky. Zakliesnili sa do

stien šachty nohami a začali šplhať.

Hlasy gardistov sa k nim blížili, no boli počuť len chvíľku. Potom začala dunieť zem.

Mikuri sa zľakla a zvýskla a chvíľu trvalo, než sa ukľudnila. Na Karsuna lezúceho za ňou

dopadlo niekoľko hrúd uvoľnenej zeminy.

Zem sa neprestávala chvieť. V hluku, ktorý stonajúce skaly vydávali, Karsun ani

nezačul, že gardisti vystrelili pár striel hore ventilačnou šachtou. Uvedomil si však teplú krv,

ktorá mu dopadla na čelo.

"Mikuri! Si v poriadku?!" Zakričal.

Ostal bez odozvy, a tak jediné, čo mohol, bolo liezť ďalej. Sám pocítil pálčivú bolesť

v nohe a v boku. Pochopil, že ani jemu sa guľky nevyhli.

Mikuri zrejme stále liezla, pretože Karsun mohol napredovať šachtou. Z mysle sa

snažil vypudiť predstavu, že jeho kolegyňa umiera. Sústredil sa na dunenie zeme a šplhanie

nahor.

Po čase, ktorý ani nevedel odhadnúť, uvidel Karsun konečne svetlo. Dospel na koniec

tunela. Zdrapla ho čiasi ruka, vytiahla von a šmarila stranou. Mikuri ležala vedľa neho.

Sťažka dýchala a pozerala sa kamsi do stratena.

Karsun sa stretol zoči-voči gardistovi, ktorého tvár mu pripadala povedomá. Pravdaže,

uvedomil si, tento ho zachránil sprostred pouličnej bitky!

"To je mi ale náhoda," podotkol gardista. Usmial sa. "Ja som ťa zachránil a zase to

budem ja, kto ťa znesie zo sveta." Sňal si pušku z pliec a pripravil sa na streľbu.

Karsun vstal, ako mu to len predošlé zranenia dovoľovali. Zem dunela a krajom

zorného poľa sledoval akýsi zvláštny pohyb kdesi stranou. Teraz ale nemal čas rozmýšľať, čo

to je. Dôležitejšie bolo, aby zabránil gardistovi zabiť jeho alebo Mikuri.

Vojak bol rýchlejší. Vystrelil a zasiahol Karsuna do brucha. Sila strely tak zblízka

odhodila vedca späť na zem. Gardista pristúpil k Mikuri a namieril jej zbraň na čelo.

Karsun sa z posledných síl pozviechal a udrel vojaka do slabín. Ten sa ani nepohol.

Vedec sa ho snažil vyviesť z rovnováhy, sotiť, čokoľvek...

Ozval sa výstrel a Mikuri naposledy vydýchla.

Gardista sa potom venoval Karsunovi. Uštedril mu facku a namieril naň zbraň. Karsun

cítil vôňu strelného prachu rinúcu sa z barela pušky. Výstrel však neprišiel. Vedec vzhliadol

a videl, že vojak sa díva na niečo nad sebou. Niečo, čo mu vyrazilo dych.

Otrasy neustávali, naopak, silneli. Celá krajina sa vlnila a nadúvala ako rozbúrené

more. Gardista napokon spadol. Ani sa nenamáhal vstať, nieto znovu pozdvihnúť zbraň.

Karsun sa prevalil na brucho a pomaly liezol preč. Cítil, že z neho uniká život

a pochyboval, že vydrží dlho, no chcel vedieť, čo sa vôkol neho deje.

Zrazu pred ním vyletel ohromný kus skaly a zeme niekam k oblohe. Kde predtým bol

mierny svah kopca, teraz sa nachádzal prudký zráz. Dolu pod ním zela ako dlhá jazva

tiahnuca sa až k obzoru línia ničoty, na ktorú baníci narazili v šachte osem.

Karsun konečne vzhliadol k oblohe. Raňajšie nebo bolo krásne, belasé, len s pár

rozstrapatenými mráčikmi s ružovým nádychom. Plnil ho však rastúci tieň, ktorý sa zväčšoval

vždy, keď z vrchov nepochopiteľne vyletel kus kamenia. Zem sa sunula nahor v povrazcoch

pripomínajúcich svaly. Vo výške viac než míle, možno viac než dvoch, nad Karsunovou

hlavou sa začalo formovať obrovské kamenné telo. Z jednej strany stálo na obrovskej nohe,

z druhej ostal len kýpeť - zvyšok hnojárenská spoločnosť odťažila.

Potom nasledovali ruky, či skôr hnáty. Ohromné masy zeminy sa za hukotu, ktorý

musel otriasať celým svetom, pripájali k telu a obaľovali sa pôdou, stromami, trávou

i machom. Napokon na miesto prišla neforemná, rozložená hlava, nepripomínajúca ani

umrlca; skôr rozmliaždený, červami prehryzený pozostatok čohosi vágne guľatého.

Karsun sa rozhliadol navôkol. Batalión hodvábnych košieľ utekal hore svahom a za

zúfalého kriku strieľal do titanského tela. Z neba zletela obrovitánska ruka, dvíhajúca vietor

o sile hurikánu, a rozmliaždila ich.

O pár úderov srdca na to, úderov, ktoré mu šli rozorvať hruď a predsa ich Karsun

nepočul skrz vydesený ryk celého sveta, sa stratil kus oblohy. Vedec vydýchol a zavrel oči.

Nevidel zmysel v ďalšom boji o prežitie.

Dostal svoju odpoveď. Teraz už nemalo zmysel sa na nič pozerať.

SAMOSTATNÉ PRÍBEHY