1.2 Dobytie Marnčaigoinu

Ráno pozdravilo Marwatuho chladným vetrom a zamračenou oblohou. Šľachtic sa podobne cítil vo svojom vnútri. Neznášal vstávanie, no nemienil tak banálne veci ako počasie zastaviť jeho spoločenský postup. Od jeho správania na výprave závisel osud stoviek jeho príbuzných.

Marwatuho poslal na výpravu jeho starší brat, hlava rodu. Patrili k druhému najmocnejšiemu rodu v provincii. Hoci oni sami nemohli postúpiť, dobré správanie mohlo ich potomkom vyslúžiť sobáš s členmi vládnuceho rodu a vyhliadky na správu celej provincie.

Toho rána si svoje povinnosti voči príbuzným Marwatu svedomito pripomínal, keď čakal, so svojimi mužmi ako prvý, nastúpený pred Terišchovým stanom. Slnko ešte ani poriadne nevyšlo nad hory črtajúce sa na východnom obzore.

Terišch vstal podobne skoro, no on to mal vo zvyku. Človek si pri pohľade na jeho hranatú, ostro rezanú tvár a prísne oči pomyslel, že snáď sám odohnal noc. Najvyšší veliteľ netrpezlivo počkal, kým sa všetky zbory zhromaždia a pripravia a až potom dal rozkazy.

Marwatu získal poctu viesť prvý zbor vozatajov. Za iných okolností by to znamenalo viesť útok na rozsiahlom, otvorenom bojisku a získať si slávu pri boji s vozatajmi nepriateľa. Toto ťaženie však bolo aj v tomto ohľade iné. Ísť napred znamenalo prehnať sa poľnou cestou až pod hradby mesta a zahnať ktoréhokoľvek dedinčana od brán. Čím menej ľudí sa dostane dnu, tým ľahší bude útok.

Marnčegjun nebolo veľké mesto. Stálo na nevysokom, rozložitom kopci nad ohybom Srienistej. Tiahlo sa chrbtom návršia ďaleko od vody, až k hustému borovému lesu, ktorý pokračoval zvlnenými predhoriami až k vrchom ukrývajúcim kraj známeho sveta. Zázemie mestu poskytovali dva tucty dedín.

Vidiac prostý val s palisádou, jeden z Marwatuho mužov, nie z jeho vlastného rodu, sa ho spýtal: "Zborový náčelník, také mesto by sme dobyli aj sami!"

Marwatu sám cítil pokušenie, ktoré doň dobiedzalo. No vedel, že prchkosť by mu neposlúžila dobre. Na ťažení už Terišchova armáda dobyla niekoľko podobných miest

a žiadne z nich nepadlo do rúk obliehateľov ľahko. Muži, ktorí v noci armádu prepadali, bývali v týchto mestách alebo okolitých dedinách a bránili ich do posledného dychu.

Postupne po poľnej ceste prichádzali ďalšie a ďalšie oddiely armády. Stavali si tábor v poliach okolo mesta. Terišch sám dorazil krátko pred poludním so zadným vojom. S ním dotiahlo niekoľko rebriniakov so zapriahnutými somármi časti obliehacieho vybavenia. Len čo vojaci zriadili tábor, začali skladať obliehacie stroje.

Marwatu nemienil čakať so založenými rukami. Prevzal inciatívu a nakázal prideleným mužom, aby v širokej rojnici prebádali okolie riečneho brehu a našli najbližší brod. Ak by mestu mali prísť posily, zišlo sa vedieť, ako rýchlo sa k obliehaniu dostanú.

Marwatu sa hnal pláňou s vetrom opreteky, no nedokázal z hlavy vyhnať všetečný hlas, ktorý sa ho pýtal: kedy už sa dostaneš k boju? Hrmenie vozových kolies prerušilo spev vtákov i hlas ľudí, no svedomie neutíšilo.

Napokon Marwatu zastal obďaleč hradieb mesta spolu s členmi svojho rodu. Tí hundrali: "Nie je to hanba, že nás vládcovia nechávajú v zálohe? My sme ich najlepší a najstatočnejší! Mali by sme byť prví v meste a presláviť sa!"

"Odpútajte svoje mysle od starostí," chlácholil Marwatu príbuzných, hoci v srdci pociťoval rovnakú krivdu, "nech sú ostré, keď na nás dôjde rad. Pripomeňte si, že aj prastrýko Hansátu, než rozbil múr v Pwarkúmute a preskočil ním, najprv tri týždne strážil a šesť týždňov trénoval, aby mal silu."

"A potom bol uprostred najhoršieho. Stará mamka hovorí, že ho z prielomu vyniesli na štíte, a nie ako víťaza," zafilozofoval jeden z mladších bratrancov. "Ja za seba som rád, že sa do boja nehrniem. Z pohodlia voza sa na to lepšie díva."

Marwatu však túžil po vyznamenaní a dobýjania múrov či ešte lepšie brán by sa bol ochotne účastnil, aj keď to bolo pod jeho úroveň. Slávni predkovia tvorili puto, ktoré pomáhalo tvárniť odvedencov z jeho národa v skutočných vojakov. Všetci na výprave počúvali príbehy o sláve a vyznamenaní. Tí múdrejší v tom videli cestu k moci aj mimo bojiska.

K hradbe sa blížilo niekoľko pohyblivých prístreškov. Jednoduché, kožou potiahnuté konštrukcie umožnili obliehateľom bez veľkých strát dostať sa až pod hradbu. Vo dvoch

z prístreškov niesli vojaci baranidlá, s ktorými mienili preraziť brány. Iné prístrešky mali na rovných strechách chlopne a po ich odkrytí obliehatelia mohli vysunúť rebríky až k hradbe.

Marnčegjun mal silné brány, no sústavnému búšeniu nedokázali odolať. Ešte pred súmrakom ležali polámané a muži prúdili cez ne.

Marwatuovi poklesla nálada. Mesto dobyjú, a on pri tom ani nebude! Jedinou útechou mu bolo, že ani členovia vládnuceho rodu nešli do bezprostredného rizika. Vlastne, zamyslel sa nad tým, nepamätal si žiaden príbeh, v ktorom by člen vládnucej dynastie vystupoval ako hrdina.

Potom z čista jasna chlopňami pri rebríkoch vyliezli ozbrojenci v žiarivej bronzovej zbroji, s modrými plášťami a chocholmi na prilbiciach. Vládcovskí. Ako smršť sa drali hore a na hradbu a tam začali masaker. V jednom z mužov Marwatu spoznal Chaderanša, syna najvyššieho veliteľa. Na múr sa dostal medzi poslednými, no v okamihu prebehol kus hradby a pustil sa do obrancov s takou vervou, že pred ním muži utekali.

Až vtedy si vozataj siahol na dno svojej pýchy. No on im ešte ukáže! Vyznamená sa tak, že na to nik z armády do smrti nezabudne!

Marnčegjun padol so súmrakom. Terišch zhromaždil zborových náčelníkov pred bránu a ďakoval im aj ich podriadeným veliteľom. Marwatu sa dočkal prázdnej poklony za získané vedomosti o krajine.

Terišch vedel, ako svoju prácu robiť. Tak ako každý člen vládnucej rodiny. Teraz príde rad na môj výstup, riekla si Kalivn a s hlavou hrdo vztýčenou nasadla na zlatom pobitý bojový voz. Na ňom sa v umnom prevedení hmýrili podmorské príšery, akoby samotné Hlbiny poháňali kone a objímali vzácny poklad, ktorý nasadol doprostred nich.

Kalivn sprevádzal Chaderanš vo svojom brnení a helme. Pôsobil ako žiarivý udatný rytier, hoci na jeho pláte ešte bedlivé ženské oko poznalo zaschnutú krv preliatu pri dobýjaní

mesta.

"Bojíš sa?" Spýtal sa Chaderanš. Kalivn nepatrne pokývala hlavou, ako prešli

oblúkom brány v drevohlinitom opevnení a zamierili nahor, na temeno vrchu.

"To sa ti priznám, že si statočnejšia, než ja," pokračoval Chaderanš v tichom

rozhovore. "Medzi týmito divochmi by som nevydržal ani deň."

"Techšiašt mi bude chýbať," priznala Kalivn. "Aj otec a mamka. No kedy inokedy sa

môže dcéra remeselníka zmeniť na vládkyňu mesta? Naši ma dobre vychovali. Dám miestnych do laty."

"Ja by som Techšiašt za dieru nemenil," namietol Chaderanš. "No ja mám na výber."

"Ani ty na výber nemáš. Ak by si chcel odísť od svojej rodiny, myslíš, že by ťa len tak pustili? Muži z hlavnej línie musia ostať v Techšiašte, inak by mohlo dôjsť k rozkolu

a rozdeleniu ríše. Ženy a nižší príbuzní sa zase vydávajú inam a zabezpečujú vernosť provinčných pohlavárov."

"Strýko Nerakch ťa tiež vyučil dobre."

Kalivn prikývla. Chaderanš bol jej vyšší bratranec tri línie vzdialený. Patril

k najznámejším tváram vládnuceho rodu v Techšiašte samotnom, a podľa dievčiny samej, k jej najvľúdnejším predstaviteľom. Zvyčajne mal na starosti bezpečnosť v meste a svoju prácu vykonával svedomito.

"Povedal ti Nerakch niečo o miestnych?" Spýtal sa Chaderanš.

Kalivn odvetila: "Málo. Sám v týchto končinách nikdy nepobudol. Vravel, že im príbuzný kmeň je v našej severnej provincii. Že vraj nemajú vládcov, skôr počúvajú najskúsenejšieho spomedzi seba. Viac o nich nevedel."

Terišch sa po rozprave s podriadenými pripojil ku dvojici na vlastnom voze, takmer rovnako bohato zdobenom. Z dvoch povozov až prechádzali oči, ako sa leskli na slnku. Sýtomodré plášte príslušníkov vládnuceho rodu upomínali more - zdroj zrážok a obchodu, hlavný prostriedok, ktorým Techšiašt držal svoje provincie na uzde.

Na temene kopca, priamo nad mestom, stál väčší, rozsiahlejší dom s vlastným vydreveným plotom. V ňom sa bránil posledný hlúčik zúfalcov. Deve ich prišlo ľúto. Vydobyli si hodinu slobody navyše, no čo to je proti strate života ako takého?

Lekcie, ktoré Kalivn dostala, vzápätí ukázali svoju pravdivosť. Z domu vyšiel

s ohnutým chrbtom statný fúzatý a bradatý muž s orieškovými vlasmi a polodivým pohľadom. Kalivn sa príjemne striasla pri pomyslení, ako pevne ju bude držať, až do nej prenikne

a naplní ju svojím životom.

Terišch zišiel z voza v ústrety divochovi, nasledovaný vojakom určenom za prekladateľa. Ten bol od divocha nižší, no nevyzeral veľmi odlišne. Asi ktosi zo severnej provincie.

"Hovorí k vám Terišch, veliaci pán vojsk Techšiaštu, veľkého mesta a sídla ducha, ktorý až do vašich končín posiela zrážky a vlahu."

Vojak preložil. Divoch sa zasmial. Odvetil čosi vo svojom drnčivom, huhňavom

jazyku.

"Prišli sme, aby sme si podmanili vašu úrodnú krajinu. Aby sme z nej dostávali

spravodlivý podiel v daniach."

"Ehm... ako mám preložiť dane?" Spýtal sa vojak zo severu.

"Ty vymysli, aby to dobre pochopili," odbil ho Terišch a pokračoval: "A pretože sme

spravodliví vládcovia, ponúkame vám možnosť spriazniť sa s nami a upevniť vládu nad všetkými okolitými mestami."

"Koľko mužov?" Spýtal sa divoch. Na Kalivn sa ani nepozrel, čím ju urazil. Predsa mala čelenku z čistého zlata, posádzanú drahokamami! Predsa jej zlatisté pláty zvierali

a dvíhali prsia na obdiv celému svetu!

"Koľko bude treba. Zatiaľ tridsať spoľahlivých, ktorí vám pomôžu ubrániť sa. Viac tu necháme, keď zaistíme priesmyk."

Divoch znovu vybuchol do smiechu. "To nestačí, ani zďaleka."

"Dobyli sme vaše mesto takmer bez strát. Nemyslím si, že ktokoľvek z vašich poddaných by nám odolal."

"Raorru ste neporazili. Ešte nie je koniec."

"Kto?" Spýtal sa Terišch.

Vojak zo severu preložil: "Tí vonku. Vylúčení von..." "Exulanti."

Vládca - ak sa tak dal nazvať - Marnčegjunu sa konečne na Kalivn pozrel. Utkvel na nej dlhým, žiadostivým pohľadom. "Prijímam," riekol napokon.

Kalivn zostúpila z voza. Stále bola stelesnením dôstojnosti. Podišla k Terišchovi, poďakovala mu za doprovod armády a nakázala, aby jej pripravil stan vnútri mesta. Všetko podľa vopred dohodnutého plánu.

Za noci sa priplížilo k hradbe Marnčegjunu niekoľko desiatok exulantov. Mesiac krajinu len chabo osvetľoval, skrytý v tme svojej poslednej fázy. Armáda z Techšiaštu vytvorila dva usporiadané tábory, každý neďaleko jednej z mestských brán. Samotné brány strážili početné hliadky, pripravené ich v okamihu zavrieť. Pre Nãmeora a jeho mužov nebolo jednoduché dostať sa k nim tak blízko.

Keď už sa hlúčik štyridsiatich ozbrojených mužov dostal až k dosahu brány, nebolo inej cesty. Ako rozhnevané zubre sa vrhli na stráže. Pár nepriateľov stihlo zakričať, no na viac sa nezmohli.

Exulanti postupovali rýchlo a usporiadane. Povraždili stráže jednej brány a rozbehli sa dvomi smermi - polovica z nich utekala k druhej bráne, kým prvú zavrela. Druhých dvadsať šlo do kopca a smerovalo k stanu, ktorý si samozvaná novomanželka mestského vládcu nechala postaviť.

Nãmeor viedol svojich chlapov do kopca. Z diaľky do jeho uší doliehal krik v tábore pred mestom. Nepriateľ zistil, že sa naňho útočí. Exulanti nemali veľký náskok.

Hore na temene kopca hviezdy a mesiac osvetľovali veľký dom obklopený niekoľkými stanmi, z ktorých jeden bol obzvlášť rozsiahly. Exulanti vstúpili dnu, očakávajúc ľahké zabíjanie.

Tentokrát sa však prepočítali.

Vnútri stanov horeli sviečky a v ich prítmí stáli pripravení členovia vládnuceho rodu v plnej bronzovej zbroji. Nechali exulantov, aby vošli do stanov, a potom sa na nich vrhli.

Nãmeor pascu očakával. Aj to patrilo k jeho plánu. Kým jeho pobratimovia tasili zbrane a márne sa bránili nepriateľovi, on sám len čakal, či ich všetkých pobijú. Až si tým bol istý, vyspiatkoval zo stanu a rozbehol sa po hrebeni kopca dozadu, smerom k lesu. Stačilo mu vybehnúť na hradbu a zoskočiť z druhej strany...

Cesta pred ním bola pustá. Domy so soklom z opracovaných kameňov ju lemovali až po líniu borovíc, ktorá vyhradzovala kruhový priestor. V ňom sa pod húštinou cestičky rozbiehali a zas spájali v niekoľkých kruhoch, uprostred ktorých stál vysoký, osamotený kameň - pokrútený vekmi a pomaľovaný svetlými farbami v noci vyzeral ako neforemná príšera s očami na pupku a nesúmernými končatinami.

Nãmeor sa kameňu poklonil, ako ho obiehal. Nebol by si dovolil okolo ducha prejsť bez pozdravu. Hradba pretínala temeno kopca kúsok odtiaľ.

Akoby z tmy samotnej sa zhmotnila, zjavila sa pred Nãmeorom široká bronzová čepeľ meča. Nãmeor tasil svoj zahnutý železný meč. Nemať také bystré zmysly, bol by nabehol priamo na protivníkovu zbraň.

Súboj sa začal. Nãmeor čelil mladému, srdnatému protivníkovi, ktorý sa vedel obracať a kryl si všetky citlivé miesta. V tme noci ani jeden súper poriadne na druhého nevidel, museli sa riadiť iba citom v čepeli zbrane.

Ich meče sa skrížili a nasledovala rýchla výmena výpadov. Mladík tlačil Nãmeora do svahu, aby ho prinútil stratiť rovnováhu. Exulant sa naopak sunul vpred, tam, kde očakával hradbu.

Muž s bronzovým mečom Nãmeora na okamih pustil, len aby naň vzápätí zaútočil od chrbta. Exulant musel poďakovať duchovi za šťastie, lebo zákernej rane sa vyhol len tak-tak. Rovnováhu si už v nohách neudržal - šmykol sa a spadol.

Súper pristúpil exulantovi meč. Zdrapil ho za chrbát a odzbrojeného vytiahol na nohy. Nãmeor sa prestal brániť. Vedel veľmi dobre, že teraz by to jeho plánom neposlúžilo.

"Nebráň sa, inak ťa zabijem. Teraz poď so mnou a zodpovieš nám pár otázok," riekol muž, ktorý ho porazil.

Nãmeor jeho reči nerozumel, no domýšľal sa. Budú ho vypočúvať. To je dobre. Na taký prípad sa pripravoval.

Bojovník svojho zajatca doviedol späť do stanu. Vrhol ho doprosted kruhu v bronze odetých mužov. Na zemi zomieralo päť iných exulantov. Nedostalo sa im pomoci ani milosti.

Naproti Nãmeorovi sedel na poľnej stoličke starší muž s plnou tvárou a mohutnou čeľusťou, s prísnymi modrými očami a šedivejúcimi vlasmi. Pri ňom stál mladý rekrut, trasúci sa ako vŕba vo vetre. Starší hovoril a mládenec prekladal.

"Kto si?" Spýtal sa veliteľ.

"Nãmeor," odvetil exulant.

Bojovník, ktorý ho porazil, predstúpil. Podal veliteľovi železný meč so slovami: "Tu

je jeho zbraň, otec."

"Odkiaľ máte železo? A toľko veľa?" Vyzvedal veliteľ.

Nãmeor len pomykal plecami.

"Je to vzácnosť, ktorá padá z hviezd. Žiaden národ na Pláňach nemá železné zbrane -

kovu je na to príliš málo. A potom prídeme sem, na kraj sveta, a hľa - každý bandita tu vládne železným mečom."

Mladík veliteľa v čomsi opravil. Sám Nãmeor by bol povedal, že aj tu je železo vzácnosť a môžu ho používať len niektorí. Veliteľ na vysvetľovanie očividne nemal náladu, a tak zajatec znovu pokrčil plecom.

Nãmeor videl, že dve neurčité odpovede starému veliteľovi na rozvážnosti nepridávajú. Rozhodol sa teda vyrukovať so svojím tromfom: "Môžem vám pomôcť. Povedať vám, kde a kedy zaútočia exulanti."

"Útočia vždy v noci a na hlavný tábor. Prečo by sme na to vašu pomoc potrebovali?" Namietol veliteľ.

"Ja im velím," vysvetlil Nãmeor. "A vedia, čo majú robiť v prípade, že by som sa nevrátil. Od zajtra budú útočiť aj na vaše zásobovanie. Druhá skupinka prepadne vaše vozy desať míľ odtiaľto, pri prielome Srienistej. Ten druhý útok bude za dňa. Chcete to riskovať?"

Veliteľ sa odmlčal. Ponuka ho zaujala.

Nãmeor dodal: "Ja som exulant. Viem, ako rozmýšľajú. Predpokladám, že tu nie ste len, aby ste bojovali. Chcete zvíťaziť. Budete si musieť s exulantmi poradiť. Môžem vám pomôcť."

"Čo za to?" Posmešne sa spýtal veliteľ.

"Vašu ženskú. Tú, čo strážite ako drahokam na čele. A všetko, čo k nej patrí." Veliteľ sa snažil hrať naivného, no Nãmeor ho ľahko prehliadol. Vysvetlil: "Predsa

sem nebudete vliecť dôležitú ženu len tak. Chcete ju tu vydať, ako poistku. Chcete celé toto územie. Nuž dobre. Beztak - ak ju nezískam ja, nikdy tento kraj neovládnete."

Terišch sa zobudil vo veľmi zlej nálade. Nočný útok mu spánok neubral, ale vypočúvanie ho vyčerpalo. Ešte sa nestretol s tak papuľnatým a sebaistým zajatcom. Nanmur, alebo tak nejak jeho meno znelo, mal tú drzosť a kládol si podmienky, keď mohol tak ľahko

zomrieť! Keby bol prežil nejaký iný exulant, bol by ho Terišch okamžite popravil. Žiaľ, musel pracovať s tým, čo mal - jediným zajatcom.

Hneď ráno vydal veliaci pán rozkazy zboru vozatajov. Rozdelil ich na dve časti - jednu, s Marwatuom na čele, poslal strážiť brody cez rieku. Druhú vyslal pozdĺž riečneho toku hlbšie do nepriateľského územia.

Marwatu sa spokojne usmieval. Naoko dostal horšiu službu, no skoré vstávanie sa mu oplatilo. Ešte pred nástupom si ho Terišch zavolal k sebe do stanu a povedal mu: "Dávaj pozor na slnko. O druhej hodine dennej zaútočia nepriatelia na druhú kolónu. Bude ich veľa, pokúsia sa získať vozy. Musíš im včas doraziť na pomoc, a nebadane."

Sebavedomý nádejný veliteľ odišiel na čele svojej kompánie vozatajov. Terišch dúfal, že vidina získaného postavenia je pre neho dosť veľkým lákadlom, aby poslúchol na slovo. Dosť riskoval, a bol si toho vedomý.

Mal ešte veľa iného na práci. Zásobovanie. Vedel, že exulanti sa budú pohybovať rýchlejšie než usporiadané vojsko. Nanmur mu prezradil, kde plánujú útok, no žiaden oddiel by tam nedošiel načas. Voz by vzbudil podozrenie, nuž Terišch vybral pešieho posla spomedzi svojich nižších príbuzných.

Po vojenských záležitostiach čakal Terišcha rozhovor s Kalivn. Netešil sa naň. Teraz sa o devinu priazeň uchádzali dvaja muži, a jej vienok - a mesto a priazeň vládnuceho rodu - mohol dostať iba jeden.

Kalivn stála v chlopni stanu, v ktorom strážili Nanmura. Terišch zaodŕhal, aby ju nevyľakal. Zľakla sa aj tak.

"Čo naň hovoríš?" Spýtal sa.

"Je..." Kalivn nevedela nájsť slová, no v očiach sa jej zračilo uznanie. Možno aj trochu vášne. "Je statný," riekla napokon.

"To je jediné, na čom ti záleží?"

"Ja, ehm... a záleží nám na niečom inom? Moju bezpečnosť a pohodlie zaistia muži z nášho rodu. Ani jeden sa neopováži na mňa vztiahnuť ruku."

"Pri tomto Nanmurovi by som si nebol istý," priznal Terišch. "Nepáči sa mi."

"Mne sa práve tým páči," namietla deva. "Ten druhý je starší, skúsenejší, ale nie je pri takej sile. Hneď ohol chrbát. Tento má v sebe oheň."

Terišch nazrel chlopňou dnu. Zajatec si ho všimol a opätoval mu pohľad. Terišch v ňom vyčítal pohŕdanie.

"Môžeme si ich nechať oboch?" Spýtala sa Kalivn. "Vravíš, že tento má pre teba dôležité údaje. Ak sa ukáže, že je dôveryhodný, vyberiem si jeho."

"Nemôžem otáľať dlho," napomenul ju Terišch. "Len čo muži zaistia priesmyk, a to by nemalo trvať dlhšie než deň-dva..."

Rozhovor prerušil vojak. Pribehol od brány a hlásil, že družstvo vozatajov sa už vracia

späť.

Bolo príliš skoro. Útok ešte nemohol prebehnúť. Čo sa stalo? Terišch nakázal

vojakovi, aby ho viedol.

Dolu pri bráne sa zatiaľ zročilo dvadsať vozov. Marwatu medzi ich posádkou nebol

a veliaci pán nevedel, či to má pokladať za priaznivé alebo nepriaznivé znamenie.

Strach o zvyšok družiny však rýchlo vystriedal úžas. Vozataji so sebou priviedli hosťa.

Na jednom z vozov stál vysoký tvor, o trochu vyšší od priemerného muža. Vozového koša sa držal štvorprstou rukou. Jeho plochá tvár pripomínala ľudskú, no z hrebeňa nosa vyrastalo niekoľko kožou potiahnutých výčnelkov a ušné lalôčiky boli veľké a zbrázdené.

Tvor bol odetý do ľahkého súkna techšiaštského pôvodu. Róbu zdobilo niekoľko po okraji vyšívaných vzorov a rukávy spínali malé zvončeky. Hlavu mu zdobila bohato vyšívaná čelenka s pozlátenými stuhami padajúcimi po spánkoch.

Nečlovek upriamil pohľad na Terišcha a pozdravil ho: "Wsahrul z Marajunu posiela pozdravy veliteľovi armády v mene svojho pána, Derchima z Marajunu." Potom zoskočil

z voza. Odrazil sa silnými zadnými nohami a dopadol o dve siahy ďalej.

"Terišch z Techšiaštu je rád, že môže pohostiť tak vzácneho hosťa," odvetil Terišch poslovi. "Čomu vďačí za túto návštevu?"

Nečlovek preskákal k Terišchovi - odrážal sa z nohy na nohu v elegantných poskokoch - a vysvetlil: "Môj pán už dlho plánuje podmaniť si miestnych divokých ľudí

a urobiť tento kraj bezpečnejší pred banditmi. Jeho plány teraz dozreli. Bolo by od vás nanajvýš ohľaduplné, keby ste môjmu pánovi dopriali jeho víťazstva a nemiešali sa do našich záležitostí."

Terišch nebol najlepší diplomat a teraz sa káral za to, že žiadneho so sebou nevzal. Nečakal, že Marajunci sa spamätajú tak skoro a budú mu oponovať. Posledné správy z ich územia hovorili o vnútornej vojne. Nuž, škoda sa už stala a teraz ju musel napraviť.

"Môj rod je presvedčený, že územie obývané ľuďmi by malo byť podmanené ľuďmi," namietol veliaci pán. "Už sme obsadili celý južný breh od našich hraníc takmer až po prielom Srienistej, kde začína vaše územie. Nevidíme dôvod, prečo by sme sa ho mali vzdať."

"Vojsko môjho pána z Marajunu vyrazilo vzápätí po mne. Je veľké a pripravené na bitku. Radil by som vám zvážiť vaše stanovisko. A veľa času na to nemáte."

"Uvidím, čo sa dá robiť," odbil posla Terišch. Vyhovoril sa: "Trvá určitý čas oznámiť zmenu plánov zásobovaniu. Zatiaľ sa cíťte v meste a v mojom tábore príjemne. Ste naším hosťom."

Nečlovek sa poďakoval a vydal sa hore kopcom. Terišch sa obrátil na svojich mužov. Dožadoval sa správ o tom, kde vozataji posla zajali a či nevedeli niečo o Marwatuovi.

Jeden z mužov predstúpil a vysvetili: "Stretli sme ho takmer ihneď za mestskou bránou. Šiel s ním menší sprievod jeho druhov. Tí sa začali vracať hneď po tom, čo sme ho prevzali. Marwatu a jeho družina pokračovali ďalej podľa plánu. Zvyšok našich odprevádza neľudí naspäť k prielomu Srienistej."

Správy nehovorili nič, čo by sa nedalo predpokladať. Terišch po zvyšok dňa komandoval svojich mužov z čistej nevrlosti. Prechádzal sem a tam a vyčkával na návrat zvyšných vozatajov.

Tí sa dostavili vo dvoch skupinách. Ako prví priniesli hlásenie tí, ktorí sprevádzali neľudí. Oznámili, že niekoľko tisíc neľudí v dobrej kvalite zbroje vyšlo z prielomu Srienistej a k Marnčegjunu sa dostanú na druhý deň.

"Mali by ste svoje plány urýchliť," poznamenal nečlovek Wsahrul. Úškrn maskoval škrabaním sa na nose.

Ako druhý dorazil posol od Madikcha, ktorý s malou silou ostal vzadu a zabezpečoval prúdenie zásob. Správa o útoku mu prišla vhod a vďaka nej ho odrazil takmer bezo strát.

Marwatuho nikde nebolo. Napokon sa dostavil, krátko pred súmrakom. Terišch ho už chcel verejne ukázniť, no mladý veliteľ ho poprosil o súkromný rozhovor.

Veliaci pán súhlasil. Odviedol vozataja do svojho stanu.

V stane bol Chaderanš. Marwatu nevyzeral nadšený z toho, že by mal svoje hlásenie preniesť aj pred ním. "Pred svojou rodinou nemám tajomstvá," pripomenul Terišch a tým zlomil veliteľov odpor.

"Zabezpečili sme brod, pán veliaci," začal kapitán vozatajov. "Našli sme ho ešte včera ráno, nedlho pred skončením obliehania. Leží asi dve míle odtiaľto. Možno ho stadeto ovládať.

Pri brode na nás zaútočila skupinka exulantov z druhého bredu. Viedol ich nejaký vysoký ryšavec. Oháňal sa železným mečiskom. Skosil mi troch mužov. Potom so svojimi poskokmi začal utekať. Mal namierené kamsi do vrchov na okraji Plání, ale cestou sme ho stratili..."

"Koľko mužov si dovedna stratil?"

"Prekvapili nás vo vysokej tráve, pán veliaci. Sprvoti desiatich. Potom sme sa preskupili a už sme nestratili nikoho," odpovedal Marwatu.

"Počínal si si rozumne," pochválil ho Terišch. "Ale nerozumiem, prečo tie tajnosti."

Marwatu sa poškrabal na hlave. "Ono... myslím, že muži už to aj tak roznesú po tábore, ale nepripadalo mi vhodné povedať to verejne.

Prenasledovali sme exulantov k vrchom, ale stratili sme ich. Asi sa schovali

v niektorej z dedín, alebo proste zaľahli do trávy a počkali, kým prehrmíme navôkol. Na druhej strane rieky je totiž veľa pastvín, asi toľko, čo polí.

Nuž, my sme prišli až k vrchom. A tam..." v Marwatuho tvári sa zjavil výraz zúfalstva, "...sme našli Ďásjute."

ROMÁN