1.3 Ťaženie vrcholí

Terišch vytrielil zo stanu s Chaderanšom v pätách.

"Otec! Neblázni! Nemal by si tam ísť!" Kríčal syn veliaceho pána, no nadarmo. Terišch zišiel na otvorené priestranstvo pred jednu z mestských brán. Cestou sa rozkričal po vojakoch, na ktorých narazil, že majú zošikovať celú armádu.

Vojakom sa nechcelo vstávať od zapálených ohňov a teplej večere, no na naliehanie najvyššieho veliteľa tak urobili. Za stmievania sa pred Terišchom zhromaždilo celé jeho vojsko, niečo vyše desiatich tisícov mužov.

"Moji druhovia! Musel som s vami všetkými hovoriť, a to súrne. Náš verný Marwatu nás varoval, že sa nachádzame na nebezpečnom mieste. Viem, čo si hovoríte - dostali sme sa priďaleko od domova, na naše zásobovanie útočia a teraz prichádza armáda neľudí. Vedzte, že môže byť horšie. Marwatu objavil Ďásjute, prekliate mesto."

Väčšina vojakov ani nepohla brvou. Už to vedeli. Správa sa medzi nimi rozšírila rýchlosťou povodne.

"Týmto prekážkam musíme čeliť. Pretože naši predkovia by sa za nás hanbili, keby sme ustúpili. Pretože duchovia sú na našej strane a doprajú nám víťazstva. A preto, že vám velím ja a pod mojím vedením sa vám nič nestane!"

Nad čistinou sa nieslo ťaživé ticho neistoty. Aj veliaci pán bol len človek. Akú moc mal nad armádami a kliatbami?

"Aby som vám dokázal, že sa nemýlim, ráno vystúpim na Ďásjute. Vrátim sa odtiaľ nezranený a nezmenený. Očakávajte ma po poludní. Potom spolu vyhráme bitku a ukončíme toto ťaženie." Posledné vyhlásenie sa dočkalo opatrnej reakcie. Niektorým vojakom sa na tvári objavili spokojné úsmevy. S tým ich Terišch rozpustil.

Chaderanš s otcovým plánom nesúhlasil a jasne mu to dal najavo počas večere nad ohňom: "Nemal by si ísť ty. Ak sa niečo stane - čokoľvek - muži spanikária. Aj keby si sa vrátil, čo ak bitku prehráš? Potom budú naši poddaní ešte viac poverčiví. Riskuješ blaho celého nášho rodu!"

Mnohí súrodovci prikyvovali. Kalivn smutne hľadela do ohňa a nehovorila nič. Možno chcela, aby Terišch zlyhal. Vrátila by sa domov. Nemusela by sa vydávať ďaleko od rodiny, aspoň tento rok nie.

"Proti neľuďom som už bojoval," odvetil Terišch. "Viem, ako na nich."

"Bojoval si proti iným neľuďom a za iných podmienok," namietol Chaderanš. "Okrem toho, ty si vtedy nevelil celej armáde, ale jednej lodi. A tvoj otec ťa nechal vzadu, kým sám schytal fúkačkou do krku a zomrel."

"Iné podmienky, ako vravíš," húdol si Terišch svoje, "a za týchto súčasných máme vietor v našich plachtách. Pýtal som sa našich vozatajov, čo videli. Neľudia nemajú vozy. Celá ich armáda je pešia. A vyšli z priesmyku, čo je ich chyba. Máme stále početnú prevahu asi jeden a pol ku jednej a vozy navyše. Uštveme ich a rozstrieľame, než sa stihnú priblížiť."

Ráno nechal Terišch celú armádu nastúpiť obďaleč brodu a očakával príchod súpera. Bolo zvykom nezaútočiť hneď v prvý deň - dobrý veliteľ potreboval čas, aby si obhliadol terén a našiel v ňom každú drobnú výhodu, akú mohol. Neľudia však mohli byť nevypočitateľní.

Wsahrul znovu pripomínal, že Terišch ešte stále môže z boja odísť, ak to uzná za vhodné. Veliaci pán zas považoval neustálu dotieravosť vyslanca za otravnú a neprospešnú jeho veci.

Neľudia sa ukázali krátko po zmene dopoludňajšej stráže. Najprv sa ukázali v plnej sile, predvádzajúc rýchlosť a obratnosť svojho druhu, a potom si začali stavať tábor. Žiaden nový posol od nich neprišiel.

Keď bolo isté, že bitka toho dňa neprepukne, zošikoval Terišch silnú rojnicu vozatajov, prebrodil sa s nimi na druhý breh a vydal sa v ústrety kopcom, ktoré mali skrývať prekliate mesto.

Výprava dorazila na samý okraj Plání okolo poludnia. Nekonečnú rovinu ich domoviny vystriedalo niekoľko pahorkov a za tými sa už rázne dvíhali hory. Terišch okolie sotva vnímal, v hlave už rozoberajúc bojovú stratégiu. Na svet okolo seba zareagoval, až keď sa pred ním spomedzi pahorkov vynorila prašná, neudržiavaná cesta vinúca sa pozdĺž potôčika. Ten sledovalo krátke údolie zastrešené košatými stromiskami a pri jeho ústí stáli dve mohutné borovice, rokmi pokrútené, no stále živé. Ich nehybný tieň veštil zlo.

Terišchovi scenéria vyrazila dych. Ľudové piesne ju vykresľovali do najmenších podrobností.

Za párom borov zo zeme vyčnievali pozostatky hradby. Obkružovali údolíčko i kopec nad ním. Vnútri sa dali sotva rozoznať sokle kedysi stojacich domov a skladov.

Cesta viedla stredom opusteného miesta a potôčik sa krútil s ňou. Výprava musela zosadnúť pri jeho prameni, mieste, kde podľa legiend sídlil jeden z duchov ochraňujúcich mesto. Do skaly vysekané schody schádzajúce k prameňu pokrývalo slizké bahno a čerstvá voda sa rozlievala po okolí.

Jeden z vozatajov sa šmykol a takmer si na vlhkom kameni rozrazil hlavu.

"Je to šťastie v nešťastí, alebo nešťastie v šťastí?" Hútal druhý vozataj.

"Nás chránia naši duchovia," pripomínal im Terišch. "Akákoľvek kliatba tu väzí, na

nás stále pôsobí ochrana. Nič sa nám nestane."

Výprava sa vyštverala na kopec. Do skaly vytesané schody viedli okolo pozostatkov

skladov, domcov a veží. Celé temeno vrchu muselo byť kedysi pokryté zástavbou.

Výstup nebol ľahký. Tu a tam sa pod jedným z mužov uvoľnila skala alebo padol

strom.

"Zub času ohlodal, čo sa dalo," predniesol Terišch smutne. "Nad týmto miestom

panuje smútok a nešťastie. Pomyslime na činy, ktoré sa tu vykonali, a preukážme úctu mŕtvym a mĺkvym."

V nežných poludňajších lúčoch Slnka sa Terišch rozhliadol po ruinách starobylej citadely. Nevedel, čo hľadal, a predsa niečo upútalo jeho pozornosť. Jeho pohľad skákal zo stromu na strom a zo skaly na skalu s nepríjemným tušením, že aj v takejto pustine ho niekto sleduje. Napokon sa mu zrak upriamil na skalu zastrčenú v kúte niekdajšieho dvorca. Bola popraskaná, no vyzerala, akoby sa z nej drala na svet čudesná bytosť s mnohými ručiskami

a očami na miestach, kam nepatrili.

Nevidel už kdesi niečo také? Terišch sa striasol a zavelil k návratu.

Sotva sa armády od seba vzdialili a vrátili sa do táborov, Kalivn prepadla úzkosť. Nedokázala obsedieť a so založenými rukami čakať na boj. Premýšľala, čím by mohla prispieť, a až dostala nápad, bežala za Chaderanšom.

"Mohla by som vypočuť nášho zajatca!" Ponúkla sa Kalivn nadšene. "Koniec koncov, ja si mám vziať vládcu mesta. A Terišch vravel..."

"Pochybujem, že sa s tamtým dohodneme," odvrkol Chaderanš a hlavou kývol ku stanu, v ktorom držali zajatca. "Otcovi sa prieči. Uvidíme, či nám povie ešte niečo užitočné, a potom to s ním skoncujeme."

Kalivn to prišlo nespravodlivé. "Vari nám už nepovedal dosť? Nezachránil tvojho brata tým, čo prezradil?"

Chaderanš nevedel, čo na to odpovedať. Správy, ktoré Madikch poslal, hovorili len o ľahkom útoku. Nič, s čím by si skúsený veliteľ lámal hlavu. No odmietnuť niečo Kalivn, hlavne, keď sa na vás pozrela svojimi veľkými nevinnými modrými očami, bolo ťažké.

"Pôjdem s tebou, aby si neurobila nejakú hlúposť," rozhodol Chaderanš. Zavolal si prekladateľa a odviedol Kalivn do stanu.

"Vraví, že sa na vás už tešil," riekol prekladateľ. Od prvého stretnutia mal vojak viac sebavedomia a netrápil sa s prekladom každého slova. Na Nanmurovej tvári sa zračila dychtivosť a pobavenie. Ani jedno z toho sa Chaderanšovi nepáčilo.

"Pýta sa, či sa slečne tak páči, že bez neho nevydrží ani deň, alebo je vo veci niečo iné. Napríklad, neľudia."

Chaderanš sa na prekladateľa nepekne pozrel. "Odkiaľ to vie? Povedal mu to niekto?" Tlmočená odpoveď znela: "Chystali sa na nás už dlho. Vedeli sme, že tento rok

prídu."

"V Marajune mala byť vnútorná vojna," namietol Chaderanš.

"Mala, a už nie je," odvetil Nanmur. "Nie všetky správy, ktoré k vám dôjdu, sú

pravdivé. My sa chodíme presvedčiť na vlastné oči." V krátkom tichu dodal: "Takže sú to neľudia. Škoda. Dúfal som, že sa slečne páčim."

Kalivn sa skutočne páčil, a zapýrila sa. Aby svoje rozpaky skryla, rýchlo sa spýtala: "Čo nám ešte môžeš povedať? Vieš niečo užitočné?"

"Moji muži prestanú útočiť, keď si uvedomia, čo sa deje - a dôjde im to rýchlo. Niekto ich vyzradil a ich útok nevyšiel. Nepochybne ma zajali. Takže nie. Nevidím im do myslí a neviem, ako budú ďalej postupovať. Ale vidím iný spôsob, akým sa vám môžem zísť."

"A to je?" Kalivn sa stále pýrila a sebavedomé pauzy, ktoré zajatec robil, to zhoršovali. Vedela si s ním predstaviť všelijaké veci, v tme stanu či domu. Snažila sa sústrediť.

"Dosiaľ ma poslúchalo veľa exulantov. Dovoľte mi vyslať k nim správu. Môžem ich primäť bojovať na vašej strane. Ja si tak vyslúžim vašu dôveru a vy porazíte neľudí. Dobrá dohoda, nie?"

Terišch sa vrátil do tábora za radostného hulákania vojakov. Zosadol z voza

a prechádzal sa medzi svojimi mužmi. Stačilo s tým či oným prehodiť pár slov, aby sa uistili, že sa ich vodca skutočne nezmenil. Napokon veliaci pán zašiel do mesta a do svojho stanu. Tam naň čakal Chaderanš.

"Kalivn sa činila, kým si bol preč," riekol syn. "Vypočúvala zajatca."

"Dúfam, že si bol pri tom," odvetil Terišch. Bol neobyčajne dobre naladený. Inokedy by ho taká správa namosúrila. Teraz však vyzeral tak šťastne ako málokedy a myšlienkami nie úplne na mieste.

"Bol." Chaderanš v krátkosti prerozprával, čo im Nanmur povedal.

"Dobre. Dovolíme mu to," rozhodol Terišch. Na synov prekvapený pohľad odvetil: "Ak mu to neumožníme, budeme mať v tyle nepradvídateľný voj exulantov. Na druhej strane, ak nás nezradí, môže nám pomôcť vyhrať bitku."

"A ak zradí, čo je omnoho pravdepodobnejšie?"

"Zabijeme ho a exulantov vymkneme pred bránou. Alebo ich obkľúčime v meste. Nevidím spôsob, akým by z toho mohli vyviaznuť." Terišch siahol po zásobe konopných šúľkov a jeden si pripálil. Mal za sebou náročný deň a ďalšie boli pred ním.

Nanmurovi dovolili na druhý deň ráno poslať správu po jednom z vojakov, ktorí pre Terišcha prekladali. Predtým sa ešte veliaci pán uistil, že správa nemá žiaden skrytý význam.

Krátko po svitaní armády znovu nastúpili proti sebe, ale ani jedna strana sa nepohla proti druhej. Terišch svojich vozatajov nechával v zálohe alebo na druhom brehu rieky. Marwatu mu hlásil, že exulanti zo severného brehu stále otravujú jeho mužov. Terišch nechcel, aby potýčky prerástli do niečoho väčšieho, a tak Marwatuho prevelil na pravé krídlo. Mladý veliteľ vozatajstva sa spokojne usmieval, mysliac si, že sa tak dostal na čestnejšie miesto.

Kým boli armády nastúpené, Terišch podišiel vpred. Dúfal, že nepriateľský veliteľ urobí to isté. Niekedy mu pomáhalo vedieť, proti komu stojí. Aj hrubý odhad osobnosti rivala mohol priniesť zásadnú výhodu. Nik však neprichádzal. Čas teda Terišch využil na prehliadku bojiska. Terén bol rovný a sklon rovnako priaznivý pre obe strany. Ľavé krídlo malo veľmi málo priestoru, súc ohraničené riečnym brehom. Naopak pravé krídlo, ohraničené pahorkami, poskytovalo dosť miesta. Tam udrú vozataji zásadnou silou.

Chaderanš trval na tom, že zotrvá v otcovej prítomnosti. Nedal si vyhovoriť, že títo neľudia nemajú fúkačky a nemajú ako Terišcha ohroziť. Zvyšní členovia vládnuceho rodu ostávali vnútri hradieb a dávali pozor na Kalivn.

S úsvitom tretieho dňa od príchodu neľudskej armády sa vrátil posol vyslaný k exulantom. Tvrdil, že banditi sa blížia a čoskoro dorazia.

V ten istý deň sa nepriateľ rozhodol pre bitku.

Neľudia sa zoradili na pláni pred Marnčegjunom, tak ako predtým. Masa ich žiarivej bronzovej zbroje pôsobila ako druhé slnko vstávajúce zo zeme. Z hrdiel sa im drali ohlušujúce bojové pokriky. Ich súvislá línia sa začala v ladných poskokoch sunúť smerom k Terišchovej armáde.

Veliaci pán bol pripravený a rovnako aj jeho muži. Terišch nechal pechotu zloženú

z oštepiarov v hrubých prešívaných kabátcoch a s chráničmi hrude nastúpiť do prvej a druhej línie. To bol múr, o ktorý sa mal nepriateľský nápor rozbiť. Za ním stáli muži ozbrojení lukmi a prakmi. Terišch ich rozdelil do malých oddielov podľa rodov, ku ktorým patrili. Takto sa mohli ľahko presúvať. Zatiaľ lukostrelci vyslali niekoľko sálv ponad hlavy svojich spolubojovníkov.

Napokon prišiel čas zapojiť Marwatuho vozatajov. Keď nepriateľ bol asi v polovici vzdialenosti medzi svojím postavením a Terišchovou armádou, rojnica vozov prehrmela okolo pravého krídla oboch armád. Vozataji vždy na okamih zastali a vypustili salvu, potom sa opäť ich kone rozbehli. Takto k sebe nalákali časť neľudskej armády, spomalili útok zvyšku a spôsobili straty na zraniteľnom mieste.

Kde máš zálohy? Pýtal sa Terišch v duchu svojho neznámeho náprotivku na druhej strane. Predsa nik nemohol byť taký hlúpy, že by ponechal široký priestor pre vozy a nemal proti nim odpoveď.

Predné línie sa čoskoro zrazili. Nastal čas pre prakárov, aby hádzali kamene ponad svojich spolubojovníkov. Peší lukostrelci si zatiaľ pripravili zásobu šípov a rozostúpili sa. Časť z nich strieľala do akejkoľvek medzery v bojovej línii, ktorá sa otvorila, zvyšok sa presúval na krídla.

Neľudia bojovali s nevídanou vervou. V rukách mali sekeromlaty a štíty, ktoré ich chránili proti mnohým strelám. Postupne sa prebili nepríjemne blízko ku kopijníkom. Ťažké rany tupých zbraní prebíjali helmy a lámali kosti. Ľudia museli ustúpiť.

Marwatuho jednotka medzičasom obišla celú nepriateľskú armádu. Vyslala dve salvy do neľudskej armády od tyla a tým ju tiež prinútila ustúpiť a preskupiť sa. Terišchovi muži využili dopriatu úľavu na usporiadaný ústup. Zastali na mieste, kde medzi mestom Marnčaigoin a riekou bola najkratšia vzdialenosť. Tú vyplnili a zamedzili tak nepriateľovi, aby ich obkľúčil. Potom lukostrelci znovu začali strieľať.

Neľudia boli prinútení odhaliť svoj vlastný plán. Tým bol početný oddiel číhajúci

v skryte stromov. Teraz vyrazili zboku do Marwatuho mužov a snažili sa ich zahnať do rieky. Priestor na planine neposkytoval vozatajom až toľko možností na manévrovanie, pretože pomedzi rozložené stany neľudského tábora sa vozy nemohli predrať.

Terišch videl, že jeho vozataji sú po dobre odvedenej práci v ohrození a dal zatrúbiť signál na ich ústup. Marwatuho muži vyrazili tryskom proti prednej línii neľudí, rozčesli ju

a potom prešli radmi vlastnej armády. To už šlo ťažšie a pomalšie, no spanikárení nepriatelia nedokázali moment slabosti využiť.

Terišch si v zmätku boja našiel chvíľu a vyhľadal mladého veliteľa vozatajstva. Zablahoželal mu k úspešnému boju. "Uvidíme, či sa ešte odvážia vrátiť," dumal.

Marwatu obišiel Terišcha bez odpovede, no hlboko sa mu uklonil. Mladík preukázal svoje schopnosti a vyhral bitku, a jedinou odmenou mu má byť pár sloviek prenesených tak, že to nik iný nepočul?

Neľudia sa medzičasom preskupili. Ich velitelia vyrovnávali šíky, no dopriali svojím zverencom aj odpočinok. Väčšina nepriateľskej armády sedela v tráve mimo dosah šípov.

Potom sa zdvihli.

Neľudskí velitelia viedli svojich vojakov vpred. Každý z nich v lesklom brnení

z bronzu, zastali v rade a s hulákaním a dupaním začali predvádzať svoje zbrane a napínať svaly. Ich vojaci sa postupne pridávali, línia po línii, až sa celá planina ozývala ich krikom a dupotom. Potom sa rozskákali vpred.

Terišch sa mohol len s hrôzou pozerať na to, čo neomylne očakával, a predsa sa toho

desil.

Neľudia v plnej rýchlosti naskákali pred nastavené oštepy prvej ľudskej línie. Potom

v ladnom premete skočili ponad zbrane a dopadli hneď za prvú líniu. Ľudský šík sa v zmätku začal rozpadávať.

Terišch spiatkoval a s ním aj oddiely lukostrelcov. V takomto boji by urobili viac škody než úžitku. Veliaci pán sa rozhliadal navôkol. Chaderanš stál neďaleko. Kmásol jedného z lukostrelcov a nakázal mu: "Utekaj do mesta! Priveď posily!" Keď lukostrelec prikývol a odbehol, Terišchov syn sa vrhol doprostred armády a začal mečom mlátiť neľudí s vervou morskej búrky.

Posily zanedlho prišli. Tri tucty najlepších šermiarov ríše sa pustili do chaotickej bitky dolu na planine. Ich pomoc bola ako zlatistá prívalová vlna. Ľudský šík sa udržal, no jeho prežitie viselo na vlásku.

Terišch na boj hľadel plný očakávania. No ako najvyšší veliteľ si nemohol odpočinúť. Kým vpredu sa bojovalo, on preskupoval lukostrelcov a vozatajov tak, aby každý oddiel mal voľnosť pohybu. Pritom si všimol, že aj na druhej strane mesta, za líniami Terišchovej armády, sa z temnoty lesa niečo vynorilo. Tentokrát to boli ľudia, bezpochyby miestni.

Sám seba sa pýtal, či to mohli byť Nãmeorovi exulanti. Šli usporiadane a nejavili známky nepriateľstva. Terišch im zamával a naznačil im, aby rýchlo prišli a pomohli v bitke.

Exulanti mu zamávali naspäť a pokračovali nezmeneným tempom. Zdalo sa, že majú namierené skôr do mesta, než na bojové pole.

Terišch šípil zradu, no zároveň si nemohol dovoliť prepadať pudom. Ak sa mýlil, zbytočne by si spravil ďalších nepriateľov vo veľmi vážnej situácii. Rozhodol sa preto čakať. Až keď exulanti došli k mestskej bráne, bez okolkov povraždili jej stráže, vošli dnu a bránu za sebou zavreli, vedel veliaci pán, že sa nemýlil.

Nãmeor si musel blahoželať ku šťastiu. Netušil ako - snáď milosťou ducha - sa stalo, že veliteľov syn odišiel s otcom na bojisko. Bez prezieravého oka toho mladíka pôjde ďalšia časť plánu ľahšie.

Potom sa muselo stať niečo skutočne zlé. Dobehol posol z bojiska a takmer všetci strážcovia v bronzovej zbroji a modrých plášťoch odišli s ním. Nãmeora ostali strážiť iba dvaja muži. Ocitol sa síce pod dohľadom mladej devy, ktorá prišla s vojskom, no to už sa domyslel, že práve ona je kľúčom k víťazstvu. Bez nej nebude mať armáda koho vydať za miestneho predáka. Bez svatby nebudú mať nárok na Marnčaigoin a územie vôkol neho. Žiaden nárok - žiadna poslušnosť.

Poznanie, že veľká armáda ide po zárukách, Terišcha potešilo. Do budúcna sa mu ešte

zíde.

Medzičasom sa od jednej z mestských brán začal ozývať huriavk. Sprvoti sa Nãmeor

zľakol, že sa neľudia prebili dnu. Potom začul hlasy a spoznal v nich svojich exulantov. Kalivn kázala Nãmeora vyviesť pred stan, v ktorom väzňa strážili. Tlmočníci, retinué a pár strážcov z vládnuceho rodu, ktorí ostali v meste, sa zhromaždili naproti prichádzajúcim exulantom. Tí zastavili tesne pred vrcholom svahu a premeriavali si zhromaždenie.

Nãmeor s potešením videl, že na jeho správu prišli mnohí.

"Prečo by sme ťa mali stále nasledovať?" Spýtal sa jeden z exulantov, starší muž s dlhými fúzmi. Od pohľadu vyzeral podozrievavý.

"A predsa ste prišli," odvetil Nãmeor. "Či vás len baví sa pozerať na silného muža spútaného povrazom?"

"Pokiaľ ide o teba, tak hej," riekol fúzač. "Zomrel mi kvôli tebe brat, vieš to? Niekto - kto asi - musel týmto bronzom pobitým krysám povedať, kde plánujeme zaútočiť."

"Bol som to ja, pravdaže. Potreboval som prežiť. Inak by som vás sem nemohol priviesť a dopriať vám, po čom túžite najviac."

Exulanti sa zhlúkli a v polkruhu obstúpili príslušníkov vládnuceho rodu. Každý z nich chcel mať na Nãmeora dobrý výhľad. Vojaci v bronze a modrých plášťoch v odpovedi tasili a tesnejšie obklopili Kalivn. Tá s napätím čakala, ako vyjednávanie dopadne.

"A čo nám chceš dopriať? My týchto psohlavých nepodarkov vyženieme aj sami." Fúzačove slová našli početný ohlas.

"Zabíjanie," odvetil Nãmeor. "Začnite týmito navôkol."

Nik z prítomných tlmočníkov nestihol dobyvateľov varovať. Exulanti v momente tasili zbrane a pustili sa do nich. Železné háky si hľadali medzery v bronzovom brnení a oštepy mierili na tváre.

Chaderanš svojich zverencov ale vychoval dobre. Zomkli sa do šíku a začali ustupovať, ťahajúc Kalivn za sebou.

Tu Nãmeor preukázal svoju skutočnú užitočnosť. Sústredil sa na svojich nepriateľov, ich nohy a rytmus ich krokov. Trvalo len okamih, než presunul silu z kroku jedného

z bronzom odetých mužov do jeho paže. Zasiahnutý spomalil, až sa potkol. Dopadol na zem a v zomknutom bronzovom rade po ňom ostala medzera.

Exulanti sa vrhli na ostatných, zatiaľ čo Nãmeor sa rozhliadal navôkol. Všimol si domca kúsok pod vrchom kopca, na dvore ktorého sa varila polievka. Nãmeor sa zameral na päľavu ohňa a potom ju premiestnil do brnenia jedného z bronzom odetých mužov. Ten takmer okamžite začal vrieskať bolesťou a zvliekať sa z panciera.

Teplo ako nástroj sa Nãmeorovi rýchlo míńalo. Síce presúvanie necítil, zo skúsenosti vedel, že použil príliš mnoho a oheň pod kotlom vyhasol. Bez stáleho prísunu tepla sa nedalo robiť veľa. Zvyšky horúčosti Nãmeor presunul do rúk protivníkov, ktoré držali meče. Dvaja z nich zbrane skutočne pustili.

Exulanti dokončili boj rovnako rýchlo, ako ho začali. Fúzač obhliadol mŕtvoly vládcovských bojovníkov a podišiel k zajatcovi. Síce sa mračil, ale spoza pásu vytasil bronzovú dýku a rozťal ňou putá.

"Ďakujem," poďakoval sa Nãmeor.

"Ak chceš viesť, tak veď," odvetil exulant.

Vnútro Marnčaigoinu sa zatiaľ zmenilo na jatky. Zvyšné stráže sa nedokázali zjednotiť

- bežali každý na inú stranu, s exulantmi v pätách.

Nãmeor hľadal jedinú osobu - dievčinu. Kým navôkol zúril boj, on, s mečom, ktorý

vzal ktorejsi mŕtvole, prechádzal stan za stanom. Napokon ju našiel schúlenú medzi hŕbou šiat a truhlíc. Vrieskala a bránila sa, no Nãmeor ju vyviedol von a hodil doprostred svojich nasledovníkov.

"Robte si s ňou, čo chcete, ale rýchlo. A na konci toho musí zomrieť."

Desiati exulanti sa devy náležite ujali. Pre zvyšok mal Nãmeor iné rozkazy: "Zhromaždite všetky telá nepriateľov. Stiahnite z nich kyrysy a helmy! Vezmite si ich zbrane! Teraz zúčtujeme s armádou!"

Wsahrul, nečlovečí veľvyslanec, napodiv rež prežil. Vynoril sa z ktoréhosi stanu

a veľmi ochotne exulantom pomáhal do brnení. Nãmeor s ním nemal žiadne plány ani žiadnu pru a tak sa rozhodol nechať ho prežiť.

Terišch s prekvapením hľadel, ako sa mestské brány otvárajú a z nich vybiehajú príslušníci jeho rodu. Bronzové brnenia, prilbice, meče i štíty boli nezameniteľné. Utekajúci muži divoko gestikulovali. Nedalo sa rozoznať, čo kričia, ale správa bola jasná - exulanti sú dnu v meste a treba s nimi zúčtovať.

Terišch váhal. Rovnako dobre mohli byť jeho príbuzní mŕtvi a muži v brneniach za nich prezlečení exulanti. Bol by poznal rozdiel? Začal pochybovať o svojich duševných schopnostiach, a okamih stačil na to, aby sa Marwatu ujal príležitosti.

"Vyrážame!" Zavelil svojím vozatajom. Nečakal na odobrenie príkazu. Nasadil si prilbu na hlavu, jeho pohonič šľahol opratami a kompánia sa rútila pláňou vpred. Prešli bránami, rad za radom, a až boli v meste všetci, utekajúci ozbrojenci sa obrátili a zavreli brány za nimi. Skutočne to bola pasca.

Terišch by bol milerád zachránil svoje vozatajstvo, ale musel sa venovať aj hlavnej bojovej línii. Chaderanš a jeho muži sa presekali značnou časťou bojiska a neľudí posielali k zemi. Iba dobrá disciplína zabránila ľuďom rozutekať sa. V tak blízkom boji bežní vojaci tasili dýky a zápasili so svojimi protivníkmi.

Záloha neľudí zatiaľ čakala v zálohe. Až Chaderanšov oddiel presvišťal krajom bojiska a vrhol sa doprostred, zanechal za sebou pomerne otvorený priestor. Tade nepriateľské zálohy prešmykli a plánovali ľudské vojsko úplne obkolesiť.

Terišch teraz mohol konečne využiť lukostrelcov, ktorých držal v zálohe. Strelci vypustili do približujúcich sa neľudí niekoľko sálv a odpútali ich pozornosť. Hoci sa sami

museli rozpŕchnuť po pláni a niektoré pomalšie oddiely neušli bolestivému zabíjaniu, lukostrelci si ako-tak zachovávali odstup.

Terišch sa na bojovom voze ponáhľal od oddielu k oddielu a oštepom alebo mečom bil neľudí. Spomaľoval tak ich postup a umožnil viacerým vojakom vzdialiť sa do bezpečia.

Napokon sa ľudská línia kopijníkov konečne vyrovnala. V nej uväznení neľudia boli buď pobití alebo skákali či krívali preč. Chaderanš vyšiel na čelo s mohutnou pomliaždeninou v prednej časti panciera, no aspoň žil. Šík pod jeho vedením sa obrátil a jal sa prenasledovať zvyšné skupinky neľudí, roztrúsené v okolí Marnčaigoinu.

Len čo neľudia dorážajúci na Terišcha zbadali, že je s nimi zle, vzdali sa vražedných úmyslov a odskákali do bezpečia lesa, či do náručia rieky.

Otec a syn sa stretli a objali neďaleko brány Marnčaigoinu. Sily, ktorým velili, boli dobité a preriedené. Spoločne sa obrátili k hradbám nedávno pokoreného mesta. Zhora na nich Nãmeor kričal niečo vo svojom jazyku a potom z výšky zvrhol dolu bezduché telo Kalivn. Terišch poslal poň niekoľkých lukostrelcov, no exulanti z hradby mužov ostreľovali prakmi a vrhacími oštepmi a nedovolili im mŕtvolu vziať a pochovať.

Vyčerpaný Terišch zoskočil z voza a sadol si do trávy. Chaderanš k nemu prišiel a pýtal si ďalšie rozkazy.

"A načo?" Mienil Terišch. Mesto nedobyjeme. Aj keby sme sa znovu dostali dnu, nemáme ako prinútiť miestnych, aby poslúchali. A pochybujem, že nám ostalo dosť mužov na to, aby sme územie aspoň dokázali udržať."

"Ústup?"

Terišch prikývol so slzami v očiach za Kalivn, ako aj za svoju vojenskú povesť. Jeho, majstra vojenského umenia, porazilo ľsťou a zradou pár dedinčanov a banditov. Po zvyšok dňa ostal v okolí mesta, pomáhal s ošetrovaním ranených a šikovaním. Nejakú dobu ešte dúfal, že Marwatuho muži vnútri mesta prežili a zaberú ho naspäť, no s pribúdajúcim časom a ubúdajúcim svetlom sa taká nádej rozplynula.

Na druhý deň mocné vojsko začalo pochodovať nazad. Terišch si snažil zapamätať, ako vyzeral Nanmur, muž, ktorý ho pripravil o víťazstvo a radosť z boja. Bol si istý, že ak prežije ešte pár rokov, túto porážku mu oplatí.

ROMÁN