1.1 Úvod

V časoch tých pradávnych, keď prv slnko mladé
Lúčmi vyštípalo tuhé ľudské tváre,
Keď víchor dul, a muž jak medveď pevne stál,
Sťa zubor pyšný pre seba zajal čelá brál,
Keď ľudský hlas mocný sa lesom rozliehal,
Čistiny bez počtu prvýkrát menoval.

Tam v prítmí listov, vmedz dvoch borov ozrutných
Našiel ľud hlbinu potôčkov najčistších
Od rieky mohutnej po temeno vrchu
Vyšliapal do sveta širokánsku cestu.
Tam prvý pád z moci človeka zastihol,
A pred ním Warúku do sveta unikol.

Warúku Pravdivý svoj rod vo svet šíril,
Medzi jedľami svoju ženu naplnil.
S neľuďmi priateľ bol, každému poradil,
V tíšine spočinul, odišiel - ako žil.
Kátshamwu mu piatich hrdinov povila,
V nich sa chrabrosť ľudstva znovu prejavila.

Tu čujte príbeh o Šadhúmu Prepevnom,
O jeho zápase so strašným jeleňom.
Zver čo žral, neustal, Srienistú vypiť chcel,
Pokoril lučištník len silou svojich striel.
By tam, kde skôr človek vo vieske živoril,
Mocný ľud pustinu na mesto premenil.

Takéto a podobné piesne počul Terišch, keď sa prechádzal okolo ohňov. Niektoré z nich jeho vojaci zapálili prirodzene, niektorým dopomohlo pár presúvačov, ktorí boli medzi mužstvom. S pribúdajúcou temnotou sa vojaci chúlili k sebe bližšie, po skupinkách podľa kmeňa a rodiny. Večer bol čas na ohne, jedlo a príbehy.

Bol to aj čas, keď nepriateľ zvykol útočiť. Terišch zo seba ešte nesňal kyrys a široký bronzový meč mu visel po boku. Svojou prítomnosťou sa snažil mužov upokojiť, no v duchu si prial, aby im nepriateľ doprial aspoň jednu pokojnú noc.

Halas mnohých hlasov od táborových ohňov nestačilo prerušiť zúfalé volanie stráží z kraja tábora. Keď si odpočívajúci vojaci všimli, že niečo nie je v poriadku, bolo už neskoro a nepriateľ vtrhol do ich radov.

Nepriateľ útočil každú noc a napriek tomu jeho verva bola vždy prekvapením. Terišch v duchu zaklial, posielajúc týchto divochov do večne pustej zeme.

Muži sa hrmotne zdvíhali od ohňov, padali jeden cez druhého a snažili sa dostať k svojim zbraniam alebo do bezpečia, podľa miery odvahy, ktorá im prúdila v žilách. Terišch tasil svoju zbraň a zvolal, nech ho muži nasledujú. Vydal sa v smere, z ktorého sa ozývalo najviac huriavku. Vedel, že jeho príklad pomôže mnohým nájsť odvahu.

"Bráňte sa a svojich blížnych! Sformujte sa do bojových družín! Počúvajte veliteľov!" Kričal Terišch. Sotva ušiel pár krokov, keď sa davom k nemu predral jeden z útočníkov - vysoký, ramenatý, bradatý muž s divým pohľadom a ešte divejším hrotom dopredu zakriveného meča. Taký háčisko by rozpáral aj zubra.

Vo svite táborových ohňov sa zalesklo železo.

Pre Terišcha to nebol prvý podobný súboj tohto ťaženia. Už vedel, že jeho zbraň sa začne ohýbať a tupiť rýchlejšie než súperova. Divoch sa svojím hákovým mečom zaháňal

z jednej strany na druhú, snažiac sa zasiahnuť medzery v kyryse. Terišch držal ruky pri tele, kryl si hlavu a krk a ustupoval.

Konečne sa začali ozývať hlasy nižších veliteľov - družinových veliteľov

i oddielnikov. Terišch možno začul i ktoréhosi zborového náčelníka, teda veliteľa celého vojenského zboru. To mu dodalo odvahy. Jeho vojaci sa ukáznili a spoločne postupovali proti náhlej hrozbe.

Divoch s mečom sa ocitol uprostred nepriateľov. Rýchlo zbadal, že je s ním zle, a pokúsil sa utiecť. No to už sa prihnal od veliteľského stanu mladík v bronzovom kyryse podobnom Terišchovmu. S vervou, ktorá by vyrvala zo zeme storočný dub, sa vrhol na útočníka a pár ranami ho poslal k zemi.

"Otec, nič ti nie je?" Spýtal sa mladík.

Terišch pokrútil hlavou.

Jeho syn ho napomenul: "Otec, máš to tu všetko na starosti! Nemal by si takto riskovať!"

"Ako som mal vedieť, že zaútočia v noci?" Vyhováral sa Terišch. "Len som dozeral na mužov."

"Útočia každú noc," pripomenul mu syn. Na otca pozeral len jedným okom, druhé

neustále vrhal po tieňoch v okolí, akoby mohli ukrývať ďalšieho divocha.

Terišch mu pošepol: "Chaderanš, muži ma potrebovali."

Chaderanš namietol: "Potrebujú ťa živého."

Veliteľ armády si povzdychol. Dodal: "Dobre, idem do stanu. Dozri na zborových náčelníkov. Všetkých, čo prežijú, zavolaj ku mne do stanu, až bitka skončí."

Terišch došiel do stanu, zložil si helmu a odopol meč. Rozvalil sa na jednu z poľných rozkladacích stoličiek. Viac nestihol, než chlopňu jeho útočiska nadvihol jeden zo zborových náčelníkov. Zúrivý nočný útok netrval dlho.

Prišli všetci piati zboroví náčelníci. To bolo dobre.

Každý z nich mal na sebe bronzový kyrys, helmu, náholenice i náramenice. Napriek tomu vyzerali vydesene. Ich tváre, tváre životom skúsených mužov, ktorí Terišcha nasledovali na nejednej výprave, pripomínali skôr necvičených rekrutov.

"Straty?" Spýtal sa Terišch, mnúc si čelo.

"Malé," odvetil jeden z náčelníkov, najmladší. Marwatu z Ostrova sa predral na vojenské výslnie len nedávno a stále mal chuť všetkým navôkol dokazovať, čo sa v ňom skrýva. "Zabili nám trojo stráží a umrelo na dva tucty chlapov. Bol to len malý oddiel, ich nemohlo byť viac než tucet."

"Tak prečo sa trasieš ako osika?" Podotkol Terišch.

Na to muž s kozou briadkou a tmavými, lačnými očami nechcel odpovedať. Jeho slovo si vzal najstarší, Minašt, zošúverený chlap z dolnovodia Srienistej: "Pán veliaci, odkedy sme prišli o všetkých presúvačov, útočníci idú po veliteľoch. Sám to viete. Nik z nás ale nie je tak strážený, ako vy."

Terišch chcel namietnuť, že nie je jeho starosť, keď si niekto nie je schopný zabezpečiť tak dobrého ochrancu, akým bol Chaderanš. Zarazili ho však skormútené výrazy všetkých zborových náčelníkov.

"Zajtra nás čaká posledná skúška," odvetil Terišch. "Obľahneme ich posledné mesto na tomto brehu Srienistej. Potom sa tí banditi nebudú mať kde ukrývať. Váš strach bol opodstatnený pred pár dňami. Dnes už choďte spať a zajtra si dávajte pozor. Nikoho z vás

a vašich priamych podriadených nechcem vidieť v prednej línii." Pri posledných slovách uprel Terišch pohľad na Marwatuho. Ten šiju nesklonil.

Zboroví náčelníci sa ešte nepobrali. Vo vzduchu visela ešte nevyrieknutá otázka. "Čoho sa ešte bojíte?" Vydral zo seba Terišch.

"Stále sme sa nestretli s ich presúvačmi. Nevieme, čoho sú schopní," odvetil Marwatu.

Vycítil, že v tej chvíli mu úprimnosť pomôže k jeho spoločenskému postupu.

"To a Ďásjute," pridal sa naveľa Minašt. "Nevieme, či sme zakliatym mestom už

neprešli. Vy na povery možno neveríte, ale o radových mužoch sa to povedať nedá. Boja sa, že celá výprava už je prekliata."

Terišch si povzdychol. Sám nevedel, akým zvestiam má veriť. Nepriateľ, ktorý mal železné zbrane, mohol poznať nejaké neznáme čary, ktorými si ich zaopatrí. A nadôvažok kráčať prekliatou krajinou muselo pripadať obyčajnému vojakovi ako holý nezmysel.

"O neznámom nič nevieme," riekol veliaci pán napokon. "Ešte v živote som ale nevidel presúvača, ktorý by dokázal viac než pozdržať bojový voz alebo rýchlejšie roztočiť hrnčiarsky kruh. Podľa mňa sme sa s miestnymi presúvačmi ešte nestretli, lebo nebojujú.

A ohľadom toho druhého... nuž, ešte sme nešli cez kopce, pravda? Ak máme veriť legendám, stále budeme ďaleko." Potom ticho, aby ho nik mimo stan nepočul, dodal: "Zajtra vyrazíme ráno. Nehovorte to mužom. Nechcem im dať čas na rozmýšľanie. Čím skôr začneme obliehanie, tým skôr ho aj dokončíme a všetkým sa uľaví."

Zboroví náčelníci sa po jednom uklonili a vyšli zo stanu. Chlopňu im pridržal Chaderanš, ktorý sa akurát vracal.

Mladík sa pozrel na otca a vrásky, ktoré brázdili jeho čelo. Keď s otcom osameli, siahol do jednej z cestovných truhlíc a vytiahol z nej drevenú škatuľku. V nej boli uložené šúľky konope. Jeden podal Terišchovi, druhý si dal do úst. Pripálil ich lojovými sviečkami.

"Na nervy," konštatoval Chaderanš. Otec prikývol.

Terišch sa nebál. Mal za sebou takmer toľko ťažení čo liet jeho života. Vyznal sa vo vojenčine ako málokto. Príjemná vôňa šúľku mu presakovala do mysle a uvoľňovala ju. Čoskoro si pospájal udalosti predošlých dní a riekol: "Musím priznať, že sa im nedivím. Odkedy zborový náčelník Nakism nasadol na voz a nechal sa zabiť počas nočného útoku, prenasleduje nás smola."

"Je to zdanie a povera," namietol Chaderanš. "Madikch v zadnom voji je v poriadku. Stále dodávajú zásoby armáde. Ich to nepostihuje."

Najvyšší veliteľ prikývol. Svojho zverenca a staršieho syna nechal vzadu. Nemienil riskovať prípadnú stratu dvoch vynikajúcich veliteľov a mladší Chaderanš vedel lepšie zaistiť bezpečnosť. "Čo zvyšná rodina?" Spýtal sa po chvíli.

"Držia sa," odvetil Chaderanš. "S nižšími bratrancami trénujeme každý deň. Ich výzbroj a výstroj je dobrá. Nebudú riskovať a nič sa im nestane. A Kalivn sa pripravuje na svoje poslanie."

"Nemôžeme si dovoliť katastrofu," hlesol Terišch. "Jeden zlý krok navyše a celá ríša sa môže obrátiť proti nám."

"Zatiaľ sú nám verní, otec," namietol Chaderanš. "Nik z nich nevie, ako vládnuť. Potrebujú nás."

Terišch prikývol, no v duchu sa zaoberal otázkou, či si to isté hovorili aj vládcovia Ďásjute pred tým, než ich zvrhli ich poddaní a ukončili tak prvú civilizáciu v dejinách ľudstva.

ROMÁN